O niečo neskôr už parkovali pred Gabrieliným domom. Celou cestou boli nútení počúvať Sofiine výčitky, plač a lamentovanie nad Viktorovým osudom. Drobná žena sa utápala v potokoch sĺz, zatiaľ čo on sa tváril, akoby mu to bolo úplne jedno. Nevedeli, či plače od radosti, že je živý a zdravý a ona nepríde o dojnú kravu, alebo od zúfalstva, pretože ho má naozaj rada. V tejto chvíli to bolo veľmi ťažké odhadnúť.
,,Zmizol si, nikomu si nič nepovedal…“
,,To nerobím nikdy,“ odpovedal pokojne a celkom odmerane, ani sa na ňu nepozrel.
,,Myslela som, že ti preskočilo alebo že si umrel.“
,,Prečo by som to robil? Cítim sa celkom dobre, ďakujem za opýtanie, a mohla by si sa, prosím, viac venovať šoférovaniu ako týmto absurditám?“ Jeho ľahostajný tón ju ešte viac vyvádzal z miery, ale zrejme bola na podobný druh komunikácie s ním zvyknutá, pretože si to nevšímala a pokračovala ďalej. Obom ženám na zadných sedadlách to bolo nepríjemné, no radšej na seba zbytočne neupozorňovali.
,,Kde si bol? A čo tu robia tie ženy?!“ afektovane po nich hodila rukou, v ktorej držala cigaretu, a obe razom zasypal popol.
,,V kláštore, veď odtiaľ predsa ideme. Preboha, drž si svoju úroveň! Už ma nebaví počúvať tieto… tieto zbytočné prejavy emócií. Som z teba unavený,“ napomenul ju znechutene a Lesia pobúrene otvorila ústa. To prehnal.
Gabriela ho zatiaľ sledovala s fascinovaným výrazom. Uvedomila si, že Viktor sa bleskurýchle vrátil k svojej niekdajšej taktike – nasadzoval si tvár podľa situácie, aby si ľudí nepustil príliš k telu. Jeho verejnú tvár so znepokojivým úsmevom už videla. Ale túto tvár, masku arogantného spisovateľa, obťažovaného ľudskosťou, ktorú si ponechával pre vydavateľku, momentálne sledovala v premiére.
,,Sú to mníšky? Zbalil si mníšky? Pôjdeš do pekla!“ Evidentne s ňou jeho reč nezamávala tak ako s Lesiou, pretože pokračovala ďalej.
,,V pekle už som, ak si si nevšimla. Takmer hodinu a pol s tebou v aute.“
Gabriela jeho obligátny postoj z duše neznášala a fascinovanie sa prelialo do znechutenia. Zrazu jej bolo staršej ženy ľúto, aj keď jej jeho správanie očividne neprekážalo.
Keď ich vyložili pred domom, rýchlo vystúpil a ešte na príjazdovej ceste ju zastavil. ,,Vrátim sa skôr než, si myslíš.“ Bál sa a bojoval s nutkaním ostať. Sofia sa vyparila, len čo to bolo možné, a on mal v ruke kľúče od svojho auta, ktoré ho čakalo presne tam, kde ho naposledy nechal.
,,Budem ťa očakávať, hlavne buď opatrný,“ usmiala sa naňho, hoci spodná pera sa jej roztriasla.
,,Ty tiež.“
Gabriela sa rýchlo otočila a vykročila za Lesiou k domu. Nevidela už, ako rýchlo nasadol do auta, začula len vrzgot gúm na štrku a hukot odchádzajúceho motora. Zhlboka sa nadýchla a spolu s Lesiou pomaly vystupovali k vchodovým dverám. Pripadalo jej to ako včera, keď tu bola naposledy. Ešte stále mala živo v pamäti pocity ako strach a bolesť, čo prežívala dennodenne, a oboje jej pripomínali aj jazvy na tele po útokoch démonickej entity.
Odrazu obe pocítili chlad, ktorý sálal z každého kúska domu a zastali. Gabriela s rukou na kľučke. Vystrašene sa na seba pozreli, pretože im bolo jasné, čo ich vo vnútri môže a nemusí čakať.
,,Počuješ to?“ spýtala sa jej Lesia a otočila sa.
,,Áno, počujem,“ odpovedala jej Gabriela. Boli to Mavky. ,,Ale ako to, že ich počuješ aj ty?“ otočila sa a zbadala, ako v prítmí stromov obklopujú dom. Ovzdušie zaplavili hlasy, smiech a navyše hovorili priamo k nim, oslovovali dokonca aj Lesiu po mene.
Sme tu… sme tu pre vás…
Choďte, ale rýchlo… získame pre vás čas…
Lesia…
Lesia… počúvaj a choď…
,,Mali by sme ísť dnu a nájsť po čo sme sem prišli.“ Lesia chytila Gabrielu za ruku a ťahala ju do domu, pretože ona urobila krok k Mavkám. ,,Gabriela, poď, prosím ťa.“
Gabriela sa silou vôle odpútala od volania Maviek a spolu s Lesiou vstúpila do domu. Hneď po prekročení prahu jej však telom preletel obrovský lúč bolesti. Chytila sa za hlavu. Cítila, ako sa jej z nosa spustila krv. Lesia ju vydesene otočila k sebe. Chcela jej pomôcť, no nevedela ako. Gabrielu bolela hlava rovnako ako vtedy v kláštore, ak nie viac. Pochopila, že jej dom už viac nie je jej a to, čo ho teraz obýva, už nechce, aby sem ktokoľvek chodil. A už vôbec nie natoľko čistá duša.
Andrea Bercik
Pridajte komentár