Režisér Peter Kováčik: „Jediné, čo chcem, je robiť dobré filmy“

Režisér, dokumentarista a pedagóg Peter Kováčik hovorí otvorene o svojej ceste k filmu, o televíznom projekte DNA popu, práci s hudobnými ikonami aj o tom, prečo je preňho sloboda v tvorbe rovnako dôležitá, ako nájsť zmysel v tom, čo robí. Opustil Bratislavu a svet väčších možností, aby sa usadil v Bardejove. Prečítajte si rozhovor s režisérom dokumentov, ktoré STVR (Dvojka) odvysiela počas vianočných sviatkov – 26. a 27. decembra (20:35 a 20:10 hod.)

Aká bola vaša cesta k práci režiséra a čím si vás získal práve dokument?

Ak mám odpovedať úprimne, ani neviem, prečo som si vybral prácu režiséra. Začalo sa to ešte počas štúdia na mojej prvej vysokej škole – bola to Fakulta elektrotechniky a informatiky na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave. Na internáte som pôsobil vo videokrúžku vo Vysokoškolskom klube Elam a práve tam som sa začal zoznamovať s videotvorbou a tam sa to celé začalo, hoci som tú školu som napokon nedokončil.

A odtiaľ ste išli na réžiu?

Mal som chuť niečo doštudovať a rozhodol som sa pre réžiu. Úprimne, jediná réžia, o ktorej som uvažoval, bola réžia dokumentárneho filmu. Bolo to však koncom 90. rokov, na prelome tisícročia, keď Slovenská televízia veľa dokumentov nevysielala – okrem istej formy mečiarovskej propagandy.

Pozeral som preto najmä Českú televíziu, ktorá dokumenty vysielala vo veľkom množstve a vo vysokej kvalite. Práve tam som videl veľa výborných dokumentárnych filmov a pod ich vplyvom som si podal prihlášku na dokumentárnu réžiu. Najskôr na FAMU, kde som skončil pod čiarou, no o rok neskôr som si už podal prihlášku iba na VŠMU a tam sa mi podarilo dostať.

Uvažujete niekde v pozadí mysle aj o hranom filme? Ak by sme si odmysleli otázku financovania.

Osobne nerozlišujem medzi hraným, dokumentárnym a animovaným filmom. Aj na škole sme to vždy vnímali tak, že film je buď dobrý alebo zlý. To, či je hraný, animovaný alebo dokumentárny, nebolo až také podstatné. Vo všetkých týchto formách sa dajú využívať rovnaké filmové prostriedky.

Počas školy som dokonca dostal ponuku od profesora Párnického, aby som prešiel na hranú réžiu. Keďže som však mal už rozpracovaný absolventský projekt, nechcel som to meniť a absolvoval som dokumentom. Či niekedy natočím hraný film, ťažko povedať. Na niektorých scenároch som pracoval, ale nikdy sa nedostali do fázy realizácie, prípadne išlo len o malé projekty.

Teraz cez Vianoce môžu diváci vidieť v rámci DNA popu premiéru až dvoch vašich dokumentov o kapelách No Name a IMT Smile, za sebou už máte v rámci tohto cyklu napríklad aj dokument s Petrom Nagyom či Beátou Dubasovou. S kým sa vám robilo najlepšie?

Pri projekte DNA pop je ťažké hovoriť o obľúbených či neobľúbených interpretoch. Zatiaľ sme pracovali so štyrmi a každý z nich bol špecifický, rovnako ako prístup, ktorý si vyžadoval. Pri každom sme sa zamerali na niečo iné.

Veľmi ma však prekvapil Peter Nagy, ktorý bol prvý interpret, ktorého sme do cyklu oslovili. Jeho prístup bol absolútne profesionálny a myslím si, že aj vďaka tomu vznikol veľmi dobrý prvý diel. Práve ten nám následne pomohol osloviť ďalších interpretov, ktorí do projektu vstúpili alebo ešte len vstúpia.

Dva diely, ktoré budú vysielané počas Vianoc, sú venované kapelám IMT Smile a No Name. S oboma sa mi pracovalo dobre, hoci každá vyžadovala iný prístup. Chalani z No Name sú absolútni profesionáli – na čom sme sa dohodli, to platilo, bez akýchkoľvek problémov.

REKLAMA

V prípade IMT Smile nemôžem povedať, že by to neboli profíci, ale Ivan sa mi po nakrúcaní priznal, že počas procesu nerozumel, prečo ich beriem na konkrétne miesta a čo tým sledujem. Keď však videl výsledok, bol, ako sám povedal, príjemne prekvapený – pochopil moje myšlienky a myslím si, že bol s výsledkom spokojný.

S významnými osobnosťami nie je jednoduché pracovať. Snažíte sa byť trochu aj psychológ?

Myslím si, že režisér musí byť do istej miery psychológ vždy, nielen pri známych osobnostiach. Pri nich je to možno ešte o niečo náročnejšie, pretože často dokážu „prekuknúť“ otázky alebo vnímajú snahu manipulovať ich určitým smerom.

Ak chce človek pracovať s osobnosťami, musí byť v prvom rade úprimný a nesnažiť sa im podsúvať niečo, čo nechcú povedať alebo čo ani nemusí byť pravda. Psychologický prístup je však dôležitý aj v tom, kedy a kde otázku položíte – aj to výrazne ovplyvňuje odpoveď.

Aj keď mám pripravené otázky, často mením ich poradie podľa toho, aké odpovede dostávam. Snažím sa daného človeka nacítiť a vyhodnotiť, či je správny moment na konkrétnu otázku, alebo je lepšie presunúť ju a vrátiť sa k nej neskôr.

Dajú sa presvedčiť, ak majú diametrálne iné predstavy ako vy?

Čo sa týka presviedčania interpretov, najnáročnejšie to bolo v úplne prvej fáze – pri Petrovi Nagyovi a Beáte Dubasovej. Vtedy sme ešte nemali nič hotové, čo by sme im mohli ukázať. V prípade Petra Nagya však veľmi pomohlo, že väčšina môjho tímu s ním už v 90. rokoch spolupracovala na relácii Fany. Dramaturgička, zvukár aj produkčný DNA popu s ním mali osobnú skúsenosť, čo nám celý proces výrazne uľahčilo.

Beáte Dubasovej sme už poslali prvý diel o Petrovi Nagyovi. Po jeho pozretí sme sa stretli, porozprávali sa o koncepte a o tom, ako by jej diel prebiehal, a to ju presvedčilo. Pri ďalších interpretoch to bolo jednoduchšie.

Vyberáte si interpretov vy alebo dramaturgia?

Výber interpretov do projektu DNA popu má na starosti dramaturgia. Na začiatku sme sa dohodli, že prvá séria bude zameraná na interpretov z východného Slovenska. Spísali sme si zoznam kapiel, interpretov a interpretiek, ktorí sa venujú populárnej hudbe, a z neho postupne vyberáme.

S kým pripravujete dokument teraz?

Je to Kristína.

Čoho sa v rámci práce na dokumentoch takéhoto typu snažíte vyvarovať? Čím sú iné ako bežné programy?

Cyklus DNA popu je dokumentárny seriál o interpretoch a autoroch populárnej hudby. Má jasne zadefinované, čomu sa venuje, a vedome sa vyhýba bulvarizácii či škandálom. Týmto smerom nechceme ísť. Ak sa do filmu prirodzene dostane niečo osobné, teší ma to, ale nie je to podmienka.

V prvom rade má byť každý diel o hudbe a hudobnej kariére daného interpreta. V archívoch sa vždy snažíme nájsť prepojenie napríklad na košickú televíziu, Rádio Regina Východ alebo na udalosti, ako je Košický zlatý poklad – súťaž amatérskych hudobníkov. Sú to akési body, ktoré sa snažíme u každého nájsť, hoci nie vždy sa to dá.

Košické televízne štúdio sa aj po roku 1989 venovalo detskej tvorbe a hudobným reláciám, takže prepojenia sa často nájdu. Napríklad kapela IMT Smile sa v televízii objavila po prvýkrát práve v košickom štúdiu, v relácii RG Tip, ktorú uvádzal Robo Grigorov a ktorá vyhľadávala talentované kapely po Slovensku.

Pracujete tiež na projektoch ako Česko-Slovensko má talent a pod., čo je zase niečo iné. Je to spestrenie?

Momentálne okrem projektu DNA popu pracujem aj na projekte pre komerčnú televíziu – Extrémne premeny. Zároveň sa s kolegom Petrom Bercikom snažíme dať dokopy celovečerný dokumentárny film o kapele Ali ibn Rašid. Nakrúcanie máme z veľkej časti ukončené, ešte niečo málo pravdepodobne dokrútime a následne pôjdeme do postprodukcie. Ak všetko pôjde podľa plánu, film by mal byť hotový budúci rok. Kapela totiž oslavuje 40 rokov a radi by sme film odpremiérovali v rámci koncertov, ktoré budú s týmto výročím spojené.

Čo sa týka komerčných projektov, áno, je to istým spôsobom spestrenie. Je to niečo iné – či už ide o ČSMT alebo Extrémne premeny. Sú to síce zábavné relácie, ale zároveň ide o reality formáty, ktoré majú svoje presné pravidlá.

Niektoré projekty robím preto, že si potrebujem zarobiť, iné zase preto, že ich robia ľudia, s ktorými rád spolupracujem.

Pracovali ste pre TA3, TV JOJ, RTVS, Markízu… no žijete pri Bardejove, čo nie je z hľadiska práce vo filmovom priemysle práve najvýhodnejšie. Koľko času trávite doma a koľko na cestách?

Je pravda, že som pracoval pre rôzne televízie, ale bolo to najmä v období, keď som žil v Bratislave. Po tom, čo sme sa presťahovali do Bardejova, som tieto aktivity postupne obmedzoval. Nebolo úplne únosné cestovať 500 kilometrov tam a späť kvôli jednému projektu.

Ak ide o projekty, ktoré trvajú týždeň alebo dva, tam to problém nie je. Robil som však aj týždenníky, ktoré sa nakrúcali raz za dva týždne, a to už bolo pomerne únavné. Navyše sa nevyrábali len v Bratislave, takže som často cestoval po Slovensku alebo do Česka, čoho už bolo naozaj veľa.

Keď som začal učiť na Súkromnej škole umeleckého priemyslu v Košiciach, takéto cestovateľské projekty som musel obmedziť. Nedalo sa to skĺbiť s prácou pedagóga na trvalý pracovný pomer. Dnes beriem už len projekty, ktoré trvajú týždeň či dva nárazovo, a tam si viem zariadiť voľno.

Aké máte pracovné sny a plány?

Vzhľadom na to, že žijem mimo hlavného diania, v Bardejove, nie sú nijako veľkolepé. Jediné, čo chcem, je robiť dobré filmy. Dúfam, že to, čo robím, má zmysel a nie je to zlé – a to mi úplne stačí. Žiadne veľké ďalšie plány nemám.

Pokračovanie na str. 2.