Mirka Širotníková pochádza z Trebišova na východe Slovenska. Momentálne žije v Bratislave, kde sa živí ako freelancerka. Písala alebo pravidelne píše pre zahraničné médiá, ako The New York Times, CBC, Channel 4, The Guardian, Financial Times, Euronews, Balkan Insight, agentúru Enex. Zároveň píše aj pre svoj blog The Blond Zebras. Aká bola jej cesta a o čom sa jej písalo najťažšie? Aj na to sme sa jej opýtali v našom rozhovore.
Vedela by si priblížiť svoju cestu k žurnalistickej kariére?
K novinárčine som sa dostala celkom štandardne a nezaujímavo – cez štúdium žurnalistiky na Univerzite Komenského. Chcela som robiť niečo kreatívne a zábavné, možno aj trochu netradičné, tak moja voľba padla na žurnalistiku. Počas školy som začala pracovať pre agentúru SITA, spolupracovala som s The Slovak Spectator a práve cez túto spoluprácu som sa dostala aj k prvému kontaktu s The New York Times. Dohodila mi ho šéfredaktorka TSS, keď jeden reportér potreboval pomôcť s reportážou o slovenskom blokovaní eurovalu pre Grécko. Tak sa zo mňa stala „fixerka” a postupne som zisťovala, čo všetko to obnáša. Vďaka dobrým referenciám som sa potom postupne dostávala aj k ďalším spoluprácam, skúšala som si aj prácu pre rozhlas či televíziu. Po škole som sa rozhodla, že to skúsim na chvíľu freelance potiahnuť a uvidím, dokedy ma to uživí. No nakoniec som tak zostala pracovať dodnes.
Nebála si sa freelancovania?
Samozrejme že bála. Výhodu som asi mala v tom, že som vôbec netušila, čo som si hodila na plecia. Freelancovanie sa ku mne dostalo nejako samo, tak som to príliš neriešila, až kým som nemusela začať žiť skutočným “dospeláckym” životom po štúdiu. Založila som si živnosť, naučila sa robiť faktúry, postupne sa učila pýtať si za prácu dostatočné honoráre… Ale stále je to boj a naozaj to nie je najkomfortnejší spôsob živobytia. No dáva mi to obrovskú slobodu a za tú mi to zatiaľ stojí.
Je v zahraničí záujem o informácie zo Slovenska, na základe tvojich skúseností?
Myslím, že áno, aj keď prirodzene menší ako o dianie vo veľkých krajinách a ekonomikách ako Nemecko či Francúzsko. Malé krajiny však nikto vo svete dobre nepozná, a tak ich zvykne zaujať všeličo – ako sa u nás vyvíja demokracia, ako fungujeme v rámci EÚ, zaujímavosti a príbehy, prípadne príklady „dobrej praxe”. V NYT napríklad celkom rezonovali naše články o segregácii detí v školách, pretože USA si niečím podobným prechádzalo pred 50 rokmi. Zároveň svet šokovala správa o vražde novinára, pretože to je v modernom demokratickom svete neakceptovateľné a myslím, že ich fascinovalo, ako sme sa voči tomu všetci spoločne vyhranili a žiadali adekvátnu reakciu moci. Všetko, s čím sa zahraničie vie nejakým spôsobom stotožniť, ich zaujíma. Niekedy sa k istému problému postavíme inak a funguje to u nás lepšie, inokedy odmietame prijať akékoľvek dobré rady a odporúčania a stále to u nás nefunguje.
Je podľa teba novinárska práca v dnešnej dobe cenená?
To závisí asi od toho, koho sa pýtate. Myslím, že veľká časť verejnosti začala lepšie chápať novinársku prácu a všetko, čo obnáša, kvôli Jankovi Kuciakovi. Zároveň tu je ale aj veľká časť verejnosti, ktorá sa nechala strhnúť vlnou nenávisti voči médiám a po tom, čo každodenne počúvala o „presstitútkach” a hyenách, sa rozhodla novinárom a priori neveriť. Ak sa pozrieme na ekonomické ocenenie, to je, myslím, vždy problém a nepoznám u nás snáď žiadneho novinára, ktorý by bol finančne úplne v pohode. U nás sa to akosi stále berie tak, akoby našu prácu mohol robiť hocikto, a tak sa k tomu niektorí vydavatelia aj stavajú. Zároveň sme veľmi závislí od inzercie a príjmov médií, a tie zas od kvality našej práce, tak je to občas taký začarovaný kruh.
Pridajte komentár