Peter Bercik viedol osemnásť rokov Korzár, ktorý s kolegami stvoril za noc. Následne radikálne zmenil kariéru

Stál na čele najväčšieho regionálneho denníka, zažil jeho vznik, éru divokých deväťdesiatych rokov aj mafiánskych skupín. Následne si povedal dosť, radikálne zmenil život a dnes vyučuje študentov na strednej škole. S Petrom Bercikom sa poznáme dve desaťročia, 11 rokov z toho sme manželia. Aj preto vznikol rozhovor otvorený, úprimný a trošku ho iniciovalo aj životné jubileum (60).

Chcel by si byť v dnešnej dobe novinárom?

Nie, už nie.

Prečo?

Lebo z novinárov sa stali aj aktivisti. Určite to nie je tlakom vedenia, viem to z vlastnej skúsenosti, skôr si myslím, že to je mentálnym nastavením, ktoré majú.

Ale teraz veľmi generalizuješ.

Hovorím v tomto prípade, žiaľ, aj o mainstreamových médiách, čo je ešte horšie. Pretože tie by mali ísť vzorom, aj dodržiavaním pravidiel. Sú však často na strane nejakej ideológie alebo nejakého názoru, čo nie je v poriadku. Prispieva to k polarizácii spoločnosti, aká tu ešte nebola.

Môžeš to konkretizovať?

V novinárskych kruhoch došlo k infiltrácii progresívnych myšlienok viac, ako by bolo žiaduce. Nič ma však do toho nie je, je vecou vedení jednotlivých titulov, aby si urobili poriadok a nastavili pravidlá.

Veď to je prirodzený vývoj, prišli noví, mladí ľudia, je iná doba…

Možno áno, možno starnem a nejdem s dobou. Novinári sú zapálení pre nejakú dobrú myšlienku alebo pre nejaké všeobecné dobro, ktoré za ňou je, a kvôli tomu sú schopní prijímať aj zlé rozhodnutia, respektíve robia veci inak, ako by mali. Ja mám so svetlými a krajšími zajtrajškami zlé skúsenosti zo socializmu.

V čom to spočíva, že to robia inak, ako by mali? Že nedávajú možnosť vyjadriť sa druhej strane? Že sú dogmaticky presvedčení o svojej pravde?

REKLAMA

Áno, ale nielen to. Je to výberom tém a spôsobom spracovania materiálov.  Nafukovaním zanedbateľného a ignorovaním dôležitého.

Ako vnímaš to, že široká verejnosť odjakživa, a vnímam to intenzívne, odkedy som začala pracovať v novinách, vníma novinárov, že sú vždy zaplatení? V komentároch o tom píše minimálne jeden z piatich. Má vôbec zmysel vysvetľovať, že to tak nie je? Nejako sa obhajovať, že to novinári naozaj robia z presvedčenia a jednoducho chcú byť novinári?

Stretával som sa s tým od začiatku aj ja. Dokonca ani moji najbližší kamaráti mi neverili, že napríklad naši majitelia, keď som bol v Korzári šéfredaktor, nikdy nezasahovali do obsahu. Nevedel som im to vysvetliť. Usmievali sa štýlom ´veď my vieme svoje´. Náš majiteľ, žiaľ dnes už nebohý pán Peter Vajda, mi nič neradil, ani nenakazoval. ´Rob tak, aby ste boli najlepší na východe´, hovoril. A my sme boli, ale to nebola moja zásluha, ale všetkých ľudí v Korzári.

Ako vnímaš súčasný stav médií, že print upadá, na internete čitateľ číta všetko len povrchne, prescroluje titulky a naozaj len občas niečo rozklikne a preletí povrchne? Má vôbec zmysel byť novinárom?

Určite je to stále veľmi dôležité. Keď hovorím o tom, že novinári nespĺňajú to, čo sa od nich očakáva, nemyslím, samozrejme, všetko, čo napíšu. Stále sa – najmä kritizovaný mainstream – snažia kontrolovať štátnu aj verejnú správu a narábanie s peniazmi, čo je super a za to ich chválim. Stále je tu niekoľko veľmi dobrých a svetlých príkladov ako Monika Tódová. Lenže vezmime si, akej nenávisti zo strany verejnosti musí často čeliť. Keď sa novinár „dotkne“ nejakého konkrétneho obľúbeného politika, okamžite začnú útoky plné hnevu. Takýchto prípadov je, žiaľ, viac.

A ako vnímam postupný úpadok? Ak by sme to mali zjednodušiť, tak áno, nastáva až akási debilizácia v informovaní. To znamená, že stačí upútať titulkom. Statusy sú to, čo ľudia čítajú. A mladí obzvlášť. Za pitoreskný jav v súčasnej žurnalistike považujem titulky, ktoré vám neprezradia nič, len aby ste si klikli.

Keďže už päť rokov pôsobíš ako pedagóg a vyučuješ aj masmediálnu komunikáciu, tak si priamo v centre diania…

Učím a naozaj vidím, ako to je. Rýchle scrolovanie vedie k veľkej povrchnosti a tá povrchnosť potom vedie k zjednodušovaniu. A zjednodušovanie vedie k nálepkovaniu, ostrakizácii a ďalšej polarizácii.  Médiá tomu pomáhajú neustálym nálepkovaním politikov. Lenže demokracia je proste o tom, že ľudia si dobrovoľne niekoho vyberú a nemusí sa nám páčiť, koho. Zároveň vidím veľký posun medzi generáciami – za mojich mladých čias sme mali dokonalý prehľad o svete, dnes majú mladí dokonalý prehľad o technológiách, ktoré ich obklopujú. Umelá inteligencia to všetko ešte zaklincuje. Či to bude rakva do hrobu, alebo raketa do vesmíru, sa uvidí.

Prečo vlastne ľudia ešte vôbec chcú byť novinármi? Lebo keď si to vezmeme, status novinár alebo povolanie novinár nie je vážené. Novinári zarábajú málo a majú veľa práce. Keď chcú byť dobrí, tak robia proste nonstop. Bývajú terčom rôznych útokov aj vyhrážok. Prečo to teda vlastne robia?

Aj pre mňa je to záhadou. Keď som však bol mladší a začínal som, tak ma neodradilo nič. Ani žiadne útoky. Smial som sa z toho. Teraz, keď mám šesťdesiatku na krku, rodinu a dve malé deti, si uvedomujem, že by som už pod takým tlakom nerobil. Že už mám zodpovednosť za svoje deti, za svoju manželku. A nechcel by som byť v pozícii, že by som bol preto, lebo svoju prácu robím dobre, vystavený  neustálemu tlaku. Nie je to v poriadku a útoky na novinárov sú veľmi zlý jav. Sám sa čudujem, že mladí novinári ešte vôbec chcú robiť. Držím im palce. A len ich prosím, aby sa nedívali na svet ideologicky, ale ako novinári. To znamená, aby pomáhali hľadať pravdu.

Ako to vlastne bolo s Korzom a Korzárom? Už si to asi veľa ľudí nepamätá a boli to celkom turbulentné časy.

Korzo vzniklo v lete 1994 a bolo financované dosť neštandardne, prostredníctvom spoločnosti SaS Slovensko, ktorá mala okrem prevádzky rôznych nábytkových obchodov aj sieť záložní, nebankovku a noviny, ktoré financovala.  

A nezasahovala nijako do obsahu? 

Neviem, to by musel povedať Vlado Špinner, vtedajší šéfredaktor. Spolu s Katkou Čižmárikovou nám dali dobrú školu. Mali sme výborné výsledky, vyhrávali sme rôzne novinárske súťaže. Renáta Némethová doslova grilovala regionálnych politikov a odhaľovala ich kauzy, Klaudia Jurkovičová riešila ekonomické dopady zlých krokov Mečiarovej vlády, Arpi Soltész svojím typickým štýlom písania rozčuľoval vedenie železiarní a mnohí ďalší redaktori prispievali k rastu reputácie Korza. K zvýšenej čítanosti nám neskôr pomohli aj rôzne súťaže, kde zohral kľúčovú úlohu Ľubo Bušo. Iste, boli sme trochu bulvárni, no to bol jeden zo spôsobov, akým sme sa dostali na vrchol. Problémom bol zlý spôsob financovania.

Ty si tam pôsobil ako čo?

Najprv ako športový redaktor, potom redaktor, od roku 1997 ako zástupca šéfredaktora a v najturbulentnejšom období som bol poverený vedením novín.

O čo išlo?

Boli sme v spore s VSŽ. Redaktorka prišla s tým, že má skvelý tip, že Rezešovci sa rozvádzajú. Bolo to pred koncom roka, mali sme práve ples alebo niečo podobné a vymýšľali sme titulok. Špinner napísal skvelý, znel: Rezešovci sa rozvádzajú, budú sa deliť železiarne? V tom čase boli VSŽ zamestnávateľ číslo jeden a k veľkej čítanosti nám dva roky predtým dopomohol aj výbuch, pri ktorom zahynulo 11 ľudí. Média, na ktoré mali železiarne dosah, o ňom nepísali objektívne a prinášali len informácie, ktoré si želalo vedenie VSŽ. My sme si písali slobodne a ľudia to ocenili. Potom však prišiel ten článok o rozvode a ukázalo sa, že sme išli cez čiaru, pretože redaktorka nemala údajnú žiadosť o rozvod odfotenú, teda sme nemali dôkaz. Čakali sme žalobu, ale začali sa diať iné udalosti.

Aké?

V novinách blízkych železiarňam začali vychádzať články, ktoré spochybňovali investície ľudí do SaS Slovensko a ľudia si odtiaľ húfne začali vyberať peniaze. Majitelia rýchlo pochopili, že jedinou cestou záchrany je dať ruky preč od VSŽ. Bolo jasné, že ak sa Korza zbavia, budú môcť ďalej fungovať. My sme teda mali ako noviny prejsť pod niekoho, kto nám bude hovoriť, čo môžeme a nemôžeme. Špinner musel oficiálne abdikovať a ešte sa aj verejne ospravedlniť a my sme sa, inšpirovaní príbehom redaktorov denníka SME, ktorí podobne odišli zo Smeny, rozhodli prejsť pod iné vedenie, konkrétne pod Alexeja Fulmeka, ktorý v tom čase viedol vydavateľstvo VMV, neskôr Petitpress.

Napokon to bolo dosť rýchle, v noci ste si prenášali veci, tajili ste to aj pred kolegami…

Upiekli sme to naozaj rýchlo, kľúčovú úlohu zohrali Jana Paulovská, moja zástupkyňa v Korzári a neskôr aj zástupkyňa šéfredaktora v denníku SME a komentátor denníka SME Peter Schutz. Prechod spustila nezmyselná a zbytočná požiadavka, aby Ivan Matia, športový redaktor, odišiel z redakcie a nás to naštartovalo. Raritný bol aj  v tom, že sme to museli tajiť aj pred časťou redakcie. Predposledný januárový deň sme sa po práci zbalili, odniesli sme si veci o dve ulice ďalej a začali tvoriť Korzár. Prvé číslo, ktoré vyšlo v pondelok 2. februára, nám pomáhal zostaviť v novom programe vtedajší šéfredaktor denníka SME Karol Ježík. Boli sme z toho nadšení, potľapkávali sme sa po pleciach, bola to eufória. Špinner zatiaľ zvolal narýchlo všetkých z Ťaháka, čo bola študentská príloha, nech skúsia vyskladať Korzo. Nakoniec na to rezignoval. Trochu sme sa obávali, ako sa zachovajú majitelia SAS, no napokon im vlastne len odľahlo.

Bola to pre vás veľká zmena?

Zrazu sme sa konečne začali riadiť normálnymi ekonomickými pravidlami a snažili sme sa zarobiť si na seba. Podarilo sa nám to síce až o pár rokov, ale potom sme dlhé roky boli ako Korzár naozaj ziskové noviny, ktoré žili z predaja novín a inzercie. Významnú úlohu pri finančnej konsolidácii zohrala riaditeľka Ľuba Tomková.

Koľko rokov si potom bol v Korzári šéfredaktor?

Od februára 1998 som bol šéfredaktor až do roku 2016. Čiže 18 rokov a 2 mesiace. Potom som ešte chvíľu pôsobil ako vedúci vydania, ale nefungovalo to. Začal som si hľadať niečo iné a podarilo sa mi v Bratislave nájsť projekt netky.sk, do ktorého som išiel v podstate dosť nadivoko.

Pokračovanie na ďalšej strane.