Film Potopa vo vás zanechá hlučné ticho

Kino Úsmev uviedlo koncom novembra predpremiéru filmu Potopa ešte pred jeho oficiálnym nasadením do slovenských kín. Sálu zaplnili nielen diváci, ale v hojnom počte aj tvorcovia a herci. Všetci sa prišli dotknúť príbehu, aký slovenská kinematografia ešte nespracovala – príbehu o vysídľovaní Rusínov v osemdesiatych rokoch kvôli výstavbe vodnej nádrže Starina. Film prišiel do Košíc po úspešných uvedeniach v Južnej Amerike a Indii. Premietať sa začne už od zajtra – 4. decembra.

Úvodná veta filmu – Kraj mrzačený hranicami a rozhodnutiami mocných – definuje priestor príbehu i jeho atmosféru. Už prvá scéna jasne nastavuje dynamiku medzi hlavnými postavami, otcom a dcérou, ktorí spoza plota pozorujú, ako sa ich sused predseda zbavuje svojich kráv. Predseda totiž dobre vie, aký osud dedinu Ruské čaká, a tak zvieratá včas predáva. Vdovec Alexander svoje kravy predať nechce, no otočí sa na dcéru Maru so slovami: „Túto berte, aj zadarmo.“ Pätnásťročné dievča sa neurazí, otvára bráničku a pokojným tempom kráča k vlečke s kravami. „Ja by som rada.“

Hneď na začiatku je vykreslený konflikt medzi otcom a dcérou, medzi túžbou po starom a túžbou po zmene, medzi tradičným a moderným. A ten sa tiahne celým filmom, v ktorom neraz vládne ticho. Bezslovné bojovné pohľady do očí, čo kričia, až má divák hrču v hrdle. Ticho je neraz nečakane prerušené silnou fackou či buchnutím päsťou do stola. Zdanlivo hmatateľné riešenia sú absolútne nefunkčné. Čo má prísť, aj tak príde.

Niečo sa končí, iné sa začína

Potopa je film o hlbokom prežívaní osobného príbehu v tom spoločnom, keď ľudia museli opustiť svoje domovy, vlastnoručne postavené na potom zmáčanej pôde svojich predkov. Keď sa z milovaných dedín museli presťahovať do betónových králikární, aby celkom cudzí ľudia v mestách mali pitnú vodu. Pre niekoho potopa znamená koniec sveta: strata domoviny, milovaných koní a kráv, zbúranie práve rekonštruovanej cerkvi. Pre iného začiatok novej kapitoly: teplá voda z kohútika, kanalizácia, šanca ísť na vysnívanú školu a vďaka nej sa stať prvou pilotkou v (zatopenej) dedine. Generačný rozkol je jednou z najvýraznejších vrstiev filmu.

Príbeh ponúka mnoho silných scén. Napríklad demoláciu kostola v susednej dedine. Siréna. Prach. Nepokoj. Prísľub blížiacej sa katastrofy. Režisér Martin Gonda však vkladá do príbehu aj humor – drobný, situačný, hlboko zakorenený v dedinskom živote. Na pohrebe pojašené deti behajú medzi izbou s nebožkou, kde sa modlí pop a plačú ženy, a medzi izbou, kde chlapi hrajú karty a pijú pálenku. Tieto obrazy spolu s rusínskym jazykom človeku nevdojak pripomenú tragikomiku Kusturicových filmov. Na otázku, ktorý moment je pre samotného režiséra najsilnejší, odpovedá: „Najviac sa mi páči záverečná svadba a prejav Igora Lattu na konci filmu, pretože nebol v scenári a je improvizovaný. Igor hovorí, že voda je život a treba aj iným dopriať, aby mali radosť.“

Autentickosť (ne)hercov

Divákom sa naskytajú skvelé, autentické výkony viacerých hercov. Špeciálne neherečky Sáry Chripákovej v úlohe Mary a herca Jozefa Pantlikáša v úlohe jej otca Alexandra. Z diskusie po filme vyplynulo, že tvorcovia schválne vytvárali počas celého natáčania i mimo neho medzi dvojicou vzťahovú priepasť, aby sa nemohli skamarátiť. Výkon Sáry ako nespokojnej dcéry s odvážnymi snami, ktoré sa nehodia do scenára pripraveného jej otcom, bol o to uveriteľnejší.

„Herecky fungovali super. Pre Jozefa to bolo miestami ťažké. Je veľmi srdečný a dobrý človek a myslím, že pre neho bolo náročné hrať celý čas aj mimo ostrých záberov odmeraného, mrzutého pána voči Sáre,“ prezradil režisér Martin Gonda.

Košičan Gonda spolupracoval aj na scenári svojho celovečerného debutu a inšpiráciu z rusínskeho prostredia načerpal už v detstve, keďže ho trávil u babky v Sninskej doline. Film vznikal scenáristicky od roku 2019 a informačnými zdrojmi boli najmä pamätníci udalostí a ich potomkovia. Natáčanie prebiehalo v autentickom prostredí, napríklad v dedine Čertižné. Obyvatelia rusínskych lokalít filmárom ochotne pomáhali. Neotvárali sa tým ich staré rany? „To sa možno stalo, keď sme rešeršovali, chodili do regiónov a pýtali sa vysídlencov na konkrétne veci. Spolu sme sa smiali aj smútili, nejaké rany sa otvorili. Ale vždy som mal pocit, že boli vďační, že niekto prišiel a ide spracovať túto tému. Je to skladačka do kolektívnej pamäti, pretože stále je veľa ľudí, čo nevedia, že sa aj také niečo dialo na Slovensku,“ uzatvára Martin Gonda.