Z Košíc do sveta. Matej Pastor sa stal hneď po strednej stevardom

Matej Pastor má ešte len dvadsaťjeden rokov a už má nalietaných viac kilometrov ako väčšina ľudí za celý život. V jeho veku si ľudia väčšinou len hľadajú svoju cestu a zvažujú všetky jej riziká. Nie Matej. Tento mladý Košičan sa rozhodol po strednej škole objaviť svet a zažívať dobrodružstvá ako stevard. V rozhovore hovorí o úskaliach i radostiach tejto profesie.

Čo ťa viedlo hneď po strednej škole k túžbe stať sa stevardom?

Úprimne, po strednej škole som bol na križovatke rozhodnutí – asi ako každý. Bol som prijatý na nejaké vysoké školy, ale rozhodol som sa dať si pauzu. Našiel som si prácu v call centre, ale veľmi rýchlo som zistil, že ma to nenapĺňa. Cítil som, akoby som stagnoval na mieste. Bol som zaseknutý v tradičnej práci, ktorá mi viac brala energiu, ako mi dačo dávala. K tomu som mal vždy sen veľa cestovať. Dalo by sa povedať, že som odjakživa túžil preletieť svet a byť v oblakoch. Nevedel som však nič o práci stevarda, no rozhodol som sa, že stojí za to aspoň to vyskúšať. Tak som následne hľadal ponuky a zisťoval, čo všetko k tomu potrebujem.

Aký bol pre teba výberový proces? Čo na ňom bolo najťažšie a ako si to zvládol?

Výberový proces bol dosť náročný. Celé to začalo poslaním žiadosti, potom mi poslali online test z angličtiny, ktorý pre mňa nebol problém. Náročnejšie bolo, keď ma pozvali priamo na výberové konanie do Prahy. Bolo nás tam naozaj veľmi veľa a všetci vyzerali profesionálne. Až vtedy som zistil, že skoro každý z nich už má nejaké skúsenosti s prácou stevarda a vtedy som to chcel vzdať a otočiť sa späť domov. Cítil som sa ako odpadlík a hovoril som si, že nemám šancu postúpiť. Musel som sa však dať dokopy.

REKLAMA

Takže si nezutekal?

Samotný výberový proces predstavoval náročný, dlhý a intenzívny deň. Absolvovali sme všeobecné predstavenie spoločnosti a následne sme plnili rôzne úlohy, počas ktorých sme boli posudzovaní a mohli sme kedykoľvek vypadnúť. Pamätám si, ako som bol po každej úlohe vystresovaný, či náhodou nebudem počuť svoje meno. Úlohy boli zamerané na tímovú prácu, individuálne prezentovanie pred skupinou ľudí a odpovedanie na „záludné“ otázky. Posledný bol pohovor priamo s nadriadenými.

Ale zvládol si to.

Naozaj len skrz vieru v seba samého. Niekedy je ťažké veriť si. Naozaj som do toho dal všetko a snažil sa myslieť pozitívne, a vďaka tomu som uspel.

Aké vlastnosti alebo zručnosti sú podľa teba pre túto prácu najdôležitejšie?

V tejto práci je dôležité vedieť sa rýchlo adaptovať na nové prostredie a zmeny. S tým úzko súvisí flexibilita. Je to práca s ľuďmi, čiže treba mať istú dávku sociálneho správania, byť komunikatívny a mať prejav na úrovni. Je dôležité uvedomiť si, že cestujúci sa obracajú na palube práve na nás ako na jedinú formu kontaktu. Sme tam pre nich ako stevardi, ale veľakrát aj ako lekári, policajti, psychológovia a iné. Hocičo sa stane, my sme tam na to, aby sme to riešili. Na to je potrebná aj veľká dávka odvahy a zároveň si človek musí vedieť zachovať chladnú hlavu, aby mohol riešiť tie nepredvídateľné situácie, ktoré môžu nastať.

Koľko krajín si už navštívil a ktorá ťa zatiaľ najviac očarila?

Letel som do rôznych krajín, exotických aj neexotických. Bol som vo Vietname, v Dubaji, v Spojených arabských emirátoch, v Brazílii, v Anglicku a mnohých ďalších. Najviac ma zatiaľ očarila Argentína. Aj napriek tomu, že to môže znieť prekvapivo a veľa ľudí ju vníma ako zaostalú krajinu, zaujala ma práve tým, ako tam ľudia rozmýšľajú. Mám pocit, že ľudia sa tam tak ľahko nevzdávajú. Sú súdržní a veľakrát sa prispôsobia aj napriek tomu, že im často chýba znalosť angličtiny. Nikdy som sa nestretol s tým, že by som tam bol odsúdený, lebo som cudzinec, že zle hovorím po španielsky, alebo že by na mňa nemali trpezlivosť.

Kde by si sa chcel ešte pozrieť a prečo?

Chcel by som sa ešte pozrieť do Austrálie, Kanady, možno do Japonska a aj do Afriky. Chcem čo najviac spoznať tento svet a vidieť naozaj všetky jeho skryté kúty. Chcel by som nájsť krajinu, ktorá mnou bude silno rezonovať, bude sa mi páčiť a budem sa v nej cítiť bezpečne. Potom sa možno aj usadím.

Čo ťa táto práca a cestovanie zatiaľ naučili o ľuďoch alebo o tebe samom?

Určite to, že práca s ľuďmi si vyžaduje veľkú dávku trpezlivosti. Mnoho ľudí nevidí, čo všetko robíme, koľko letov máme za sebou za deň, aké logistické problémy a krízové situácie sme riešili. Práve vtedy je ťažké kontrolovať sa, keď vás niekto osloví nie práve najkrajšie alebo si nedá povedať. Naučilo ma to aj tomu, že niektorým ľudom práve v krízových, až život ohrozujúcich situáciách, chýba empatia a dávka ľudskosti. Napríklad, keď sme pomáhali na palube človeku s vážnymi zdravotnými problémami, sa niektorí cestujúci sťažovali na irelevantné veci, ako napríklad prečo sme už nezačali s palubným servisom.

Naučil som sa, že cestovanie je naozaj krásne aj napriek tomu, že vie byť vyčerpávajúce. Pre mňa to ale stojí za to. Naučil som sa ako fungujú jednotlivé krajiny, spoznal som veľa nových kultúr a získal som skutočný všeobecný prehľad o svete.

Ako vnímaš Košice, keď sa po niekoľkých mesiacoch vrátiš späť?

Košice vnímam stále ako domov, ako miesto, kde som sa narodil, kde som vyrastal a žil veľa rokov. No aj tak mám potrebu objavovať.

Čo ti najviac chýba, keď si preč?

Bezpochyby ľudia, ktorých tu mám. Moja rodina a kamaráti. Oni sú ten najväčší dôvod, prečo tu chcem prísť. Niekedy mi chýba aj jazyk. Nemám problém s angličtinou alebo španielčinou, ale aj tak vie byť jazyková bariéra niekedy dosť veľká. Môžem sa snažiť akokoľvek silno, nohami aj rukami, no stále niekedy neviem poriadne vyjadriť, čo chcem. Vtedy sa cítim nepochopený a frustrovaný. Práve pocit pochopenia mi z Košíc niekedy chýba najviac. To, že nemusím rozmýšľať, ako sa dorozumiem alebo ktorý jazyk použijem.

Ak by si mal možnosť vybrať si nanovo, vybral by si si prácu stevarda aj napriek tomu, čo o nej dnes vieš?

Myslím si, že áno. Človek si to nevie predstaviť, kým to nezažije na vlastnej koži. No aj napriek všetkému ma to dosť napĺňa a dáva mi to veľa možností a benefitov do života. Jedným z nich je to, že môžem chodiť po svete a objavovať ho. Mám lepší rozhľad a tiež mi to dáva veľa zručností a znalosti v oblasti letectva alebo prvej pomoci. A vytváram si spomienky, ktoré so mnou ostanú navždy.