Výnimočný džbán sova docestoval do košického ÚĽUV-u

V košickom ÚĽUV-e na Mäsiarskej 52 vystavujú v týchto dňoch putovný džbán sova. Vznikol pri príležitosti 80. výročia založenia Ústredia ľudovej umeleckej výroby pred očami návštevníkov festivalu Dni majstrov ÚĽUV 2025. Autorom návrhu a maľby je majster ľudovej umeleckej výroby Ján Viglaš. So zhotovením džbánu mu vypomáhal majster ľudovej umeleckej výroby Marián Liška.

Po dokončení všetkých technologických fáz výroby bol verejnosti prvýkrát prezentovaný 5. novembra 2025 počas slávnostného podujatia na Bratislavskom hrade.

Zrodenie

Všetko sa rodí na papieri – v nákresoch, kde sa matematika stretáva s predstavivosťou. Každý priemer, každý oblúk má presný výpočet. Z malého modelu sa rodí vízia v životnej veľkosti. Na jej naplnenie čaká 70 kilogramov džbankárskej hliny – ťažkej ako dospelý človek, no poddajnej, keď sa jej dotkne skúsená ruka. Tak sa začína príbeh nadrozmerného džbánu sova majstra Jána Viglaša.

Tanec na kruhu

Kruh sa roztočí, hlina sa poddá. Pod tlakom majstrových rúk sa rodí pevné dno. A keďže džbán má vyrásť do výšky jedného metra, výrobu je nutné rozdeliť po jednotlivých vrstvách. Na kruhu majster Viglaš postupne vytáča prstence vysoké približne 15 až 20 centimetrov a tie spolu s majstrom Liškom opatrne vrství jeden na druhý, znovu zatočí, scelí… Majster džbankár ako strážca rovnováhy. Nie je tu priestor na nesprávne pohyby ani unáhlené kroky.

Tvar

Výrazná výduť v dolnej tretine výšky a hrdlo ukončené úzkym otvorom. Nevedno prečo dali naši predkovia tomuto džbánu názov sova. Pretože postavený v rohu alebo v debne pri stene pripomínal pokojne a nenápadne sediacu sovu? A možnože bol dôvodom zvuk, ktorý džbán vydával, keď sa okolo jeho hrdla preháňal vietor na poli? Tvar džbánu bol vďačný na chladenie, skladovanie i prenos nápojov. Často sa používal pri slávnostiach, jarmokoch či sviatočných hostinách. V niektorých regiónoch sa soví džbán považoval za majstrovský kúsok a zároveň skúšku zručnosti keramika, ktorý musel pri ňom preukázať nielen technickú istotu, ale aj cit pre tvar a dekor.

Pokoj

Na rad prichádza fáza sušenia, keď sa voda pomaly odparuje a tvar sa rodí nanovo. Pevný a čistý. Urýchliť proces sa nevypláca – materiál by mohol pod vplyvom vyššej teploty stratiť vodu prirýchlo a následne ľahko prasknúť. Naša sova našla pokoj na celé tri týždne v bratislavskom informačnom centre Martineum pri Dóme sv. Martina. Kamenné múry jej poskytli primeranú teplotu aj vlhkosť. V ich tichu sa trocha zmenšila, akoby sa schúlila do vlastného peria.

Skúška ohňom

Sova je pripravená na prvý výpal. Keďže má úctyhodné rozmery, okrem nej sa do pece nič iné nezmestí. Pec sa musí nahrievať postupne. Najskôr sa odparí prebytočná, chemicky viazaná voda a následne môže teplota stúpať. Pri teplote blízkej 1 000 °C sa jemná hlina mení na odolnú keramiku a sova sa stáva nesmrteľnou.

Duša

Prichádza čas krásy, ornamentov a farieb. Ornamentika, ktorú majster Viglaš používa, vychádza z tradície západoslovenských dielní, ktoré spracovávali habánske vzory. Ako pocta remeslu pod jeho rukami ožívajú tradičné figurálne motívy – hrnčiar, kováč, tkáč, rezbár, košikár. Všetci, ktorí po stáročia pretvárali zem, kov, drevo či vlákno na úžitok i ozdobu. Medzi nimi sa vinú kvety, listy a rastliny – symboly života, ktorý nikdy neprestáva rásť.

Znovuzrodenie

Na rade je posledný výpal. Farby sa uzatvárajú v ohni a vystúpia z neho sýte a žiarivé ako motýľ z kukly. Na povrchu sa objaví pevná sklenená glazúra a džbán akoby ožil. Je poďakovaním všetkým, ktorí pred nami tvorili rukami i srdcom. Z vysokej a hrdej sovy sa stáva strážkyňa remesla a krásy.

ÚĽUV/Janka Motyčková