Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Trojica je odhodlaná na boj s démonom, no Gabriela má aj svoje vlastné plány, v ktorých s Viktorom a Lesiou neráta… Vyzerá to, že už ide naozaj do tuhého.

Pokiaľ ste nestihli niektorú z predchádzajúcich kapitol, nájdete ju v sekcii Príbehy a rozhovory.

27. kapitola

Presne vedel, kedy mu vkĺzla do izby. Už tie pocity dôverne poznal, pretože ich mával iba v jej prítomnosti. Ostal však ležať so zatvorenými očami a čakal, kým k nemu nevkĺzla až pod prikrývku a on ju uväznil vo svojom objatí. Ich pery sa okamžite našli a rozohrali spolu hru, ktorej pravidlá určovali iba oni. Čas pre nich prestal existovať, pretože zastal len pre tento okamih.

Ona ho opäť vyviedla z temnoty a priviedla do svetla. Keď potom jej bezvládne telo držal vo svojom náručí, tak prisahal, že ju bude naveky chrániť. I za cenu vlastného života. V minulosti by niečoho takého nebol schopný, no udiali sa s ním obrovské zmeny a prekvapivo sa im nebránil.

Rovnako ako sa teraz nebránil jej pátravým rukám a sám sa s povzdychom vydal na prieskum jej nahého tela.

***

,,Ráno po mňa príde Sofia, moja vydavateľka,“ oznámil jej neskôr, keď spolu ležali v objatí a oddychovali. „Volal som jej a ona takmer zošalela. Vraj ma už takmer pochovala.“ Zasmial sa, no ešte viac si k sebe Gabrielu privinul. Hlavu si dôverne opierala o jeho rameno. „Chvíľu som musel počúvať more nárekov a výčitiek a sľúbiť, že jej ráno všetko vysvetlím. Ale najmä to, prečo som v kláštore.“

,,Predpokladám, že sa jej nechystáš povedať pravdu…?“ zachichotala sa pri predstave, ako jej kvetnato opisuje ich boj proti zlu. On, Viktor Kvintuss, rezervovaný a namyslený snobský introvert, bude hovoriť o anjeloch a démonoch a o tom, že vie hrať karty s mŕtvymi. Už takto to znie ako totálny nezmysel a nie ešte, ak by to vysvetľoval práve on.

,,Ani náhodou!“ zvolal zhrozene. ,,Poznám tú ženskú a viem, že by ma namiesto môjho domu zaviezla rovno na súkromnú kliniku liečby duševných chorôb,“ povedal opäť tým svojim typickým povýšeneckým tónom. ,,Poviem, že čerpám námet na novú knihu,“ skonštatoval nakoniec.

,,Alebo jej povedz, že si taký neodolateľný, že si si tu vytvoril súkromný hárem a že ženy ti tu denne…“

,,Uvedomuješ si, že páchame hriech na posvätnej pôde?“ upozornil ju a jemne ju uštipol do zadku.

,,Heeej!“ zachichotala sa.

,,Oberám ťa o tvoju panenskú čistotu a…“

,,Ja už dávno nie som panna,“ zasmiala sa.

,,Obrazne povedané, povedzme, že máš anjelskú krv a…“

,,Povedzme?!“ pobúrene mu skočila do reči. „Veď ja mám anjelskú krv, Kvintuss, o čo sa tu teraz pokúšaš?!“ štuchla ho do rebra, až bolestivo sykol. Celkom zabudla, že má to miesto ešte citlivé.

,,Vôbec o nič sa tu nepokúšam, iba ak nepustiť ťa z tejto postele a…“ odrazu vyskočila a obkročmo si na neho sadla, čím ho dokonale pripravila o reč aj myšlienky. Provokačne sa zavrtela a zahryzla si do spodnej pery. Jeho telo okamžite zareagovalo.

,,Viem, že to, čo tu robíme, zrejme nie je celkom s kostolným poriadkom, no je medzi nami veľmi silné spojenie a vôbec z toho nemám zlý pocit, ani výčitky svedomia. Práve naopak.“ Naklonila sa a pobozkala ho na otvorené ústa. ,,Niekde tu, vo vnútri…“ chytila ho za ruku a priložila mu ju na ľavý prsník, pod ktorým má srdce, a pokračovala: „… niekde tu hlboko vo svojom vnútri viem, že presne tak to má byť a ja som sa vždy riadila svojimi pocitmi. Áno, možno robiť to priamo tu, na posvätnej pôde kláštora, asi nie je celkom s kostolným poriadkom… ale… čo ak by sa to stalo tam dole v katakombách, keď si bol posadnutý démonom?“

,,To by bolo znesvätenie tvojho tela…“ vyletelo z neho odrazu a sám zo seba zostal prekvapený.

,,Tak vidíš.“ Pustila mu ruku. Zosadla z neho, pričom on na znak protestu nesúhlasne tľaskol jazykom, a opäť si k nemu ľahla. „Veľmi nad tým premýšľaš. Možno je to hriech a možno to presne takto Boh plánoval. Aby nás mal pekne pod dozorom.“ Nahla sa k nemu a on ju opäť pobozkal. Rukou jej pritom pomaličky putoval dolu po chrbte, až kým sa s chichotom neodtiahla a nevyskočila von z postele.

,,Nechoď…“ ozvalo sa za ňou jemne zúfalo, až sa Viktor zarazil. Čo to s ním stihla za taký krátky čas urobiť?!

,,Musím, Lesia nesmie zbadať, že nie som vo svojej posteli,“ vysvetľovala, zatiaľ čo sa v tme pokúšala nájsť svoju nočnú košeľu.

Iba dúfala, že ju veľmi nepoškodil, keď ju z nej trhal dole. Nakoniec ju našla hodenú pod stoličkou, na ktorej mal prevesené svoje oblečenie.

,,Myslíš si, že o tom nevie? Veď je predsa médium,“ nadhodil návnadu a dúfal, že ju tým prinúti ostať.

,,Netuším, čo všetko vie a čo nie, pretože v poslednom čase sa správa nejako čudne. Ale kým mlčí, tak mlčím aj ja.“ Prehodila si nočnú košeľu cez seba a zbadala, že jeden rukáv visí len na vlásku. Akože pohoršene sa pri tom pozrela na Viktora, no ten sa len uškrnul.

„Chcem s tebou stráviť celú noc, až do rána, a chcem sa vedľa teba prebúdzať,“ znenazdajky povedal a posadil sa na posteli.

,,Hlavne chceš odo mňa príliš veľa.“ Odrazu posmutnela. Nemôže mu povedať, že… „Keď bude po všetkom, dobre?“ … že keď bude po všetkom, tak žiadne potom už nebude.

Ani naňho nepozrela a takmer utiekla z izby. Zastavila ju až chladná kamenná dlažba na chodbe. Premkli ju výčitky svedomia, že mu musela klamať. Ale bolo to nevyhnutné. Nikdy by jej nedovolil urobiť to, na čo sa chystá.

***

Pokračovanie na str. 2.