Mirka Širotníková pochádza z Trebišova na východe Slovenska. Momentálne žije v Bratislave, kde sa živí ako freelancerka. Písala alebo pravidelne píše pre zahraničné médiá, ako The New York Times, CBC, Channel 4, The Guardian, Financial Times, Euronews, Balkan Insight, agentúru Enex. Zároveň píše aj pre svoj blog The Blond Zebras. Aká bola jej cesta a o čom sa jej písalo najťažšie? Aj na to sme sa jej opýtali v našom rozhovore.
Vedela by si priblížiť svoju cestu k žurnalistickej kariére?
K novinárčine som sa dostala celkom štandardne a nezaujímavo – cez štúdium žurnalistiky na Univerzite Komenského. Chcela som robiť niečo kreatívne a zábavné, možno aj trochu netradičné, tak moja voľba padla na žurnalistiku. Počas školy som začala pracovať pre agentúru SITA, spolupracovala som s The Slovak Spectator a práve cez túto spoluprácu som sa dostala aj k prvému kontaktu s The New York Times. Dohodila mi ho šéfredaktorka TSS, keď jeden reportér potreboval pomôcť s reportážou o slovenskom blokovaní eurovalu pre Grécko. Tak sa zo mňa stala „fixerka” a postupne som zisťovala, čo všetko to obnáša. Vďaka dobrým referenciám som sa potom postupne dostávala aj k ďalším spoluprácam, skúšala som si aj prácu pre rozhlas či televíziu. Po škole som sa rozhodla, že to skúsim na chvíľu freelance potiahnuť a uvidím, dokedy ma to uživí. No nakoniec som tak zostala pracovať dodnes.
Nebála si sa freelancovania?
Samozrejme že bála. Výhodu som asi mala v tom, že som vôbec netušila, čo som si hodila na plecia. Freelancovanie sa ku mne dostalo nejako samo, tak som to príliš neriešila, až kým som nemusela začať žiť skutočným “dospeláckym” životom po štúdiu. Založila som si živnosť, naučila sa robiť faktúry, postupne sa učila pýtať si za prácu dostatočné honoráre… Ale stále je to boj a naozaj to nie je najkomfortnejší spôsob živobytia. No dáva mi to obrovskú slobodu a za tú mi to zatiaľ stojí.
Je v zahraničí záujem o informácie zo Slovenska, na základe tvojich skúseností?
Myslím, že áno, aj keď prirodzene menší ako o dianie vo veľkých krajinách a ekonomikách ako Nemecko či Francúzsko. Malé krajiny však nikto vo svete dobre nepozná, a tak ich zvykne zaujať všeličo – ako sa u nás vyvíja demokracia, ako fungujeme v rámci EÚ, zaujímavosti a príbehy, prípadne príklady „dobrej praxe”. V NYT napríklad celkom rezonovali naše články o segregácii detí v školách, pretože USA si niečím podobným prechádzalo pred 50 rokmi. Zároveň svet šokovala správa o vražde novinára, pretože to je v modernom demokratickom svete neakceptovateľné a myslím, že ich fascinovalo, ako sme sa voči tomu všetci spoločne vyhranili a žiadali adekvátnu reakciu moci. Všetko, s čím sa zahraničie vie nejakým spôsobom stotožniť, ich zaujíma. Niekedy sa k istému problému postavíme inak a funguje to u nás lepšie, inokedy odmietame prijať akékoľvek dobré rady a odporúčania a stále to u nás nefunguje.
Je podľa teba novinárska práca v dnešnej dobe cenená?
To závisí asi od toho, koho sa pýtate. Myslím, že veľká časť verejnosti začala lepšie chápať novinársku prácu a všetko, čo obnáša, kvôli Jankovi Kuciakovi. Zároveň tu je ale aj veľká časť verejnosti, ktorá sa nechala strhnúť vlnou nenávisti voči médiám a po tom, čo každodenne počúvala o „presstitútkach” a hyenách, sa rozhodla novinárom a priori neveriť. Ak sa pozrieme na ekonomické ocenenie, to je, myslím, vždy problém a nepoznám u nás snáď žiadneho novinára, ktorý by bol finančne úplne v pohode. U nás sa to akosi stále berie tak, akoby našu prácu mohol robiť hocikto, a tak sa k tomu niektorí vydavatelia aj stavajú. Zároveň sme veľmi závislí od inzercie a príjmov médií, a tie zas od kvality našej práce, tak je to občas taký začarovaný kruh.
Čo ťa baví na novinárčine najviac?
To, čo ma najviac baví, je zároveň niekedy aj najviac stresujúce. Mám rada, že každý deň je moja práca iná, že mi stereotyp naozaj nikdy nehrozí. Jeden deň píšem články z domu a som vo svojej vlastnej kreatívnej bubline, druhý cestujem po Slovensku a zisťujem, čo si myslia ľudia v Slovenskej Ľupči alebo v Humennom o dôležitých otázkach, na ktoré sa ich možno predtým nikto neopýtal. Keďže som na voľnej nohe, nemám nad sebou žiadnu priamu kontrolu a nemusím nikomu vysvetľovať, kedy a kam idem ani kedy som v daný deň „prišla do práce”. Zároveň ale pracujem s tými najšikovnejšími novinármi na svete. Mnoho mojich kolegov získalo Pulitzerove ceny, pokrývalo najdôležitejšie udalosti na svete, reportovalo z vojnových oblastí a počúvať ich je hodnotnejšie ako akýkoľvek vzdelávací kurz. Veľa sa od nich učím a nesmierne si tieto príležitosti vážim, lebo chápem, že takéto veci nepadajú len tak z neba.
A čo ťa baví najmenej?
Určite neistota. Novinári zažívajú veľa stresu, a tí freelancoví ešte niekoľkonásobne viac. To, že je každý váš deň iný totiž znamená aj to, že nikdy neviete, či budete mať aj ďalší mesiac prácu a príjem, či vám faktúry vyplatia načas, často chýba podrobnejší feedback na vašu prácu a tak sa stresujete viac, ako by možno bolo treba. Okrem toho nás občas neberú vážne politici alebo bojujeme s respondentmi, ktorí jednoducho neveria médiám, ale to je súčasť našej práce a tejto doby. Všetko, čo je na tejto práci super, má aj druhú stránku, ktorá až taká príjemná nie je a myslím si, že človek potrebuje mať isté vlastnosti, aby ten nápor zvládol. Ja si tak polovicu času hovorím, že by mi niekde v redakcii alebo rovno v korporáte bolo ľahšie 🙂
Aká bola tvoja najťažšia téma na spracovanie?
Asi všetko po vražde Jána Kuciaka. Sama som to vtedy veľmi ťažko niesla a nebolo ľahké sa donútiť k objektivite a práci. Po roku a pol sa mi tie pocity obnovili aj pri súdnom pojednávaní s vrahmi Jána a Martiny, pri ktorých bolo nesmierne ťažké sústrediť sa na písanie. Myslím, že to vtedy mali podobné všetci novinári a pevne dúfam, že už nič také v živote nezažijem.
Je nejaká téma, o ktorej by si dokázala písať stále dookola s chuťou?
Vždy budem rada písať o pozitívnych témach, o dobrých nápadoch, o šikovných ľuďoch, o pekných iniciatívach. Som veľký fanúšik všetkého a každého, kto vybočuje z priemeru a robí niečo “navyše”, niekedy aj napriek neprajnosti alebo nedôvere ostatných. Jedna z mojich najobľúbenejších reportáží pre NYT bola pred niekoľkými rokmi zo Spišského Hrhova, kde starosta vlastnou iniciatívou prišiel na to, ako si poradiť s komplikovanými problémami, aké iné obce dodnes absolútne neriešia. Našli sme tam spokojných ľudí, super nápady, kopec pozitívnej energie, a to všetko pri téme, ktorá nás inak napĺňa skôr beznádejou.
Nebol pre teba problém pri písaní pre zahraničné médiá s „prepínaním” jazykov?
Jasné, že som s tým mala problém, asi ako každý, postupne sa to ale zľahčovalo. Anglicky sa učím takmer celý život, prvýkrát ma rodičia prihlásili na jazykovú školu asi v 7 rokoch (vtedy to nebolo také bežné ako dnes). Na strednej a vysokej som veľa čítala v angličtine a postupne som si zvykla aj na písanie. Dnes už medzi slovenčinou a angličtinou prepínam bežne, chvalabohu to zatiaľ zvládam 🙂 Iný jazyk už ale takto neovládam, bohužiaľ. A ak neviem nájsť vhodný výraz, jednoducho si ho vyhľadám v slovníku a ak sa nedá, tak ho opíšem, to sa vždy osvedčilo.
Patríš k mladšej generácii novinárov, si aj blogerka – vidíš v tom niekedy svoju výhodu oproti starším kolegom, čo sa týka využívania technológií?
Asi áno. Naša generácia je určite lepšie pripravená narábať s rôznymi zdrojmi, nebojí sa využívať všetky možnosti, vie sa ďalej vzdelávať. Ja mám ešte množstvo medzier vo svojom technickom vzdelaní, ale aspoň viem, kde hľadať, keď si nájdem čas. Žurnalistika v dobe internetu je veľmi veľmi rozdielna od tej “old schoolovej”, ktorú inak sama tiež milujem. Ja ich najradšej spájam vždy, keď sa dá. Osobný kontakt a vlastné zážitky totiž ani internet nikdy nenahradí.
Pridajte komentár