Režisér Peter Kováčik: „Jediné, čo chcem, je robiť dobré filmy“

Vo filmovom priemysle sa točia peniaze, no predpokladám, že je to najmä o kontaktoch. Vnímate to ako dream job alebo by ste to svojim deťom neodporúčali?

Z môjho pohľadu je filmový priemysel môj dream job, ale svojim deťom by som ho neodporúčal. Nie je to jednoduchá cesta a nie je to niečo, čo by som komukoľvek vyslovene odporúčal. Študentom, ktorí u nás študujú, však áno, pretože to zmysel má.

Nie je to však jednoduchý život. Ak sa tak napríklad moje deti rozhodnú, nebude mi to prekážať, rovnako ako mi nebude prekážať, ak sa rozhodnú inak. Určite nebudem sklamaný, ak nikto z nich nebude pokračovať v tom, čo som začal ja.

Aj ja som sa do tohto priemyslu dostal úplnou náhodou. Nemám žiadnu umeleckú rodinnú minulosť, nikto z rodiny sa umeniu nevenoval.

Vyhovuje vám sloboda, ktorú tento biznis ponúka?

REKLAMA

Sloboda v umeleckej branži mi veľmi vyhovuje a neviem si predstaviť, že by som robil niečo iné. Už samotné učenie je pre mňa istým vykročením z komfortnej zóny, pretože ide o trvalú prácu, kde treba chodiť pravidelne.

Mám síce upravený pracovný plán a nechodím do práce všetkých päť dní v týždni, ale museli sme so zamestnávateľom nájsť kompromis. Niekde som ustúpil ja, niekde zamestnávateľ a myslím si, že sme našli fungujúci prienik.

Neviem si predstaviť chodiť každý deň do práce od ôsmej do nejakej pevne stanovenej hodiny, ako to robia „normálni“ ľudia. Moja práca sa totiž nedá presne ohraničiť časom. Ťažko povedať, koľko hodín pracujem na projekte – často nad ním premýšľam pri behu, na prechádzke so ženou alebo cestou do práce.

Časová sloboda mi teda vyhovuje, hoci niekedy môže byť aj istým prekliatím, pretože človek často pracuje viac než počas bežnej pracovnej doby. Snažím sa však vedome si vyhradzovať čas pre seba – vtedy vypnem telefón, športujem alebo idem do lesa a neberiem si ho so sebou.

Odovzdávate teda tiež svoje skúsenosti ďalej ako pedagóg, čiže to je zase akési ukotvenie. Je to akési vyváženie?

Prácu v školstve som si vybral úplnou náhodou. Po presťahovaní z Bratislavy do Bardejova som hľadal možnosti, ako ostať pracovne na východe Slovenska. V Bardejove ani v Prešove som nič nenašiel, až som narazil na našu školu v Košiciach. Poslal som životopis, pani riaditeľka Uhríková sa mi ozvala, pozvala ma na stretnutie a po pohovore sme sa prakticky hneď dohodli, čo ma veľmi prekvapilo.

Spočiatku som ani nechcel učiť, len som hľadal dôvod, prečo zostať na východe. Dnes som na škole už šiesty rok a neviem si predstaviť, že by som išiel inde. Zistil som, že je to práca, ktorá ma baví, aj keď pracujem so žiakmi vo veku od 15 do 19 rokov.

Mnohí z nich ani presne nevedia, prečo si tú školu vybrali – často len nechcú mať matematiku a fyziku. Veľa z nich chce byť youtubermi a ani netuší, čo to v skutočnosti obnáša. Pracujem teda s veľmi rôznorodými skupinami a snažím sa ich presvedčiť, že robiť film môže byť radosť.

Vždy ma veľmi poteší, keď sa v maturitnom ročníku nájde niekto, kto prejaví záujem o filmovú alebo umeleckú vysokú školu, dostane sa tam a pokračuje ďalej. Vtedy mám pocit, že to celé má zmysel a že im možno niečo odovzdávam.