Andy, Dávid a Timo Goreovci: Rodina, ktorá žije umením

Dedo, otec a syn. Traja Goreovci – tri umelecké duše. Andy, Dávid a Timo najlepšie relaxujú umením. Aj keď ani jedného z nich maľovanie priamo neživí, nedajú na výtvarný svet dopustiť. Každého tvorba je svojská a originálna, a hoci možno navonok pôsobia ich diela odlišne, v skutočnosti sú hlboko prepojené.

Andy Gore: „Moje najnovšie diela odrážajú absolútnu voľnosť“

Andy Gore pôsobil celý profesijný život ako metodik a mentor pre neprofesionálnych výtvarníkov v Košickom kraji, 10 rokov aj ako riaditeľ kultúrneho centra. Na vlastnú tvorbu preto nemal veľa času a venoval sa jej najmä po nociach. Teraz, v dôchodku, je však už všetko inak.

„Pri maľovaní teraz najlepšie odpočívam. Myslím, že to aj odrážajú moje posledné obrazy – absolútnu voľnosť. Robím kedy chcem, čo chcem a ako chcem.“

Andy si v podstate prešiel všetkým. Začiatkom 70-tych rokov to bola klasická maľba, kresba aj grafika. Následne prešiel na olej, no po desiatich rokoch sa mu naň vytvorila alergia a prestal maľovať. V tom čase sa venoval čierno-bielej fotografii, dokonca na celoštátnej súťaži obsadil 3. miesto za reportáž z Medzinárodného maratónu mieru. Láska k maľbe však bola silnejšia a keďže olej už neprichádzal do úvahy, zachránil ho akryl.

„Jednak pred alergiou na olej a jednak som bol vždy dosť bezohľadný – nikdy som nemal ateliér a maľoval som doma, takže výparmi trpela manželka aj pes. Nedalo sa u nás dýchať. A dodnes už maľujem akrylom. Olej potrebuje svoj čas a zrenie a akryl má oproti nemu množstvo výhod,“ objasnil nám výtvarník, ktorý má veľmi blízky vzťah k prírode, preto si aj volí výlučne prírodné témy.

Monochromatické obdobie vystriedala absolútna farebnosť

Celé jedno obdobie uňho pred časom výrazne ovplyvnil jeho vzťah k histórii, ezoterike a dominovali uňho aj biblické motívy. To je však už minulosť.  

„Teraz sa cítim najlepšie v tom, čo robím, k čomu som v tvorbe dospel. Niekedy som sa musel prispôsobovať tematikou želaniu ľudí – napríklad na výstave v Poľsku chceli vidieť zákutia Košíc, tak som sa venoval Starému mestu, ale už sa k tomu absolútne nevraciam. Teraz u mňa dominuje len voľná tvorba. Predtým, keďže som maľoval v noci, farby na druhý deň vyzerali inak, ako som ich videl. Prevládalo u mňa preto jedno dlhé monochromatické obdobie – zemité farby. Za ostatných 15 rokov som sa však vrátil späť k absolútnej farebnosti – našiel som sa v tom.“

Venoval sa i vyrezávaniu z dreva

Dlhý čas sa venoval aj vyrezávaniu z dreva – povestné sú najmä jeho palice. „Teraz už nevládzem. No dá sa povedať, že ľuďom sa tieto veci páčili. Dnes sa venujem naozaj len maľbe. Na stene mi visí okolo 112 obrazov. Takže ja v byte nemôžem maľovať steny, nemôžem tapetovať… a ani nechcem. Plus v regáloch je ďalších 150 diel. Nemám ich kde dávať. A keď sa mi po čase zdá byť niektorý slabší, tak ho premaľujem. Získam tak kvalitné plátno,“ skonštatoval Andy, ktorý mal desaťročia pod palcom výtvarníkov v kraji. Pripravoval im výstavy, súťaže i plenéry. A to nielen doma, ale i v Poľsku či Maďarsku. Objavil medzi nimi aj mnohé talenty.

„Napríklad sochár Laci Staňo – keď sme sa zoznámili, robil s drevom, až keď som ho nasmeroval ku kameňu, dostal sa v tvorbe na úplne inú úroveň. Alebo Dušan Scholtz – priniesol mi ukázať fotky svojich pastelov v jednom podniku a hneď som videl, že sú to skvelé veci a začala naša spolupráca. Tiež Jonsy Gáll, ale ten bol skvelý už od začiatku.“

Sám má za sebou vyše 20 samostatných výstav. V decembri sa navyše teší na spoločnú so synom Dávidom v Múzeu Vojtecha Löfflera.

REKLAMA

„Som veľmi rád, že si už teraz s Dávidom rozumieme. Bolo aj ťažšie obdobie – puberta, vzdor, a ani čo sa týka výtvarného prejavu sme si nerozumeli. Čím sme však starší, tým viac sa k sebe blížime a nakoniec vidím, že aj naša tvorba je veľmi podobná. Máme veľa, veľa spoločného. A teším sa z toho. No a som veľmi rád, že máme aj v Timovi ďalšieho pokračovateľa rodu.“

Dávid Gore: „Maľujem len keď som spokojný a šťastný“

Dávid Gore pôsobí 25 rokov v Košiciach ako grafický dizajnér. Hoci si tiež v tvorbe prešiel viacerými technikami, ako napríklad akvarel a olejový pastel, zakotvil pri akrylových farbách. Vyštudoval geografiu a výtvarnú výchovu a za svoju dominantnú inšpiráciu označuje jednoznačne prírodu.

„Vždy som inklinoval k prírode. Odjakživa som s ňou prepojený, stále chodím na prechádzky. Istý čas som veľa behal po lese – doslova každý deň. Dokážem tam vypnúť. Mám tam úplný kľud bez ľudí.“

Nikdy nemaľuje škaredé ani temné veci

Hoci pri pohľade na jeho diela môžete mať pocit, že ide o všeobecný prírodný výjav, vždy je to konkrétne miesto – napríklad Mlynský náhon. Niektoré miesta si zvykne aj odfotiť, ale obraz je potom vždy štylizáciou fotografie. Často využíva opakovanie motívov, pracuje so štruktúrami. Jeho diela pôsobia výnimočne dekoratívne. „Chcem tvoriť pekné veci, nikdy nie škaredé ani temné,“ naznačil a na otázku, či niekedy nemá potrebu tvorbou reagovať napríklad na politickú či spoločenskú situáciu, odpovedal slovami: „Nie, to ma absolútne nezajíma. Týka sa ma to, ale vôbec sa to neodráža v mojej tvorbe. Maľujem len keď som spokojný a šťastný. Nikdy nie vtedy, keď mám nervy alebo horšiu náladu…“

Prirodzene, že vzťah k umeniu sa uňho formoval odmalička vďaka otcovi.

„Bol som umením obklopený, chodili k nám maliari i hudobníci. Mali sme aj platne, ktoré, myslím si, sa bežne za socializmu nepočúvali. Prostredie určite ovplyvní a determinuje človeka.“ Tak „naozaj“ maľovať však sám začal až počas vysokej školy. Smeje sa, že výtvarný odbor si zvolil preto, lebo sa mu nechcelo poriadne pracovať. Uprednostňuje väčšie plátna, no keďže po vzore otca tvorí doma  a nie v ateliéri, maximum je zatiaľ  rozmer 1,20 na 1,20 m. „Mohol by som v ateliéri, mám veľkú kanceláriu, kde by sa to dalo v pohode realizovať, ale striktne oddeľujem pracovný a súkromný priestor.“

V lete spustil flat gallery

Pred letom s priateľkou Lenkou u seba spustil vo svete známy koncept flat gallery – teda galérie v byte. Návštevníci tak mohli jeho obrazy obdivovať priamo uňho doma. „Stačili len minimálne úpravy. Odohralo sa to už trikrát a som celkom spokojný, treba však povedať, že na 90 percent to boli ľudia, ktorých som už poznal. Nie však takí, s ktorými chodím na pivo, skôr napríklad biznisoví klienti a podobne.“ S výsledkom bol spokojný a určite v tom mieni pokračovať.

Okrem maľby ho baví aj tvorba ilustrácií. Aktuálne pripravuje obrázky do detskej rozprávkovej knižky Lenky Šafranovej o Yettim. „Kreslím ručne, potom to oskenujem a zdigitalizujem. Bude to pekné. Vždy som chcel ilustrovať detskú knihu, takže sa mi plní sen. Treba však na to čas, lebo tieto veci trvajú naozaj dlho. V práci a tvorbe som mimoriadne trpezlivý, viem robiť jednu vec aj 200 hodín ale nevydržím čakať na 30 sekúnd na semafore či v rade. To vybuchnem,“ priznal Dávid.

Zjednodušenie mu vždy prekazí manierizmus

Zatiaľ čo jeho otec obrazy rád daruje, on sa so svojimi lúči ťažko a pomerne zle nesie, aj keď sa niektorý predá. „Je mi to ľúto. Keď na tom robíš mesiac – dva a sú krásne, veľké a visia ti napríklad doma, tak… Ale čím ďalej, tým menej mi je to ľúto. Najmä keď obraz stojí toľko ako gauč. A rozhodne obraz nedarujem len tak. Majú pre mňa obrovskú cenu. Ani ako barter. Nikdy. To radšej naozaj zaplatím.“

Dávidovou snahou je výrazové prostriedky na obrazoch zjednodušovať. „Ale nakoniec to skrátka stále dospeje do štádia, keď začnem robiť priam až takú manieristickú prácu… Následne to potrebujem niečím narušiť, rozbiť nejakú veľkú plochu… Minule som proste obraz cez šablónu prestriekal bielou farbou.“

Ako prezradil, maľuje len vtedy, keď sa cíti byť šťastný a spokojný. „Mám obdobia, keď tvorím naozaj intenzívne. Každý deň po práci. Je mi vtedy jedno, či robím veľa, nerobím veľa, či mám voľno, nemám voľno.“

Timo Gore: „Umenie sa ma týka priam bytostne“

Najmladším z tejto trojice Goreovcov je Timotej, teda Timo, ktorý  študuje na Strednej súkromnej škole umeleckého priemyslu filmovej. Jeho druhým dedkom nie je nik iný ako spevák Peter Stašák, no smeje sa, že talent na spev po ňom nepodedil. Výtvarné nadanie však áno, o čom svedčí aj skutočnosť, že už ako 8-ročný mal samostatnú výstavu u Helmuta Bistiku v Medzeve.

„Ja som veľmi skoro pochopil, že ma baví umenie celkovo, alebo skôr, že sa ma priam bytostne týka. Často sa ma pýtajú, či som niečo prevzal od otca alebo deda a ja vravím, že to ani tak nie je ich vplyv, ale skôr že mám k ich prácam veľmi blízko. Hoci akoby na pohľad nemajú nič spoločné, ale v jednom priestore si skvelo rozumejú. Začínal som kreslením a teraz u mňa dominuje skôr fotka – špeciálne mám rád série. Študujem virtuálnu grafiku, ale nechcem sa jej venovať. To, čo chcem robiť, sú určite filmy. Toto médium je mi najbližšie. Chcel by som byť tvorca v zmysle niekoho, kto si to píše a kto to potom aj realizuje,“ prezradil nám.

Finalista súťaže AMFO

O tom, že je nadaný študent, svedčí aj skutočnosť, že jeho fotografie nedávno postúpili na celoštátnu súťaž AMFO. V okresnom kole vyhral v dvoch kategóriách + v tretej získal čestné uznanie. V krajskom kole tiež zvíťazil, a to v kategórii súťažiacich bez obmedzenia veku.

„Mojím cieľom je film, ale to neznamená, že nemôžem robiť nič iné. Chcem asi robiť vo viacerých médiách, alebo to minimálne skúšať. Pre mňa majú napríklad obrazy paradoxne bližšie k filmu ako fotky.“

Mladí ľudia zvyknú byť kritickí, takže sme sa ho opýtali, ako by zhodnotil otcovu a dedovu tvorbu.

„Ako som povedal, ich práce nemajú takmer nič spoločne, ale podľa mňa si veľmi rozumejú a až strašidelne pasujú do priestoru, v ktorom boli vyhotovené. Dedo niekedy hovorí, že otec je lepší ako on. To, čo na otcovej tvorbe jedine kritizujem, je to, že je veľmi ľúbivá a páčivá, takže sa na ňu ako mucholapky chytajú ľudia, ktorí o umenie nemajú reálny záujem. Dedo je možno viac zaraditeľný do tej doby, z ktorej vzišiel a otcove obrazy, čo sa týka doby, nie sú až tak silno zaraditeľné. Ale dedo tam hľadá niečo svoje a robí to podľa mňa veľmi dobre a jeho obrazy sú mi blízke. Keby som naozaj chcel maľovať, tak moje prvé pokusy, keby už som sa musel zaradiť medzi nich dvoch, by boli o niečo bližšie k tomu, čo robí dedo. Jeho diela sa mi zdajú záhadnejšie. V otcových sa zase dá hĺbka hľadať naozaj dekonštruovaním obrazu, že ho analyzujete a pozeráte sa ďalej pod povrch.“

Na záver nás zaujímalo, či táto trojica pri rodinných stretnutiach rozoberá umenie a tvorbu. „Vôbec. Naše stretnutia sú podstate raz do týždňa, narýchlo, preberáme skôr osobné veci. Sem-tam do toho zabŕdneme, samozrejme, ale povedal by som, že minimálne,“ zhodnotil Dávid. Andy s potešením opäť zdôraznil, že sa k sebe samovoľne v názoroch na umenie i život stále viac približujú, a to sa týka aj samotného výtvarného prejavu.  A z toho má naozaj veľkú radosť.

Použité fotografie v článku: archív rodiny Gore