Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Gabriela sa vyšplhala na drevené schodíky rebríka a postupne sa s posvätnou úctou prehrabávala v pergamenoch. Boli tam rôzne nákresy, mapy a informácie o kláštore, podrobne rozpísané a zakreslené na pozemku s poznámkami vyhotovenými tak malým písmom a ešte k tomu natlačené, že ich ledva rozlúštila. Po nejakom čase dokonca narazila na jeden pergamen, ktorý sa po rozložení ukázal byť neúplný a až po pozliepaní dokopy s ďalšími kúskami pergamenov dával zmysel a spolu tvorili jeden celok. Vyzeralo to ako pokus o mapu katakomb. Išlo však len o čiastočný nákres, pretože Eleanor evidentne niektoré chodby nestihla preskúmať podrobnejšie. Na spodnej časti sa tiež vynímali drobným písmom zaznačené poznámky. Oprela sa dozadu o police a sústredene nález skúmala, pričom si vôbec nevšimla Lesiu, ktorá takmer nečujne vkĺzla do miestnosti. Ale len do chvíle, kým neprehovorila.

,,Našla si niečo dôležité?“ opýtala sa a pristúpila k rebríku, aby mohla tiež nazrieť do pergamenov. Gabriela zhíkla a tak sa preľakla, až ňou jemne trhlo.

,,Prepáč, nechcela som ťa vyľakať,“ rýchlo sa jej ospravedlňovala Lesia a pristúpila bližšie. ,,Ja len… si tu takmer celý deň, vynechala si aj obed a nechceli… my, nechceli sme ťa rušiť…“

,,To je v poriadku.“ Gabriela sa pokúsila o úsmev, keď sa jej vyľakané srdce prestalo trepotať. „Viem, že si to neurobila schválne. Dúfam, že ti nevadí, že som ťa nechala samú. A kde je vlastne Viktor?“

,,Neviem, naposledy som ho videla pri obede,“ pokrčila plecami. ,,Kláštor je obrovský, rovnako ako jeho areál, a človek sa tu veľmi rýchlo stratí. A o mňa sa neboj, dokážem si spestriť dlhú chvíľu,“ podotkla a aby ju zbytočne nerozptyľovala, to podstatné si nechala pre seba.

Napríklad, že sa hodiny túlala po kláštorných chodbách a cvičila si svoje novonadobudnuté schopnosti na rehoľníčkach, nervóznych z jej prenikavého pohľadu. Ale zistila, že keď sa dostatočne sústredí, vníma v ich ružových aurách drobné rozdiely. Odlesky iných, pre každú jedinečných farieb. Vnútorný kompas ju medzi nimi viedol – ukazoval jej rozdiely v ich osobnostiach, ktoré zafarbenia spôsobili. Pokojná biela, hádavá medená, chladná modrá…

,,Máš pravdu, dá sa tu stratiť,“ súhlasila s ňou Gabriela a opäť presunula svoju pozornosť na to, čo držala v rukách. ,,Vyzerá to tak, že sestra Eleonóra podrobne skúmala katakomby, a to nielen pod kláštorom, pretože sú zaznačené dosť podrobne a siahajú zrejme do niekoľkých kilometrov… a nielen to… pozri…“

Naklonila k Lesii kopu pozliepaných pergamenov a keď po povrchu prechádzala prstom, Lesia ju chytila za ruku a odrazu uvidela to, čo ona. Hľadela na kusy pergamenu Gabrielinými očami.

,,Ako si to urobila?!“ spýtala sa jej prekvapená Gabriela, keď v sebe pocítila prúd energie, ktorý jej zaplavoval telo. Akoby do nej vstúpila.

,,No, chcela som vedieť, či sa to môže podariť. Vtedy v izbe u Matky predstavenej… sme sa nejako prepojili a teraz…“ usmiala sa na ňu a Gabriela priam bytostne cítila len jej číru radosť. ,,Len som vedela, že to musím urobiť.“

,,To je úžasné!“ vzdychla a spolu hľadeli na nákresy. ,,Takto by si mohla čítať aj jej den…“

,,Nie!“ odpovedala jej Lesia rázne. ,,Denníky smieš čítať iba ty, písala to pre Nefilim, a tak to aj ostane!“

Pôsobila, akoby vedela viac, než jej vraví. Zachovávala si svoje tajomstvá, zachovávala si pôvod svojich magicky nadobudnutých vedomostí, ktorými oplývala, a záhadný mix vedenia a nedopovedaných viet z nej robil ešte tajomnejšiu bytosť, než v skutočnosti bola. Vedela, kedy môže niečo povedať a kedy je lepšie mlčať.

,,Máš pravdu, ale všimni si, že nákresy nie sú kompletné a táto spleť chodieb vedie niekam oveľa ďalej od kláštora, niekam…“

,,Myslíš, že vedú do Viktorovho domu?“ prekvapene sa spýtala sa Lesia  a ucítila, ako sa Gabriela pri jeho mene zachvela.

,,Som o tom presvedčená,“ odpovedala jej celkom vážne. ,,Pod jeho domom je toho viac, ako si dokážeme predstaviť… práve pod jeho domom, v miestnosti oddeľujúcej chodby katakomb, sa nachádza soška, ktorú potrebujeme.“

Pokračovanie na ďalšej strane.