Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Nevedeli, čo ich šokovalo viac. To, že im pri príchode, teda presnejšie povedané, pri vlámaní sa do kláštora povedala, kto sú, bez tradičnej omáčky okolo, alebo táto nová informácia, že Gabriela nie je jediná Nefilim. Teda nie v tomto kláštore. Aká je pravdepodobnosť výskytu Nefilim v dnešnej dobe a k tomu viacerých na jednom mieste?

,,Nie som jediná? Ale…“ Gabriele hlavou vírilo množstvo otázok, množstvo myšlienok a predstáv. Jedna sa prelínala cez druhú a vytvárali jej hlave divoký kolotoč. ,,Prečo? Prečo ste mi to nepovedali už skôr, keď ste o tom po celý ten čas vedeli?“ zašepkala a nervózne si žmolila ruky, zatiaľ čo pohľad mala neprítomný a prázdny. Upierala ho niekam za chrbát matky predstavenej.

,,Nebola si ešte pripravená prijať celú pravdu,“ odpovedala jej jednoducho.

,,A teraz už som?“

,,Áno. Vtedy ešte nebol ten správny čas a ak by som ti to povedala, mohla som zmeniť celý sled udalostí, ktoré mali nasledovať,“ odpovedala jej celkom pokojne.

Musela uznať, že to dáva zmysel.

,,Ale vedeli ste o nej,“ zapojil sa Viktor do rozhovoru, zatiaľ čo Lesia zaryto mlčala a len počúvala.

,,Všetci sme to cítili. Hneď po jej príchode a po celý ten čas, čo tu s nami prebývala. Vyžarovala z teba rovnaká dobrota, rovnaká energia, ako kedysi zo sestry Eleonóry.“

,,Sestry Eleonóry?!“ spýtali sa takmer svorne.

Lesia však bola ticho. Len mlčky sedela. Množstvo energie, ktorú celá budova na čele s miestnosťou, v ktorej sa práve nachádzali, vyžarovala, ju nútila vynaložiť oveľa väčšie  úsilie sústrediť sa na každé jedno slovo.

,,Sestra Eleonóra bola kedysi dávno jednou z našich noviciek. Jej skutočné meno nik nepoznal, pretože vyrastala v sirotinci, neďaleko odtiaľto. Meno Eleonóra jej vybrali miestne rehoľné sestry a ponieslo sa s ňou až do jej smrti.“

Vtom sa odmlčala a veľavravne si odkašľala.

,,Takže tá Eleonóra…“ prehovoril Viktor, klopkajúc si zamyslene prstom po nose.

,,Sestra Eleonóra,“ opravila ho matka predstavená prísne, na čo si on len otrávene vzdychol a pokračoval.

,,Takže táto SESTRA Eleonóra, jedna z vašich noviciek, bola tiež rovnako obdarená ako Gabriela? Rozumiem tomu správne?“ pýtal sa, hoci mu to jasné bolo. Preto nik nevedel, čo tým vlastne sleduje.

,,Áno, Privolávač, vidím, že sluch vám funguje prekvapivo dobre, o tom niet pochýb,“ pousmiala sa matka predstavená, čím ho akurát tak vyviedla z rovnováhy.

Z jej úst totiž slovo Privolávač znelo skôr ako nadávka, než vznešené oslovenie Nefilim, ktorým častovala Gabrielu.

,,Kvintuss. To postačí. Volám sa Viktor Kvintuss, preto by som ocenil, ak by ste ma tak oslovovali. To druhé pomenovanie som získal iba nedávno a nie som s ním veľmi stotožnený.“ Pokúsil sa vystrieť na operadle kresla, no každý pohyb ho bolel. Bolo presne také nepohodlné, ako vyzeralo.

,,Nie je to jedno? Aj keby ťa volali Hej ty!“ osopila sa naňho Gabriela a z jej pohľadu by sa dalo všeličo vyčítať. Zbytočne zdržiaval a stále ich len prerušoval, pričom vôbec nehovoril k veci. Lesia ju však chytila za ruku, čím si vyslúžila jej pozornosť, a povedala jej: ,

,Každý má právo vybrať si, ako ho budú oslovovať. Avšak dôležitý je práve význam daného mena. Je tak?“ obrátila sa s otázkou práve k tej najpovolanejšej a ona prikývla.

,,Meno Eleonóra znamená Boh je moje svetlo. Avšak hlasy, ktoré k nej prehovárali, ju nazývali Ellinor,“ vysvetlila im matka predstavená a Gabriela okamžite zbystrila pozornosť.

,,Aj ona počula hlasy? Videla ich? Videla Mavky?“

Viktor až bytostne cítil, ako veľmi to Gabriela potrebuje vedieť. Potrebovala vedieť, že je obdarovaná svetlom a nie temnotou.

Pokračovanie na ďalšej strane.