Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Pracovala celé hodiny. Nejedla, nepila, kričala na Viktora, keď sa objavil medzi dverami so svojimi „múdrymi“ radami… a to všetko až do druhého dňa.

Gabriela stála pri stole, béžový sveter zaprášený a zničený, po celej dĺžke rozložené nástroje a modelovacia hmota, ktorou vypĺňala škáry, čo by inak bili do očí.

A pred ňou sa vynímala malá soška, telo v pokľaku pretreté tuhočiernou farbou, ktorá dohladka zbrúsené výplne skryla. Telo bolo skrčené, hlava takmer v pokore sklonená, až pred zrakmi skryla tvár a len ona vedela, že ju hyzdí zlomyseľný úškľabok. Z hlavy vyrastali dva dlhé ohnuté rohy. A Bafomet bol pripravený prijať do svojho kamenného srdca jednu zlovoľnú dušu.

„Dokázala si to!“

Gabrielou šklblo. Vo dverách stála opátka, ruky vďačne zopnuté ako pri modlitbe. Z ponurej chodby vošla do ranných lúčov. V ohromení si obzerala skrčeného diablika, jeho ebenovočierne nahé telo malo dokonalé línie, akoby nikdy nebol poškodený.

„Ale bude to stačiť?“ znavene si povzdychla Gabriela a špinavou rukou si z čela odhrnula zablúdený prameň. „Čo mu dodá magickú moc stať sa pascou a väzením?“

„Tvoje anjelské ruky, Nefilim! Nevravte mi, že to všetci ešte stále nechápete!“

REKLAMA

Gabriela na ňu prekvapene pozrela. Dosiaľ unavené oči jej odrazu zaiskrili, dokonca na okamih zahoreli ľadovo azúrovým svetlom. Opäť prežívala čosi fatalistické, surovo priame, neúprosný pocit hraničiaci až s tlakom, že sa nachádza presne tam, kde celý život smerovala.

„Umy sa a… choď sa najesť!“ dôrazne dodala matka predstavená. „Ukážem vám miesto, kde zlo naveky pochováme.“

***

Kráčali za matkou predstavenou. Všetci traja. Opátke aj napriek veku sotva stačili a zaostávali za ňou niekoľko krokov. Zo solidarity išli Lesiiným tempom. Ešte stále, aj keď ju sestry ošetrili a nohu mala tuho zviazanú a rozškriabané líce jej začínalo meniť farby z modrých do žltých odtieňov, sa musela podpierať o Viktora, ktorý jej ponúkol svoje rameno.

Ďaleko za kláštorom, kde pozemok prechádzal plynulo k lesu, sa medzi stromami týčila nepoužívaná kaplnka.

Chladné svetlo vytváralo sivastý opar, z ktorého postupne vystupovali obrysy opustenej stavby.

„Je neviditeľná,“ kdesi vedľa nej zamyslene hlesol Viktor. Kaplnka ho na prvý pohľad tak fascinovala, že jej nevenoval ani pohľad, pozeral iba pred seba.

Gabriela zamerala zrak pomedzi stromy a uvedomila si, že má svojím spôsobom pravdu.

Na okolie dosadalo zvláštne ticho, akoby sa všetko pred kaplnkou utiahlo do úzadia. V zovretí žltnúcich a spoly opadaných korún stromov bola na prvý pohľad naozaj … neviditeľná. Prednú stenu totiž husto obrastala popínavá rastlina a jej listy mali momentálne rovnakú farbu ako stromy držiace nad ňou stráž. Oranžovo-zelená stena ju pokrývala tak husto, že až pri pozornejšom pohľade sa stavba vizuálne oddelila od lesa, inak splývala s okolím. Bola úzka a pomerne nízka, zošikmená strecha, rovnako obrastená, bola z oboch strán korunovaná dvoma uzučkými vežičkami. A práve dve bieloskvúce sochy svätcov zasadených do ostrých okien boli čosi ako orientačné znamenie, že tu vôbec je.

Opátka ich už čakala pri dverách a spokojne sa usmievala, zatiaľ čo trojica sa ešte pomaly približovala, tváre zdvihnuté ku svätcom. Až teraz bolo konečne pomedzi záplavu listov badať, že je kaplnka pieskovožltá a pod rastlinami sa vynímajú okrúhle okná s napoly špinavými a napoly vybitými vitrážovými sklami.

„Takže sem…?“ hlesla Lesia, ktorú prechádzka zjavne vyčerpala.

„Nie, nie iba sem,“ záhadne sa usmievala opátka.

Potom sa obrátila a jediným pohybom odtrhla zopár suchých závojov rastliny pred dverami. K nohám jej popadli farebné listy. Prekĺzla cez pootvorené dvere…

***

Pokračovanie na str. 3.