Peter Bercik viedol osemnásť rokov Korzár, ktorý s kolegami stvoril za noc. Následne radikálne zmenil kariéru

Viem, že to bola riadna zmena.

Aspoň som sa naučil, ako fungujú médiá, ktoré existujú len na webe a ako ovplyvňujú čítanosť sociálne siete. My, starší novinári, sme ich svet podcenili, hoci v tom čase fungoval na západe na plné obrátky. A myslím, že sme to riadne zanedbali. Bola to jedna z mojich najväčších chýb, ktoré som v Korzári urobil.

Zrazu som sa cítil ako Alenka v ríši divov. Akoby som prišiel z praveku do novoveku.  Zistil som, že noviny na webe sa robia úplne iným spôsobom, že už nezáleží na tom, či máš dobrý materiál, ale na tom, aby si blbosť vedel ľuďom predať tak, že to budú čítať. Je to smutné pre tých, čo celý život odhaľujú kauzy, píšu zložité prípady, ktoré im trvajú extrémne dlho a najčítanejším článkom je nejaká kuriozita.

Nie je ti ľúto, že už nepracuješ ako novinár a profesijne si sa úplne odklonil?

Nie, to mi ľúto nie je. Naopak, som veľmi spokojný s tým, čo sme dokázali vybudovať a ako Korzár fungoval a funguje ďalej. Skvelo ho po mne osem rokov viedol Jaro Vrábeľ, až kým ho, žiaľ, nezradilo srdiečko. Som rád, že sme si vždy zachovali svoju tvár. Nenechali sme sa uplatiť, ani utlačiť. Dvihli sme hlavu za slobodu slova, lebo sloboda slova je niečo, čo je pre mňa úplne kľúčové. Stihol som ešte zažiť socializmus v plnej paráde. Mal som 24 rokov, keď skončil a za mňa to bolo okrem iných, zločineckých aspektov, pokrytecké zriadenie, ktoré jedno hovorilo a druhé si myslelo. Teda ľudia v ňom. A ja to nechcem. Chcem, aby sa ľudia mohli vyjadrovať slobodne. Aby mohli slobodne povedať, čo si myslia. Nie, aby si po nich chodila polícia, lebo niečo napísali na sociálnej sieti. To je absurdný návrat do neslobody, ktorý žiaľ, neprekáža ani mnohým novinárom. Oháňať sa vágnym pojmom nenávisť je pomýlená logika. Nenávisť patrí k životu tak ako láska a je utópiou sa domnievať, že zmizne, lebo to niekto chce. Vôbec mám pocit, že žijeme v utopickom svete, kde sa pre nereálne ciele likviduje to, čo Európa storočia budovala a kvôli čomu som v 1989 roku s nadšením štrngal na námestiach.

Vráťme sa k vyhrážkam, s ktorými si sa počas kariéry stretol. Ja si ešte pamätám, že do redakcie z času načas chodievali mafiáni…

Chodili. Ale neprišli sa vyhrážať, ale porozprávať. Ja som bol, žiaľ, vtedy chorý, keď raz dorazil s celou suitou aj Kolárik. Vysokí, urastení chlapíci vošli v dlhých kabátoch a Renáta Némethová, ktorá mala „nevymáchanú hubu“, sa ich vo dverách pýta: ´Čo, chlapci, prišli ste nás vyčistiť?´ A oni blahosklonne: ´Treba?´ Sadli si a Klaudia Jurkovičová sa ich pýta: ´Chlapci a v čom podnikáte?´ A oni že: ´Export a import.´ ´A čo konkrétne´, vyzvedala. A oni, že: ´Tomu by si nerozumela, moja.´

Mal si niekedy reálne obavy o život?

Tak som to nikdy nevnímal, až po vražde Jána Kuciaka si človek zrazu spätne uvedomil, aká tenká v skutočnosti bola často tá hranica. A keď si mladý, tak ťa to až tak netrápi. Nám sa mafiáni chvalabohu, nevyhrážali. Je to až neuveriteľné.

Ak mafiáni nie, kto sa vám potom vyhrážal?

REKLAMA

Nechcem byť konkrétny, lebo sa k tomu nemôžu vyjadriť. Ale na vedenie SAS tlačili, že ak neustúpia, pocítia, aké to je, keď im dieťa visí za nohu z balkóna. My sme však nič podobné nepočuli. Osobne bol napadnutý Arpi Soltész ešte v roku 1998, keď za tým bola pravdepodobne SIS-ka a tiež Ivan Matia, ktorý písal šport. Rezešovci vlastnili klub 1. FC Košice, ktorý hral Ligu majstrov. Opakovane im na číslach ukazoval, že sú najslabším tímom v krátkej histórii Ligy Majstrov. Raz, keď už sme už boli v Korzári, si na ligovom zápase v uzavretej novinárskej časti k nemu prisadol najatý nešťastník a jednu mu vrazil a ušiel. Iné útoky neboli, aspoň si nespomínam a je to v podstate zázrak. Lebo v tých divokých 90-tych rokoch sa premieľali rôzne mafiánske skupiny a v podstate nás novinárov mali ako na podnose. Asi nás nebrali až tak vážne.

No a teraz učíš už päť rokov na škole. Z môjho pohľadu si tam extrémne spokojný. Zbavil si sa stresu. Dokonca si plníš sen a natáčaš s kolegom dokumentárny film. Radikálny rez v 55-ke. Teda možno ešte v 50-ke, keď sa ti narodil syn.

Ak by som to mal zhrnúť podľa hollywoodskej trojaktovej štruktúry, ktorú má každý film, prvým bodom obratu u mňa bolo, keď ma vzali do Korza. To mi zásadne zmenilo život. A druhým, keď ma pani Jarka Uhríková prijala do Súkromnej školy umeleckého priemyslu filmovej. Vždy som mal túžbu učiť a teraz môžem svoje skúsenosti odovzdávať mladým ľuďom, čo ma veľmi teší.

Haló, a kde som ja? A deti?

Myslel som to profesijne. (Smiech.) Midpoint je, samozrejme, keď som stretol svoju druhú manželku.

Ktorú si najprv prepustil z Večerníka…

Ktorú som predtým vyhodil, áno. Tak to už býva v tých čarovných vianočných filmoch. S kým sa hlavná hrdinka poharká v prvých desiatich minútach filmu, toho si na konci vezme. Tak nejak to bolo aj u nás, či?

Tak teda môžeš prezradiť niečo aj o rodine.

Môžem to zoširoka pojať, že vlastne novinárčina mi dala nielen prácu, ale aj dve ženy, čo je zaujímavé. Súvisí to s vtipom, že koho si zoberie Američan? Najprv spolužiačku, potom kolegyňu z práce a nakoniec spolužiačku svojej dcéry. Ja som si zobral dve kolegyne a to tretie sa mi už nestane. Asi… (Smiech.)

Ale dcéru máš…

Mám, ale päťročnú a ja mám 60. Jeden však nikdy nevie, či na mňa nepríde štvrtá ruja a tretia mladosť po druhom infarkte. (Smiech.) Mám však úžasnú manželku a dve krásne detičky, z ktorých sa teším a ktoré mi robia radosť. Aj starosť, ako to už býva. Odrazu som sa začal báť. Je to strach, ktorý som nepoznal.

Ten strach prišiel, keď sme čakali Maxíka. Už vtedy si zvažoval, že z novín odídeš.

Áno, to bol jeden z dôvodov.

Po zmene kariéry si našťastie opäť našiel aj inšpiráciu a teraz dokončujete film. Knihu si už vydal, čo bude nasledovať?

Vyšla mi knižka fejtónov, no je to najväčšie neznáme dielo, ktoré máme v skrini. Ale výborné. (Smiech.) Akurát sa nedalo kúpiť a najväčším distribútorom bola moja mama, ktorá ho predávala kamarátkam a rodine.

Teraz pracujeme s kolegom Petrom Kováčikom, ktorý je skúsený režisér dokumentárnych filmov, na dokumente o prešovskej undergroundovej kapele Ali ibn Rachid, ktorá je tiež tak trochu najväčšia neznáma žijúca kapela. Materiál je natočený, nastáva obdobie strihu. Sme na dobrej ceste, akurát audiovizuálny priemysel je strašne drahý.

A ty apriori neznášaš žiadne dotácie, granty ani fondy…

Áno, nikdy by som nepýtal peniaze zo štátneho fondu, ani nepoužil verejné peniaze. Som proti tomu, aby sa z verejných peňazí financovali projekty takéhoto typu. Teda aby išli na tvorbu kultúry, či už filmovú, literárnu, dramatickú alebo tanečnú. Nech sa každý rozhodne sám, aký typ kultúry ho oblaží, či si zaplatí lístok do Multikina, alebo na výstavu obrazov, alebo na premiéru baletu, či na koncert Gizky Oňovej. Dotácie a ideológie všetko krivia, aj tvorbu samotnú.

Oslávil si 60, no duchom si stále tridsiatnik. Čo si želáš do ďalších rokov?

Ako mi vtipne zaželal jeden príbuzný, nech sa dožijem nielen ukončenia tretej tretiny života, do ktorej vstupujem, ale aj dlhého predĺženia. Samozrejme aj veľa zdravia mne a mojim blízkym, nech sú spokojní a šťastní manželka a obe deti. Profesijne by ma potešilo, keby sme okrem dokumentu natočili ešte jeden mokument (filmový žáner, ktorý zobrazuje vymyslené udalosti a prezentuje ich ako skutočné, a to formou dokumentárneho filmu – pozn. red.), ktorý som začal pripravovať a osobne, keby bolo vo svete viac rozumu.