Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

,,S Lesiou pôjdeme do môjho domu, tak ako sme sa dohodli. Pokúsim sa dať tie kúsky dohromady. Potom sa stretneme tu,“ navrhla Gabriela pri raňajkách, medzitým, čo sa do seba pokúšala dostať okrem vody aj kúsok chleba. Žalúdok mala stiahnutý do veľkosti hráška.

,,Nenechám ťa v tom dome samú!“ vyhlásil Viktor a nahnevane udrel päsťou po stole, čím si vyslúžil všeobecné pohoršenie a z každej strany miestnosti sípavé PSSSSSSSST!!

,,Budem tam predsa aj ja. Alebo som len vzduch?“ ohradila sa Lesia urazene a prebodla ho pohľadom. Zrejme po prvý raz sa jej jeho slová dotkli. Akoby neexistovala.

,,Nie, samozrejme, že nie, prepáč Lesia, ja som to tak nemyslel,“ ospravedlňoval sa a nešťastne si prehrabol vlasy.

,,Tak sa ku mne nesprávajte, akoby som v tom nebola s vami,“ zahundrala si už pre seba a Gabrielu s Viktorom premkli výčitky svedomia. Naozaj sa občas správali, akoby bolo samozrejmosť, že je s nimi a viac tomu nebolo treba venovať pozornosť.

,,Samozrejme, že si v tom s nami, si pre nás veľmi dôležitá a sľubujem, že už nikdy nedovolím, aby si sa tak cítila. Deje sa niečo?“ Gabrielu naozaj zaujímalo, prečo je Lesia po celý čas taká utiahnutá. Konkrétne celý čas, čo boli v kláštore. Niečo sa s ňou deje, no bola natoľko pohltená vecami okolo Eleonóry a Viktora, že si ju podrobnejšie nevšímala. Má úplnú pravdu. Prehliadali ju.

,,Necítim sa tu najlepšie. Celý tento priestor, táto budova je presýtená rôznymi energiami. Je to, akoby ma chcela poňať do seba a… neviem to vysvetliť, ale cítim všetko, čo sa tu po celé tie roky dialo, všetky tie… tie… výjavy v mojich snoch a osudy ľudí, čo tu žili a umierali… vidím ich v snoch, cítim ich v stenách, na chodbách… potrebujem odtiaľto odísť… aspoň na chvíľu, inak sa zbláznim.“ Uľavilo sa jej, že to zo seba konečne dostala. Všetkým sa im evidentne uľavilo, no zároveň vedeli, že musia konať, a to čo najrýchlejšie.

,,Mrzí ma to,“ súcitne na ňu pozrela Gabriela. ,,Mohla si nám to povedať.“

REKLAMA

,,Nie, potrebovala som sa s tým najprv vysporiadať ja sama,“ pokrútila záporne hlavou a odpila si zo svojho pohára.

,,Dobre,“ zamiešal sa do debaty Viktor, pretože nikdy nevedel, ako reagovať na sentimentálne reči. Momentálne ho zaujímali fakty a  fakt práve bol, že sa stále nikam neposunuli. „Vezmem sošku zo svojho domu a čo najrýchlejšie prídem za vami. Zbalíš si saky paky a prídeš opraviť tú vec sem. Pretože tu ti zatiaľ nič nehrozí.“

,,Súhlasím s Viktorom,“ povedala Lesia a odsunula sa od stola pripravená vstať. ,,Nie je to tam bezpečné ani pre jedného z nás. Démon vie, čo chceme urobiť a bude nám v tom chcieť opäť zabrániť.“

,,Ani náhodou nebudem všetky svoje nástroje vláčiť…“ pokúsila sa Gabriela oponovať, no Viktor jej hneď skočil do reči.

,,Ale budeš! Aj keby sme ťa mali von vytiahnuť násilím…“ zavrčal.

,,Tak to skús, Kvintuss, a potom sa uvidí!“

,,Neprovokuj, Gabriela, lebo…“ v očiach sa mu nebezpečne zalesklo, takže Lesia sa hneď chystala vyhrotenú situáciu zachraňovať.

,,Nemyslím si, že to bude nutné, ale mali by ste sa upokojiť, pretože na seba pútate príliš veľa pozornosti, o ktorú rozhodne nestojíte.“ Hlavou naznačila k stolu, pri ktorom sedela aj Matka predstavená a mračila sa na nich. Teraz sa cítili ak v školskej jedálni, keď ich karhala učiteľka, že sa nevedia vmestiť do kože. „V dome by sme nemali ostávať dlhšie, ako bude vôbec nutné.“

,,No ale démon nemôže byť na dvoch miestach naraz,“ podotkla Gabriela.

,,Nevieš, po kom pôjde,“ pripomenul jej Viktor a radšej sa napil vody z pohára, pretože mu až nebezpečne vyschlo v krku.

,,Risknem to.“  

,,Sofia nás vyloží pred tvojím domom, vezmem si svoje auto, dupnem na plyn a čo najskôr sa po vás vrátim,“ jednoducho im to len oznámil tým svojím typickým nadradeným spôsobom a očakával, že to do bodky splnia.

,,Dobre,“ bolo všetko, čo Gabriela povedala, pretože sa nechcela hádať. Už bola unavená z večných vojen. Okrem toho mala naozaj strach. Bála sa až na smrť, ale nie ani tak o seba ako o nich. Jej sa démon bál, ale im môže ublížiť.

Lesia sa obzrela po miestnosti. Videla, že ich pozorujú, ich pohľady ju pálili. Nasávala aj ich strach a zmätok. Všetci v miestnosti ich potajomky sledovali.

,,Spolu sme silnejší.“

***

Pokračovanie na str. 4.