Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Do rána nemohla zažmúriť oka. Nech sa snažila akokoľvek, spánok neprichádzal, iba sa prehadzovala na posteli. Presviedčala samú seba, že takto to bude najlepšie. Že je to jej zodpovednosť a úloha leží na jej pleciach.

So svitaním vstala, obliekla sa a potichu vyšla z izby. Dala si pritom záležať, aby ju prebúdzajúca sa Lesia videla odchádzať. Aspoň v tomto nechcela Viktorovi klamať. Prešla spleťou chodieb do kaplnky, usadila sa v prvej lavici, zopla ruky k modlitbe a prehovorila k Bohu. Úprimný tichý rozhovor uľavil jej duši a ona počas modlitby neustále prechádzala prstami po jednotlivých častiach ruženca. Po takom dlhom čase sa stal jej neodmysliteľnou súčasťou a predstava, že by ho mala dať dole z ruky, ju úprimne desila.

Eleonóra to napísala jasne:

Si výnimočná a vzácna! Si darom pre tento svet. Stráž si svoje srdce. Ono je tvojou najväčšou silou.

Musí si chrániť svoje srdce a jej srdce patrí ľuďom, ktorých má rada. Preto musí chrániť ich. Viktor dnes pôjde do svojho domu po sošku a ony dve s Lesiou pôjdu do jej domu po črepiny, ktoré musí dať dohromady. Keď sa jej podarí zreštaurovať tú rozbitú časť, tak potom… Nech sa stane, čo sa má stať a s božou pomocou a s pomocou Maviek sa pokúsi opäť uväzniť démona.

REKLAMA

REKLAMA

,,Je veľmi osviežujúce začať deň modlitbou, nemám pravdu?“ Matka predstavená si k nej prisadla do lavice a Gabriela sa na ňu nesmelo usmiala. ,,Potrebovala som byť chvíľu sama so sebou.“ Prečo má pocit, že tá žena je naozaj všade?

,,To veľmi dobre poznám, drahé dieťa, každé ráno som tu prvá a venujem sa sama sebe a svojmu rozjímaniu. Iba tento čas je môj, kým sa ponorím do každodenných povinností.“ Vzdychla si a s tvárou k oltáru sa prežehnala.

Gabriela jej rozumela. Každý potrebuje mať svoj pokoj a samota napokon lieči. Posledné mesiace mala pocit, že nikdy nikde nie je sama.

,,Niečo ťa trápi, dieťa, a myslím si, že tentoraz to nebude démon.“ Pozrela sa priamo na ňu a Gabriela sa zľakla, že v nej bude čítať ako v knihe.

,,Každý si nesie svoj kríž, Matka, nie som výnimkou. No myslím si, že niektoré tajomstvá je vhodné nateraz radšej uchovať skryté.“ Nemohla jej povedať celú pravdu, ale nechcela ani klamať.

,,Máš na pleciach veľkú zodpovednosť, no tentoraz na to nie si sama, Nefilim, lebo sila troch je viac ako sila jedného.“ Povzbudzujúco sa na ňu usmiala a chytila ju za ruku s ružencom.

Ona to vie, okamžite jej preletelo hlavou.

,,Máte pravdu,“ vzdychla si, „no stratiť troch je viac ako stratiť jedného. Vy viete, čo musím urobiť, Matka predstavená, inak to ani nesmie byť. Tak si to želám a vy mi musíte sľúbiť, že im to nepoviete!“

,,Nevieš, čo odo mňa žiadaš,“ pripomenula jej prísne, pustila jej ruku a odvrátila zrak späť ku krížu.

,,Práveže to dobre viem a musím na tom trvať. Eleonóre sa to podarilo, mne sa to musí podariť tiež. No musíme nájsť lepšie miesto na uchovanie artefaktov!“ dodala naliehavo. Čas beží a kláštor ich neochráni naveky. Je len otázkou času, kedy zlo prenikne cez ochranné múry a potom… „Kým budeme preč, musíte nájsť vhodné miesto – niekde tu alebo v areáli. Vy to tu poznáte zo všetkých najlepšie. Odľahlé miesto, pred zrakmi skryté, kde bezpečne umiestnime schránky, keď démona uväzním.“

,,Tu v kláštore?“ rýchlo sa prežehnávala.

,,Áno, iba tu bude záruka, že sa znova neoslobodí a budeme mať istotu, že sa nič nestane,“ dodala Gabriela a po chrbte jej prebehol mráz.

,,A kedy sa vrátite?“

,,Hneď ako to bude možné.“ Ak nás démon nezabije, dodala len pre seba. ,,Ale pamätajte, musí to byť miesto očiam skryté, navždy uchované, zapečatené a stratené.“

***

Pokračovanie na str. 3.