Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

,,Mýliš sa!“ Jej telo akoby sa stalo ľahkým a ona sa jemne vzniesla nad zem. Nič z toho však nevnímala, bola v akomsi tranze. ,,Viem, čo dokážeš, no nič netrvá naveky a ja nedovolím, aby sa história opakovala!“

Chodbu naplnil hrôzostrašný smiech a rev, no Gabriela si to nevšímala. Odrazu sa pred ňou z tieňa zjavila okrídlená démonická príšera. Vrhla sa na ňu, no jej sila príšere nedovolila čo i len na ňu siahnuť. Zúrivo sa metala, bojovala s jej mocou. No vtom sa prach rozvíril a pred ňou sa objavila… Ellinor?

No nebola to tá Ellinor, ktorú poznala a videla vo svojich snoch a víziách. Vlasy nemala biele, ale čierne. Zdobil ju ľahostajný výraz, na sebe mala presne to, čo ona, no oči… jej oči neboli zelené, ale čierne ako bezodná diera. Jej oči boli temné.

Gabriela na malú chvíľu zatajila dych a urobila krok vzad. Bytosť pred ňou vyzerala ako Ellinor, no nebola to ona. Dokonca aj keď prehovorila, znela celkom inak. Démon sa ju pokúšal zmiasť. No použil na to celkom lacný trik.

,,Drahá Gabriela, som veľmi rada, že si prišla.“ Hlas bol zastrený a znel chladne, bez štipky emócie. Falošná Ellinor urobila krok k nej, no Gabriela automaticky krok vzad. Až napokon obe zastali.

,,Ty nie si skutočná a na mňa takéto lacné triky neplatia. Zneuctil si toho už dosť, ale silu jej skutkov nepošpiníš!“ odpovedala pevným hlasom a neuhla pred nenávistným pohľadom. ,,Znesväcuješ jej pamiatku len zo strachu!“

,,Nemám strach z nikoho!“ zvolala falošná Ellinor so znetvorenou tvárou a vycerila na ňu čierne špicaté zuby, pričom sa jej z úst vyvalila čierna tekutina a ona sa rozkrútila takou silou, až vôkol seba rozvírila kúdoly prachu a špiny.

Gabrielu pred tým vírom chránila neviditeľná bariéra energie a tak jej maximálne len bránila vo výhľade. Stratila démona z dohľadu, nikde nič len tma a chlad. Pevnejšie zovrela v ruke artefakt, pretože ucítila, že jej ho niečo ťahá z ruky. Bola zmätená a postupne ju ovládal strach a tak sa začala v duchu modliť: Bože, pomôž mi prekonať úskalia diabla. Dodaj mi silu…

Odrazu po svojom boku periférne zachytila pohyb. Rýchlo sa tam pozrela a soška jej takmer vypadla z rúk.

,,Čo tu robíš?!“ zhíkla prekvapene, keď sa z tieňa vynoril Viktor. ,,Musíš odísť, nie je to tu pre teba bezpečné!“ Zvrtla sa k nemu a chcela sa mu vrhnúť do náručia, no on ju zastavil zdvihnutím ruky. ,,Keď som ťa videla naposledy, spal si.“ Zamrzelo ju, že odmietol jej objatie. Okrem toho, pozeral sa na ňu akosi čudne. Prestávalo sa jej to páčiť.

,,Zobudil som sa, šiel som za tebou, no nebola si tam. Musel som ťa nájsť. Prečo si tu celkom sama, je to nebezpečné.“ Hovoril pokojným zastreným hlasom, na ktorý uňho nebola zvyknutá.

,,Chcela som len,“ posmutnela , no potešilo ju, keď k nej pristúpil bližšie. ,,Nemôžeš tu ostať, toto je môj boj a démon…“

,,Démon mi je ukradnutý! Ja chcem len teba!“ V momente, ako to dopovedal, vzal šokovanú Gabrielu do náručia a prisal sa jej na pery hladným bozkom. Úplne ju tým vyviedol z rovnováhy. Nečakala to a zabudla sa brániť. Surovo jej vyvrátil hlavu dozadu, aby ju úplne uväznil v drsnom objatí a drvil jej pery svojimi. Okamžite zistila, že niečo nie je v poriadku.

Z úst sa mu niesol nechutný hnilobný zápach, z ktorého sa jej dvíhal žalúdok a jeho jazyk akoby jej driapal vnútro. Šialene ju rozbolela hlava, ako ju ťahal za vlasy a ona sa konečne začala brániť. Jednou rukou jej uväznil ruky za chrbtom a jeho prsty sa jej ako laná omotali okolo zápästí. Druhou rukou ju zvieral v drieku a nechty jej zarýval tak hlboko do mäsa, až zakričala od bolesti. Z očí jej vytryskli slzy a ovládlo ju hrozné poznanie, že toto naozaj nie je Viktor.

Pokračovanie na str. 4.