Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Gabriela prerušila spojenie a trochu sa od Lesie odtiahla. Bála sa, že by z nej mohla niečo vyčítať, alebo azda vidieť niečo, čo má byť skryté. Chcela, aby to, čo sa stalo medzi ňou a Viktorom, bolo iba ich. Nechcela, aby sa z toho stalo verejné tajomstvo, aj keď utajiť čokoľvek pred médiom je takmer nemožné. Aj tak si myslela, že Lesia niečo tuší, pretože počas raňajok na nich dosť čudne zazerala.

,,Sestra Eleonóra skúmala katakomby z určitého dôvodu,“ uvažovala Lesia nahlas a zamyslene si Gabrielu obzerala.

,,Veď je to predsa jasné, nie?“ pokrčila plecami. ,,Hľadala vhodné miesto, kde obe sošky schovať. Naveky pred svetom skryté, tak to napísala.“

,,Fakt, že bola jedna pod tvojím, teda sedliakovým domom, nuž… význam toho už poznáme. Ale prečo bola tá druhá pod Viktorovým domom?“ Lesia si ďalej lámala hlavu a odrazu nadobudla celkom neprítomný pohľad, ktorý upierala niekam do kamennej steny. ,,Vieme, kto bol predchádzajúci majiteľ jeho domu?“

,,Nie, nevieme,“ nepotešila ju Gabriela, pretože to naozaj nevedela. Prečo by aj mala?

,,Ale ja to zrejme viem,“ ozval sa od dverí Viktor a obe ženy sa k nemu svorne otočili.

Stál na prahu a v pozadí ho osvetľovali len blesky, pričom dopredu vrhal na podlahu dlhý temný tieň. Vyzeral naozaj hrôzostrašne, pretože tieň sa zdal neúmerný k jeho chudej postave. V jeho postoji sa skrývalo niečo, čo tam nepatrilo, niečo, čo obe ženy prinútilo zadržať dych. Lesii prešli po chrbte zimomriavky. Čosi jej našepkávalo, že nič nie je tak, ako by malo byť. Nevideli mu do tváre a tak z nej nemohli vyčítať absolútne nič. Iba tam tak stál, osvetľovaný bleskami a obklopený temnotou.

,,Nestoj tam len tak… desíš nás,“ vyčítala mu Gabriela a hlas sa jej jemne zakolísal. Opatrne zišla z posledného schodíka na rebríka. Takmer  celkom zabudla , že na ňom stále stojí. Teraz, keď bola konečne  nohami pevne na zemi, bola istejšia.

,,Vieš, kto tam býval pred tebou?“ oslovila ho Lesia a ani na okamih z neho nespustila zrak. Celkom podvedome sa bokom postavila pred Gabrielu, akoby ju chcela chrániť. Nepáčilo sa jej, aký postoj zaujal Viktor a prekvapilo ju, že z neho vôbec nič necítila. Akoby jeho aura neexistovala, akoby ju nejako blokoval. Alebo sa jej to iba zdá?

,,Presné meno neviem, ale… po rozhovore s Matkou predstavenou mi viac vecí dáva zmysel.“ Postúpil o krok dopredu, no stále zostal ukrytý v tieni. ,,Osobne som sa s ním nikdy nestretol a dnes som zistil, že realitná kancelária, ktorá mi dom ponúkla, neexistuje.“ Hovoril celkom pokojne, no predsa bolo v jeho hlase niečo, čo v nich prebudilo ostražitosť. ,,Jediné, čo viem, je, že to bol samotár, žil bez rodiny, bez priateľov. Bol to čudák.“ Stíchol, no napokon prehovoril znova, celkom potichu: ,,Presne ako ja.“

,,Hádam si len nemyslíš…“ Lesia prekvapene otvorila ústa, no potom ich opäť zatvorila, keď sa Viktor zasa ozval.

,,Nemal žiadnych susedov, rovnako ako ja. Kto by chcel mať za suseda niekoho, ako som ja? Ani za suseda, ani za priateľa, ani… ani za nikoho iného.“ Ruky zaťal v päsť.

Zbadali, ako sa tieň pred ním predlžuje. Cítili jeho chlad, jeho bolesť a smútok a Lesiu premkli obavy. Čo ak ho opäť ovládol démon? Čo ak sa…?

Vtedy uvidela, ako ju Gabriela pomaličky obišla a celkom opatrne kráča smerom k nemu. Okolo nej sa vznášala čistá biela aura. Bola taká pokojná a vyrovnaná… Lesia cítila, ako sa jej pokoj prenáša aj na ňu. Napĺňal celú miestnosť.

Kráčala nenáhlivo, v záplave dlhých vlasov, ktoré jej po prameňoch vypadali z hrubého vrkoča, spleteného vzadu na hlave. Oblečená bola len vo voľných nohaviciach a tričku s voľnými rukávmi. Lesia takmer zhíkla, keď uvidela, ako tieň každým krokom jej bosých nôh ustupuje. Akoby sa jej bál. Kráčala s rukami voľne spustenými popri tele a nespustila z Viktora zrak ani na najmenší okamih. Každým krokom tieň ustupoval čoraz viac do úzadia, pričom ona sama naozaj celá žiarila.

Čím bližšie k Viktorovi bola…

Čím viac sa sústredila…

Tým viac svetla z nej vyžarovalo.

Keď už bola takmer pri ňom, natiahla k nemu ruku, na ktorej mala omotaný ruženec, no on urobil krok späť. Iba sa tým najnevinnejším spôsobom usmiala a pokojným hlasom, ktorý rovnako ako jej svetlo naplnil celú miestnosť, povedala: ,,Podaj mi ruku, Privolávač, nemaj strach.“

Lesia to celé sledovala mlčky so zatajeným dychom a čakala, čo sa bude diať. Teraz bolo viac ako jasné, že Gabrieline schopnosti naberajú na sile, o ktorej veľkosti nemal ani jeden z nich ani páru. Po tom, čo takmer väčšinu dňa strávila pohltená do zápiskov inej Nefilim, sa u nej začali odomykať brány do iných sfér.

,,Mne môžeš dôverovať, moje úmysly sú čisté,“ prehovorila k nemu opäť a po chvíľke váhania k nej Viktor napokon vystrel ruku a ona do nej vložila tú svoju. Odrazu akoby ich spojené ruky previazali neviditeľné povrazy, ktoré sa im ako hady plazili pomedzi prsty a tiahli sa takmer po ramená.

Viktor sa preľakol a chcel si ruku z neviditeľného zovretia uvoľniť, no Gabriela k nemu urobila ďalší krok. Neustále sa pritom usmievala. Hľadela mu do jantárových, no zmätených očí a on pozeral do jej nebesky modrých.

Úplne sa v nich strácal a priam bytostne preciťoval, ako vystupuje z tieňa. Vnímal, ako ho zlé myšlienky opúšťajú. Cítil, že ho zaplavuje iba dobro a čistá anjelská energia. Gabriela ho chytila aj za druhú ruku a už to videli celkom jasne. Energiou naplnená miestnosť akoby odrazu zastala v čase, kým neprehovorila:

 ,,Temnota sa ťa neustále snaží uchmatnúť pre seba. Nedovoľ, aby ovládla tvojho ducha tak ako tvojich predchodcov. Pretrhni tú reťaz prekliatia, ktorá ťa spútala a ktorá vás drží celé stáročia.“

Je taká nádherná, pomyslel si Viktor a nedokázal z nej spustiť zrak. Akoby od toho závisel jeho život. Spútaný neviditeľnými anjelskými povrazmi cítil, ako mu srdce a telo zaplavuje čistota. Odrazu mal silné nutkanie padnúť pred ňou na kolená a to aj urobil. Oprel si čelo o jej ruky a zatvoril oči. Všetky zlovoľné myšlienky opúšťali jeho myseľ. Všetko to zlé, čo ho posledné hodiny olizovalo ako jedovaté jazyky, už necítil. Cítil iba ju, len ju a to, čo z nej vyžarovalo.

,,Nemal som silu, cítil som, že som celkom sám vo svojej tme a tak to musí byť. Privolávači sú odjakživa prisluhovači diabla,“ hovoril prirodzene, akoby otvoril pomyselný kohútik svojich emócií.

,,Čo bolo, už sa nemusí stať. Oni nemali to, čo máš ty. Oni nemali nás. Privolávači pred tebou nemali takého silného ducha, ako máš ty. Kedykoľvek budeš cítiť, že si ťa temnota snaží uchmatnúť pre seba, som tu. Nemusíš sa báť, lebo som s tebou.“

Slová z nej vychádzali celkom prirodzene a zapĺňali nielen jeho vnútro, ale aj všetko vôkol nich. Slová vychádzali priamo z jej srdca, nie spomedzi pier, a Lesia opäť začínala vidieť Viktorovu auru. Tentoraz bola oveľa silnejšia ako ráno. Už z neho nemala strach, ba naopak, prechovávala k nemu obrovskú dôveru. Pretože chcel so zlom bojovať a to aj spravil. Evidentne však ani za stenami kláštora nie sú celkom v bezpečí a zlo si vždy nájde cestu.

Žiara v miestnosti pohasla a Gabriela v jedinom okamihu stratila vedomie. Podlomili sa jej kolená a padla Viktorovi priamo do náručia. Držal ju jemne, akoby bola z porcelánu, a nežne jej odhrnul vlasy z tváre. Ešte stále sa okolo nej vznášala žiara a nezhasínala. Chránila ju i jeho.

To prepojenie, ktoré Lesia z oboch cítila… proroctvo sa napĺňalo a začínal v nej prevládať pocit, že budúcnosť ešte nie je celkom stratená.