Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Podarí sa Gabriele zrekonštruovať črepiny a vytvoriť z nich pôvodnú sošku? A kam sa dve umelecké diela rozhodne s Lesiou a Viktorom napokon schovať?

29. kapitola

Vtrhli to kláštora prednými dverami, čo bol pokrok. Masívne dvere sa rozleteli, adrenalín im značne pomohol. Sestry, ktoré boli najbližšie, ustráchane odskakovali. Lesiu zalialo ružové svetlo, ktoré iba mocnelo, ako sa k nej rehoľníčky približovali, keď si všimli jej zúbožený vzhľad. Gabriela už stála priamo, ale Lesia medzi Viktorom a ňou iba zoslabnuto visela, tvár aj lýtko mala zmáčané krvou. Naproti im odrazu utekala aj stará opátka.

Viktor si s trochou nevhodnej škodoradosti všimol, že už nepôsobí tak vševediaco a sebaisto, pohľad na Lesiu rozrušil aj ju.

Sestry zaliate ružovou aurou empatie ju prebrali do svojich rúk a Gabriela s Viktorom im ju vďačne zanechali.

Gabriela zarazila matku predstavenú prudkým pohybom, zovrela jej kostnaté plecia vo svojich rukách.

„Matka predstavená, okamžite ma odveďte do miestnosti, kde budem môcť nerušenie reštaurovať! Všetky nástroje mám a mám aj…“ zahryzla si do spodnej pery.

Opátkine oči potemneli poznaním.

„Máš to,“ iba zašepkala, zrazu celkom pokojná.

Gabriela prikývla. Medzi ženami sa uskutočnil nevyslovený rozhovor.

„Tak poď za mnou, drahé dieťa,“ povedala tá staršia.

Gabriela ju nasledovala. Viktor zaostal. Pochopil, že teraz je všetko iba na Gabriele. Jemu náleží iba vyčkávať.

***

Sotva o hodinu už stála prezlečená a v rámci možností v normálnom stave v miestnosti, ktorú jej matka predstavená pridelila na nerušenú prácu. Kuchyňa vyzerala ako zo stredoveku. Maslovožlté steny boli začadené dymom ešte z čias, keď „variť“ znamenalo predovšetkým zavesiť bublajúci kotlík nad ohnisko, zo stropu visel luster z čierneho železa a naokolo zasa hrnce zachytené o rúčky.

Ale Gabriela chápala, prečo odtiaľto hnala mníšky, aby jej miestnosť uvoľnili. Kuchyni dominoval dlhý jedálenský stôl a okno, ktoré sa tiahlo od podlahy takmer až po klenbu stropu a vrhalo svetlo priamo na drevenú dosku. Teda čo najviac svetla, ako v tieto dni, keď jeseň pomaly prejde do váhavej zimy, vôbec môže získať.

Gabriela stála chrbtom k oknu, ruky prekrížené cez béžový sveter, čo jej priniesla jedna rehoľníčka, a zadumane hľadela na smutnú kôpku črepín pred sebou. Presnejšie… ako črepiny to vyzeralo na prvý pohľad. Teraz však už videla realitu. Išlo skôr o kamenné úlomky, niektoré sa dokonca mrvili. Bude potrebné mnohé nahradiť, možno iným modelovacou hmotou. Ale nestratí soška svoju moc, keď nebude reštaurovaná iba pôvodným materiálom?

Gabriela pocítila nápor vtieravých myšlienok, ktoré všetko spochybňovali. Ani sa nenazdala a zmocňovalo sa jej narastajúce zúfalstvo.

Kľakla si, dlane oprela o hrany stola a oči sa jej zrazu ocitli zarovno s úlomkami. Ak by nevedela z Eleonórinho nákresu, ako má socha vyzerať, možno by sa z nich ani nevymotala.

A vymotá sa vôbec? Doľahla na ňu celá tiaž zodpovednosti, ktorú prijala.

Ale kto iný, ak nie ty? Odrazu jej kdesi zákutiami mozgu zarezonoval hebký hlas.

Strhla sa a vystrela.

„Ellinor…?“ uniklo jej z úst.

Zmätene sa poobzerala vôkol seba. Zostávala sama.

Sama…?  napadlo jej náhle.

Sama?! Jediná otázka do nej vliala nevídané sebavedomie, ktoré v nej prebudil hlas… alebo len pripomienka hlasu, nebola si istá.

Zdvíhala dlane otočené smerom k stropu a pozerala na ne, akoby ich nikdy predtým nevidela. Pochybnosti sa vytrácali. Zodpovednosť ju už prestávala desiť.

Ona predsa nikdy nie je len tak sama ponechaná napospas problémom! Má svoje jedinečné schopnosti. Je zázračná reštaurátorka! Zázračná! Áno, presne tak ju volali už počas štúdia.

Opäť sa váhavo pozrela na to, čo ju čaká na stole.

Možno práve preto…?

Možno preto jej akási víla vložila do vienka ohromujúci talent! Pretože jedného dňa sa malo stať presne toto!

Gabriela sa priblížila k stolu. Už si bola istá, že to zvládne. Pretože je v správny čas na správnom mieste.

***

Pokračovanie na str. 2.