Montessori nie je len  o edukačných pomôckach. Aj v Košiciach môžete dopriať škôlkarom rešpektujúcu výchovu a vzdelávanie

Rané detstvo je pre človeka kľúčovým obdobím. Zamysleli ste sa niekedy hlbšie nad možnosťami predškolskej výchovy pre svoje dieťa? Chceli by ste mu dopriať rešpektujúci a citlivý adaptačný proces, skvelý vzťah s milujúcimi a rešpektujúcimi pedagógmi, kvalitnú prípravu na školskú dochádzku a pobyt v zariadení, kde by sa cítilo takmer ako doma? Určite to nie je jednoduché, no ani nemožné. Aj v Košiciach existujú možnosti, kde detičky nemusia na obed povinne spať otočené jedným smerom, aby sa medzi sebou nebodaj nerozprávali a kde ich učia slobodne sa rozhodovať a vyjadrovať svoj názor. Príkladom je aj materská škola S láskou.

Montessori prístup nie je len o netradičných hračkách a edukačných pomôckach, pomocou ktorých sa deti vlastne už od útleho veku vzdelávajú. Je to o niečom celkom inom, čo sme si mali možnosť vyskúšať na vlastnej koži. Pred pár dňami sa totiž pre mamky zo skupiny Košické mamky Crew uskutočnil workshop, ktorý im objasnil základy skutočného  Montessori fungovania.

Aspoň na chvíľu sme sa mali možnosť vrátiť do detských čias a zahrať sa na deti, ktoré prvýkrát prekročili prah takejto výnimočnej škôlky. Hneď na úvod pôsobilo veľmi milo osobné privítanie každého „žiačika“ učiteľkou.

„Keď dieťa ráno príde do škôlky, vždy ho osobne privítame. Každé dieťa potrebuje byť niekým videné. Aspoň jedným človekom. Aj preto existuje v Montessori niečo, čo sa volá uvítací učiteľ. Začiatok dňa je najdôležitejšia časť celého dňa a keď je niekto úprimné rád, že vás vidí, je to pre vás  skvelé,“ objasnila nám Mária Tomaszová, zakladateľka Montessori škôlky S láskou.

Prekvapujúce ticho

Okrem osobného zvítania sa pôsobilo pomerne prekvapujúco aj ticho, ktoré v škôlke vládne. Mamičiek detí, ktoré navštevujú škôlku S láskou už dlhší čas, sme sa pýtali, či je toto ticho v škôlke bežné. Vraj áno. Učiteľova komunikácia tichým hlasom sa využíva aj kvôli tomu, aby sa deti stíšili, nekričali. Zároveň tak dospelý ide deťom príkladom, a tie ho budú napodobňovať. Tiché prostredie je pre deti dôležité, umožňuje im koncentrovať sa. V škôlke S láskou je bežné, že sú deti hlboko ponorené do konkrétnej aktivity. Plne sústredia svoju pozornosť na činnosť, ktorú si samy vybrali.

„Sedenie v tichu je v  Montessori veľmi žiaduca aktivita, dokonca účelovo realizujeme tréningy ticha. Deti sa prostredníctvom nich učia čakať a počkať. Potrebujú sa naučiť sedieť v tichosti. Pre koncentráciu je ticho veľmi dôležité a deti majú málo príležitostí mať úplné ticho. Doba je rýchla, deti žijú v prestimulovanom prostredí, z každej strany na nich niečo bliká, hučí a nemajú priestor na sústredenie sa v kľude.

REKLAMA

Hra osamote, nie v skupinkách

Azda najväčším prekvapením je skutočnosť, že sa deti v podstate hrajú samy, nie v dvojiciach či skupinkách.

„Mária Montessori odpozorovala, že vo veku od 3 do 6 rokov, aby dieťa mohlo ísť do hlbokej koncentrácie, keď sa naozaj učí, ešte nevie spolupracovať. Preto sa snažíme nechať ho pracovať samostatne. Len vtedy príde na ´aha´ momenty.“

Nevezmem si to, čo nepoznám

Detičky sa hrajú na koberčekoch, ktoré predstavujú pracovnú plochu. Vždy si vyberú konkrétnu aktivitu – edukačnú pomôcku, ktorá ich práve najviac oslovuje. Ak náhodou nevedia, ako s ňou pracovať, vyložia si pred seba červené srdiečko a čakajú, kedy k nim príde pani učiteľka a ukáže im to. Jedna z dohôd je aj tá, že si nikdy nevezmem to, čo nepoznám. Prečo? Lebo neviem, ako sa s pomôckou pracuje. Pomôcky sme tu našli naozaj zaujímavé. Od vlajok jednotlivých štátov, vývojových štádií hmyzu, rôznych skladačiek a matematických pomôcok cez hudobné nástroje či premety potrebné na šitie až po modely najznámejších svetových pamiatok.

Foto v galérii: A. Bercik

„Ak si napríklad dieťatko z kociek začne stavať vežu, no táto pomôcka na to nie je určená, tak ho jemne usmerníme. Zakázať mu to je nezmysel. To dieťa práve potrebuje stavať, tak len nasleduje svoju potrebu a my mu ponúkneme aktivitu – vytvoríme prostredie, kde si tú potrebu naplní. Určite však dieťa nestresujeme tým, že urobilo nejakú chybu. V Montessori sa chyby nepomenúvajú. Je na to veľa dôvodov, ale chyba môže byť pre dieťa veľmi demotivačná. Každý z nás sa učí opakovaním. Nebudem dieťa opravovať, len si  potrebujem všimnúť, kde urobilo chybu, zaznačím si to a ukážem či vysvetlím mu to ešte raz. Toľkokrát, koľko bude potrebné,“ vysvetlila zriaďovateľka a zdôraznila, že neúspech si deti v sebe nesú dlho a odstrániť zranenie je veľmi veľmi ťažké.

Adaptačný proces podľa potreby

V prípade tejto materskej školy je adaptačný proces taký dlhý, ako dané dieťatko potrebuje. Pokojne aj niekoľko mesiacov. Tiež sa zbytočne nebazíruje na popoludňajšom spánku, ak ho dieťa nepotrebuje. Stačí, ak nebude rušiť ostatných.

„Prečo deti nedať do prostredia, kde nemusia zažiť zranenia, zvlášť ak je to škôlka? V bežnej škôlke napríklad všetky nové deti nastúpia v septembri naraz a plačú. Jasné, prejde to, ale len preto, že pochopia, že plačom sa nič nezmení.“

Faktom tiež je, že hoci väčšina ľudí vníma Montessori prístup práve cez aktivity, nie je to tak.

„Montessori nie je o aktivitách, ale o tom, aby deti zažili to, že nech som akýkoľvek, tak som cenný pre tento svet, lebo viem niečo, čo nevie možno niekto  iný. Že všetci sme dôležití. A zároveň to, že keď už niečo viem, tak je dobré urobiť to v prospech nás všetkých. A deti veľmi radi pomáhajú, je to silný nástroj.“ Aj preto nadšene strúhajú mrkvičku, krájajú ovocie a pod.

Učiteľ sprievodcom

Učiteľ plní v Montessori škôlke úlohu sprievodcu. Jeho úlohou je až na 80 percent pozorovať deti, zistiť, aké majú potreby a keď si už napríklad nedokážu samy vybrať aktivitu, zapáliť v nich iskierku záujmu.

Pokračovanie na str. 2.