Peter Kalo – právnik, ktorý zasvätil život práci s hendikepovanými hercami

Hoci Peter Kalo vyštudoval právo v Brne, vrátil sa do Košíc a už 13 rokov je hlavou aj dušou sociálneho divadla Hopi Hope, ktoré spadá pod občianske združenie Art Est. Naučil sa bojovať s predsudkami, vie, kedy sa z Kráľa Slnko zmeniť na „tyrana“ a ako zo svojich zverencov dostať čo najlepší umelecký výkon. V prvom rade je však ich skvelým parťákom, na ktorého nedajú dopustiť.

Pôvodne si vyštudoval právo v Brne. Aj si sa chvíľu právu venoval?

Približne tri roky. Denne som vysedával v kancelárii a potom som raz mal zvláštne živý sen. Videl sám seba, ako sedím za stolom, za mnou je okno a slnko „behá“ rýchlo dokola. A uvedomil som si, ako míňam čas jednotvárnou robotou. Preto som odišiel, chvíľu som sa hľadal sa vrátil som sa domov a rozhodol sa mame pomôcť s občianskym združením, ktoré v tom čase fungovalo nejakých päť rokov.

To bola celkom radikálna zmena. Myslel si si, že to bude len na chvíľu, alebo si v tom videl perspektívu svojej profesijnej budúcnosti?

Nemal som žiadne konkrétne plány. Jednoducho som sa do toho pustil, začal som sa angažovať, tiež robiť divadlo, ktoré som odjakživa miloval. Vytvoril som projekt sociálneho divadla Hopi Hope.

Dá sa povedať že to bol pre teba akýsi únik? Že si ako právnik vyhorel a potreboval si zmenu?

Ono to nebolo o tom, že by som mal veľa práce. Skôr ma nebavila. Nevidel som v nej svoju budúcnosť, žiadny zmysel v tej byrokracii. Dokola kontrolovať zmluvy a robiť to isté bolo frustrujúce, nebolo to pre mňa, potreboval som viac akcie.

Prečo si teda vlastne išiel právo študovať?

Vlastne ani neviem, ale v popredí bola zrejme bežná myšlienka, že právnici dobre zarábajú a to som chcel. No nie za tú cenu, že budem 10 hodín týždenne tráviť v práci, ktorá ma nenapĺňa a s ktorou nie som stotožnený. 

Jedna vec je teda vzdať sa akoby svojej profesie a druhá začať sa zaoberať organizáciou, ktorá pracuje so znevýhodnenými ľuďmi. Bola to priama cesta alebo asi aj k tomu musel dospieť?

REKLAMA

Art Est v tom čase fungoval pár rokov a ja som videl, že mama už na všetko nestačí. Potrebovala niekoho na vybavovačky, obiehanie priestorov… Videl som priestor na to, že v združení už dvaja ľudia plnohodnotne naplnia svoj deň užitočnou činnosťou a tiež som vnímal, že združenie potrebuje nový impulz. Najprv som však len dobrovoľníčil, až neskôr som dostal zmluvu a vravel som si najprv, že to potiahnem rok, možno dva a nájdem si niečo iné. Ale potom príjmy narástli, divadlo sa rozbehlo, bolo to niečo iné, nové, zaujímavé a obohacujúce, rozvíjal som rôzne nové aktivity a už ma to aj uživilo.

Nikdy si nechcel študovať sociálnu prácu? Ono to tak väčšinou býva, že k tomu človek prirodzene inklinuje, ak má znevýhodneného súrodenca, ako ty Janku s Downovým syndrómom.

Nie. Išiel som na právo, aj s myšlienkou a vnútorným záväzkom do budúcnosti, že sa o Janku postarám. Čiže aj v tom bola motivácia študovať niečo, čo zarába. Ale aj tak sa teraz starám, čiže aj bez práva je dobre.

Od začiatku si rátal s tým, že sa po štúdiu vrátiš do Košíc?

Nepremýšľal som na tým, či sa vrátim alebo či sa tam usadím. Brnenská právnická fakulta bola vtedy prestížnejšia ako košická, tak som išiel tam.

Ako Janka znášala odlúčenie? Puto medzi súrodencami je veľmi silné, najmä, ak je jeden znevýhodnený.

Chodieval som domov pomerne často. A už v tom čase bola zdatná v práci na počítači, takže sme si intenzívne písali maily. Občas však smutne prehlásila, že náš Peťo sa už nevráti, on tam už ostane. Potom sa však o to viac tešila, keď som sa vrátil.

A čo to divadlo? Je pomerne zvláštne, keď človek, ktorý inklinuje od detstva k umeniu, ide študovať niečo také pragmatické.

Naozaj ma takéto veci odjakživa bavili a snažil som sa vyniknúť. Nebol som zase žiadna super hviezda, ale chodil som po Hviezdoslavových Kubínoch a podobne. Už na základnej škole si všimli, že absolútne nemám trému, tak ma nechali recitovať, vystupovať, moderovať rôzne akcie. Naivne som si potom myslel, že tento talent využijem neskôr v práci ako právnik – veď súdny spor vyhrá vo filme vždy ten, kto má výrečnejšieho a charizmatickejšieho advokáta. Realita je však úplne iná. V skutočnosti je to o tom, kto to lepšie napíše a stačí to prečítať.

Teraz však môžeš popustiť uzdu svojej kreativite. Nielenže v divadle Hopi Hope aj sám účinkuješ, ale si tiež režisér.

Áno, dokonca som teraz chodil na dvojročné, Ministerstvom školstva akreditované štúdium divadelnej réžie. Najnovšie sme pripravili premiéru hry O myšiach a ľuďoch. A naskúšali sme ju kvôli komplikáciám za týždeň, čo je neuveriteľné.

To je však už ďalšie spracovanie, však? Už som to u vás videla pred časom.

Je to téma, ktorá sa naším divadlom ťahá. Toto konkrétne je už tretia verzia, ale úplne odlišná. V predošlej som napríklad spolupracoval aj s ľuďmi bez domova. Teraz som sa príbeh snažil prerozprávať ústami Lennieho Smalla, a tým pádom som mohol dať účinkovať všetkých hercov s hendikepom. Ale hendikep – nehendikep, všetci sa museli naučiť texty, dosť dlhé. Tiež rôzne choreografie a nástupy.

Teba, ako vravíš, ľudia v Hopi Hope vnímajú ako autoritu. Ty to nazývaš, že si pre nich ako Kráľ Slnko. Aká je spolupráca s tvojimi zverencami. Sú to čisté duše, ale určite tiež niekedy vystrkujú rožky, niekedy sa im nechce. Ako to zvládaš? Musíš byť aj psychológom aj motivátor?

Také niečo. V podstate si si sama odpovedala. Nie som však typ vedúceho, ktorý rozdá úlohy a sadne do kresla a pozerá do mobilu, alebo na to, ako sa úlohy samé plnia. Od začiatku sa snažím mať v divadle s každým – hendikepovaný-nehendikepovaný priateľský vzťah. V divadle si všetci tykáme.  Na veku nezáleží. Nechávam im voľnosť, ale máme také mottá, že talent a hranie je jedna vec, ale disciplína je druhá vec a u nás je častokrát považovaná za dôležitejšiu schopnosť.

Si prísny?

Ako kedy. Pár minút pred predstavením už áno. Inak u nás celkom vládne demokracia. Pred predstavením je to však už z mojej strany skôr tyrania. (Smiech.) To už sa nemôže diskutovať.

Divadlo je len jedna časť, ktorej sa v rámci Art Estu  venuješ. Ako vyzerá napríklad tvoj deň?

My sa s kolegyňou dosť venujeme aj administratíve. A niekedy, keď s mladými robím nejakú aktivitu, napríklad vymýšľanie príbehov, ono to nemusí vyzerať ako divadlo, ale má to v ňom svoje korene. Podnecujem v nich kreativitu a potom sa mi to možno o rok, dva nejakým spôsobom vráti v rámci divadla. Improvizovali sme napríklad s improvizovanou drámou a toto naším hercom ide veľmi dobre.

S akými najväčšími predsudkami musíš v rámci práce bojovať?

Od začiatku je to o veľkom lámaní predsudkov. Prvý predsudok, s ktorým som sa stretol, bolo asi pred 13rokmi, keď bolo divadlo Hopi Hope ešte v plienkach, mi v nejakom osvetovom stredisku jedna pani tvrdila, že nech si nemyslím, že budem so znevýhodnenými hrať divadlo, lebo oni nezvládnu hrať, nebudú sa sústrediť dlhšie ako 10 minút. To ma naštartovalo a odpovedal som na to 45-minútovou hrou. Druhá už mala hodinu desať. Hoci spätne si uvedomujem, že som to urobil zle, ale aspoň mi to stálo za to, že som ukázal, že sa naši herci sústrediť dokážu.

Pokračovanie na str. 2.