Neznámy Košičan svetového významu. Práca hodinára Lehrnera bola revolučná z mnohých dôvodov

V habsburskej monarchii vytváral najprepracovanejšie a v dobrom slova zmysle najkomplikovanejšie hodinárske výstupy. Jeho presnosť a precíznosť ho predurčovala stáť na popredných priečkach majstrov hodinárskeho cechu a hovorí sa, že patril k top 10 európskym hodinárskym majstrom. Napriek tomu Košičana Johanna Lehrnera pozná len málokto, čo je veľká škoda. Jeho majstrovské kúsky v hodnote od 20 do 80-tisíc eur nájdete ešte do konca decembra vo Východoslovenskom múzeu (VSM).

Unikátom J. Lehrnera bola napríklad aj skutočnosť, že si väčšinu súčiastok razil sám a trval na tom, aby „korpusy“ hodín vyrábali z orechového a čerešňového dreva miestni stolári. Výnimočné sú tiež jeho konštrukčné riešenia a skutočnosť, že ostal celý život na ciferníkoch verný rímskym čísliciam.

Johann Lehrner pochádzal z Dolného Rakúska, konkrétne z Čistejova, no jeho život je úzko spojený práve s Košicami, ktoré považoval za svoj domov. Aj preto sa podpisoval slovným spojením Lehrner Kassán alebo Lehrner in Kassau, čiže svoj punc kvality razil tým, že sa pasoval za košického majstra. Narodil sa v roku 1870 a jeho otec bol obuvníckym majstrom. Chvíľu podľa všetkého pracoval v jeho dielni, no čoskoro emigroval do Prešporku (Bratislavy) a na dva roky sa stal učňom hodinárskeho majstra Gottfrieda Löhneho.

REKLAMA

REKLAMA

Učeň sa však od učiteľa odchýlil úplne iným smerom a vôbec nepokračoval v jeho tvorivej línii. Prvá zmienka z Košíc je z roku 1819.

„Zaujímavé je, že tento hodinársky veľmajster musel v Košiciach žiadať mestskú radu o zápis do cechového zoznamu až trikrát. Najprv potreboval povolenku z rodného mesta, ktorú nemal, lebo emigroval a odmietol nastúpiť do cisárskeho vojska, čiže bol naňho vydaný „zatykač“. Musel si teda u košického vojenského lekára vybaviť potvrdenie o nespôsobilosti byť vojakom. O rok opäť žiadal o zápis, no získal stanovisko, že „košickí majstri sa už teraz ťažko živia a ďalší člen by ich existenčne ohrozil. Do stavu majstrov sa mu to podarilo dostať až na tretíkrát a až ako 33-ročný sa stal oficiálne majstrom hodinárom,“ objasnil riaditeľ VSM Dominik Béreš.

Prelom vo forme večného kalendára

Počas majstrovskej skúšky predstavil projekt cestovných hodín, ktoré v malej verzii nájdete v prevedení z rýdzeho zlata aj na samotnej výstave. Demonštroval nielen to, že odbíjajú štvrťhodiny, majú sekundovú ručičku, opakovač a budík, ale budú ukazovať aj regulovaný dátum a večný kalendár, čo bola prevratná novinka. Jeho hodinový strojček dokázal už v tom čase zaznamenať prestupný rok, čo bolo revolučné.

Vynieslo mu to úspech a začal tiež pôsobiť v mestských štruktúrach. Štrnásť rokov bol dokonca členom mestskej rady. Stal sa považovaným mešťanom a tiež servismanom hodín vo veži Dómu sv. Alžbety.

„Pôvodne začal malými hodinami, napríklad stolovými a postupne, zrejme preto, že u vyššie postavenej spoločnosti bol taký dopyt, sa začal špecializovať na stojace a nástenné hodiny s dlhou dobou chodu. Jeho presnosť a precíznosť ho predurčovali dostať sa na popredné priečky rebríčka európskych majstrov.„

S manželkou Magdálenou mali 9 detí – 6 dievčat a troch chlapcov, no jedine syn Ferdinand sa ako 17-ročný zaúčal v jeho dielni, ktorú mal na dnešnej Továrenskej ulici. Zomrel ako 76-ročný a po smrti sa jeho dom s celým vybavením podľa vtedajších zvykov predal. Pochovaný je na cintoríne Rozália, no nie je známe presné miesto.

Po natiahnutí išli jeho hodiny aj 9 mesiacov

Jeho hodiny charakterizovalo nákladné technické riešenie a vyznačovali sa viacerými prvkami individuálneho „rukopisu“, ku ktorým patria napríklad razené značky na strojoch či kvalitná úprava drevených častí. Kým jeho učiteľ Gottfried Löhne vytváral hodiny, ktoré po natiahnutí fungovali 8 dní, Lehrnerove boli schopné „ísť“ 6 až 9 mesiacov, čo bol neuveriteľný rozdiel. Ostal verný štandardným ozubeným kolieskam a je dôležité povedať, že nešlo o dovoz ani žiadnu strojovú výrobu, ale 90 percent súčiastok si vo svojej dielni vyrábal razením sám.

Ako 52-ročný sa dostal na prestížnu celoeurópsku remeselnú výstavu – niečo ako EXPO, kde nereprezentoval len seba a svoju hodinársku dielňu ale aj Košice. Spomedzi všetkých majstrov získal bronzovú medailu a bolo mu oznámené že na ženevských či parížskych majstrov síce nemá, ale aj jeho majstrovské kúsky sú veľmi významné pre európsky rozvoj hodinárstva. Vyčítali mu nezrozumiteľný ciferník, čo by o pár desaťročí bolo vyhodnotené oveľa lepšie, keďže sa multifunkčné ciferníky postupne stali realitou aj potrebou. Jeho hodiny však už vtedy ukazovali nielen čas ale aj dni a mesiace, či dokonca teplotu, ktorú dokázal merať na základe odporu železa.

Posledná zmienka o Lehrnerovi bola v maďarskom periodiku v roku 1826, keď mestské kasíno predalo jeho hodiny súkromníkovi do Viedne a titulok znel, že by mesto Košice malo zabojovať a zariadiť, aby sa dostali do múzea.

„Naše múzeum bolo v tom čase v zriaďovateľskej pôsobnosti mesta. Keď sa prenesieme do súčasnosti, ostáva nám len súhlasiť, lebo jeho hodín sú dnes na svete len desiatky – od New Yorku cez Londýn, Mníchov, Budapesť či Varšavu. Aj preto sme pred dvoma rokmi v múzeu začali bojovať o akvizíciu, ktorú aj s kolegami vnímame ako akvizíciu desaťročia, a tou je možnosť získať jedny z jeho najvzácnejších 200-ročných hodín, ktoré sú bez akéhokoľvek zásahu či reštaurátorskej zmeny, v úplne pôvodnom funkčnom stave,“ naznačil riaditeľ múzea.

Múzeum sa snaží získať jeden z posledných kúskov „na trhu“

Ide o nástenné 160cm vysoké kyvadlové hodiny, ktoré sú aktuálne na predaj z rúk viedenského starožitníka Stephana Andreewitcha. Ich pôvodná trhová hodnota je 60-tisíc eur, no VSM má prísľub získať ich za 30-tisíc eur. Disponujú bielym emailovým ciferníkom v pozlátenom rámiku, v hornej časti ciferníka je na tú dobu veľmi unikátny sekundový okruh. Dĺžka chodu po natiahnutí je až 6 mesiacov.

Múzeum aj formou aktuálnej výstavy iniciuje snahu o získanie azda jedného z posledných kúskov „na trhu“, ktoré sa za pomoci prispenia verejného či súkromného sektora pokúsi získať do svojho fondu historického nábytku. „Pán starožitník je voči nám veľmi zhovievavý a chápe, že hodiny by sa mali vrátiť tam, odkiaľ vzišli. Už nám však svitá na lepšie časy, keďže sa nám už pomaličky darí zháňať finančné prostriedky, aby tieto hodiny už nikdy z Košíc po skončení výstavy neodišli,“ dodal D. Béreš.

Na výstave sa nachádzajú okrem spomínaných hodín napríklad aj krásne hodiny z kaštieľa v Budimíre či z Premonštrátskeho kaštieľa v Jasove.