O niečo neskôr už parkovali pred Gabrieliným domom. Celou cestou boli nútení počúvať Sofiine výčitky, plač a lamentovanie nad Viktorovým osudom. Drobná žena sa utápala v potokoch sĺz, zatiaľ čo on sa tváril, akoby mu to bolo úplne jedno. Nevedeli, či plače od radosti, že je živý a zdravý a ona nepríde o dojnú kravu, alebo od zúfalstva, pretože ho má naozaj rada. V tejto chvíli to bolo veľmi ťažké odhadnúť.
,,Zmizol si, nikomu si nič nepovedal…“
,,To nerobím nikdy,“ odpovedal pokojne a celkom odmerane, ani sa na ňu nepozrel.
,,Myslela som, že ti preskočilo alebo že si umrel.“
,,Prečo by som to robil? Cítim sa celkom dobre, ďakujem za opýtanie, a mohla by si sa, prosím, viac venovať šoférovaniu ako týmto absurditám?“ Jeho ľahostajný tón ju ešte viac vyvádzal z miery, ale zrejme bola na podobný druh komunikácie s ním zvyknutá, pretože si to nevšímala a pokračovala ďalej. Obom ženám na zadných sedadlách to bolo nepríjemné, no radšej na seba zbytočne neupozorňovali.
,,Kde si bol? A čo tu robia tie ženy?!“ afektovane po nich hodila rukou, v ktorej držala cigaretu, a obe razom zasypal popol.
,,V kláštore, veď odtiaľ predsa ideme. Preboha, drž si svoju úroveň! Už ma nebaví počúvať tieto… tieto zbytočné prejavy emócií. Som z teba unavený,“ napomenul ju znechutene a Lesia pobúrene otvorila ústa. To prehnal.
Gabriela ho zatiaľ sledovala s fascinovaným výrazom. Uvedomila si, že Viktor sa bleskurýchle vrátil k svojej niekdajšej taktike – nasadzoval si tvár podľa situácie, aby si ľudí nepustil príliš k telu. Jeho verejnú tvár so znepokojivým úsmevom už videla. Ale túto tvár, masku arogantného spisovateľa, obťažovaného ľudskosťou, ktorú si ponechával pre vydavateľku, momentálne sledovala v premiére.
Pridajte komentár