Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

„Sem!“ ukázala rukou k zemi.

Gabrielu fascinovali tiene listov, ktoré presahovali cez okná a otláčali sa do vnútra kaplnky. Vytvárali dojem tapety s úžasne zvláštnou textúrou.

„Nie!“ prskol Viktor a aj zabudol podopierať Lesiu, ktorá sa zapotácala a musela ju zachytiť Gabriela. „Nechcite od nás, aby sme znova liezli do katakomb! Prídem si už ako krtko!“

Matka predstavená totiž ukazovala na zjavné padacie dvere, ktoré sa vynímali v špinavej podlahe.

„Slepý k pravde ste veru boli dosť dlho, Privolávač, celkom ako krt!“ odsekla, ale veľmi rýchlo dodala. „Áno, je tu podzemná chodba. A je slepá, ale tým lepším spôsobom. Končí jedinou miestnosťou. Predsa tie sochy nenecháme ležať len tak pred oltárom, na dennom svetle!“

„To je dobrý postreh,“ opatrne podotkla Lesia.

Viktor si zhlboka povzdychol a ešte aj prevrátil oči, čím predviedol svoju mrzutosť v plnej kráse.

REKLAMA

„A ako to tak…“ rozhodil ruky, „celkovo urobíme? Chce to bojovú poradu.“

Gabriela sa pozerala na padacie dvere, jeho hlas sotva vnímala.

Bojová porada.

Iste. Príležitosť na zdržanie.

„Zajtra pri raňajkách,“ počula sa, ako hovorí, hoci slová jej ledva prechádzali cez ústa.

Keď si uvedomila, čo má skutočne v pláne, nedokázala sa na Viktora ani pozrieť.

„Zajtra?“ zmätene sa na ňu pozrel, keďže bol zvyknutý, že sa do všetkého bezhlavo hrnie.

„Viktor, celý deň a celú noc som reštaurovala, daj mi vydýchnuť, inak za seba neručím. Zaspím aj v ohni pekelnom.“

„No… iste, tomu rozumiem. Tak teda zajtra.“ Proti jej argumentu sa nedalo namietať.

No Gabriele neušlo, aký pohľad jej matka predstavená venovala.

Žeby sa v ňom zračilo podozrenie?

***

Teraz kráčala napred Gabriela, zanechávajúc za sebou kaplnku perfektne skrytú v prírodnej skrýši.

Zhlboka dýchala, naberala čerstvý vzduch až na pokraj svojich pľúc.

Akoby to bolo naposledy, čo sa ešte môže slobodne nadýchnuť.