Peter Kalo – právnik, ktorý zasvätil život práci s hendikepovanými hercami

No a ďalší predsudok je, že sa nikdy nenaučia texty. Iste, možno sa ich učia pomalšie, ale dokážu to. Napríklad Dávid Jonáš ide polstranové monológy a dokáže sa ich naučiť v priebehu niekoľkých dní, takže nie je to pravda.

Navyše herci s hendikepom, downíci, chápu emócie oveľa lepšie ako my. V tomto je práca s nimi oveľa jednoduchšia ako so zdravými ľuďmi.

A veľmi veľký predsudok je, že ľudia sa pri stretnutí s nami stále starajú prioritne o to, aby sme mali jedlo. Akoby mali zakódované, že keď je niekto hendikepovaný, jeho život je úplne jednoduchý. A stačí mu len spať, jesť a dosť. Faktom je, že naši klienti takisto potrebujú zažiť pocit uznania z práce, niečo robiť, pochváliť sa tým. Keď si pozerám ich sociálne siete, je to to isté ako u zdravých. Rôzne selfíčka, chcú sa pochváliť, akí sú dobrí. Ako my.

Zaznamenal si oproti začiatkom divadla nejaký výraznejší posun?

Keď sme založil divadlo, hlásali sme myšlienku inklúzie. No stalo sa nám, že si herci začali závidieť medzi sebou – zdraví s hendikepovanými. Normálne si podrážali kolená. Až som bol prekvapený, že sme z tých čistých detičiek vytvorili hercov s nízkymi pudmi. Teraz sme už akoby vychovali niekoľko generácií hercov a veľmi si pochvaľujem, ako to funguje. Starší pomáhajú mladším a pekne to do seba zapadá.

V Art Este funguješ už roky, našiel si sa v tom a zrejme už neplánuješ zmenu. Aké sú tvoje plány do budúcna?

To je otázka ako z pohovoru. (Smiech.) Úplne mi stačí, že sa bude naše divadlo nejakým spôsobom rozvíjať. Podľa mňa tu bude ešte sto rokov. Len ho chcem držať ďalej. Má krásnych 13 rokov, pomaličky ide do puberty. Určite si hľadám sám aj iné aktivity, nedá sa to robiť ako jedinú činnosť, skúšam aj stand up, nebudem sa brániť spolupráci s iným divadlom, ak sa niečo vyskytne.

Stránky: 1 2