Kult svalnatého a vyšportovaného tela sa v posledných rokoch dostal do popredia životov mnohých ľudí. Slovenský trojbojár Richard Szanyi z dedinky neďaleko Košíc sa rozhodol ísť cestou driny a dvíhania ťažkých závaží už ako násťročný. Z koníčka sa stala láska, ktorá mu na poli silového trojboja priniesla za jeho tvrdú prácu sladké, ale aj trpké ovocie.
Rišo je doposiaľ osemnásobným majstrom Slovenska, dvojnásobným majstrom Európy a štvornásobným majstrom sveta v tlaku na lavičke. No hora svalov, akou je Richard Szanyi, v sebe ukrýva oveľa viac, než by ste si mysleli…
Ako si sa dostal k dvíhaniu činiek?
Vždy, keď sa ma to niekto opýtal, tak som vravel, že s posilňovaním som začal v 9. ročníku na základnej škole. Nebolo to však celkom tak. Môj prvý kontakt s posilňovaním som mal už ako sedemročný. Viem to preto, lebo si pamätám na náš prvý kulturistický časopis, ktorý sme si s bratom kúpili. Nedávno som ho našiel a keď som uvidel rok vydania 1999, celkom ma to samého dosť prekvapilo. Uvedomil som si, ako sa formuje osobnosť už v detstve a čo všetko ho ovplyvňuje neskôr v dospelosti. No s ozajstným tréningom som začal skutočne na konci základnej školy. Pretože som bol tučný a bez sebavedomia…
Celkovo tlak na lavičke, drep a mŕtvy ťah, to nie je žiadna sranda ešte aj s niekoľko kilogramovými závažiami. Aké boli tvoje začiatky?
Keď som ako štrnásťročný, asi po siedmich mesiacoch v posilňovni, zdvihol v tlaku na lavičke 130 kg, uvedomil som si, že vo mne možno niečo je. V tom čase chodil s mojou sesternicou borec Jožo Saksa. Všimol si ma a vzal ma na jeden tréning do ich silového klubu. Tam som drepoval, tlakoval a na konci sme robili mŕtve ťahy. Po tomto „výberovom konaní” povedali: berieme ťa! Potom to už všetko išlo akosi samo.

Začal si sa venovať silovému trojboju, prečo si sa rozhodol venovať sa len jednej z jeho disciplín, ktorou je tlak na lavičke?
Zábavné je na tom, že ja som v silovom trojboji nikdy nesúťažil. Pripravoval som sa takisto ako na trojboj. Moje výkony boli solídne v každej disciplíne. Povedal by som, že práve tlak na lavičke bola moja slabina. No neviem prečo som nakoniec súťažil iba v tlaku. Asi sa mi páčila tá špecializácia. A chcel som vedieť, ako ďaleko sa v tejto disciplíne viem ako dorastenec dostať.
Ako prebiehali tréningy majstra sveta?
Trénera ako takého som nikdy nemal. Veľa ma naučili chlapi z klubu – Peťo Kováč, Oliver Spíšak a Jožo Saksa. No trénovali sme v podstate všetci sami. Ja som čerpal z osobných skúseností a vedeckých článkov. Vraví sa, že začiatočník by nemal kopírovať metódy skúsených šampiónov. Tak koho, do čerta, mám kopírovať? Hltal som každú informáciu. Skúšal som všetko, čo moje vzory. Plus som si tréningy prispôsoboval. To, čo fungovalo, som robil, čo nie, to som vyradil. Jednoduchá Occamova britva.
Aký to bol pocit – zbierať ocenenia a stáť takmer každé preteky na stupni víťazov?
Pravdupovediac som si to veľakrát ani neuvedomil. Robil som len to, čo som musel. Tá chvíľa, keď som stál na stupni víťazov, nikdy nevyvážila samotnú cestu. Vskutku som to bral stoicky. Pamätám si, ako som volal svojej mame z Francúzska. Vyhral som svoj prvý titul majstra sveta. No mame som to oznámil, akoby sa nič nedialo. Mama šťastím plakala a vo mne sa v podstate neodohrala žiadna významnejšia emócia. Až postupom času som si začal uvedomovať, čo som dokázal. Hlavne vďaka okoliu, ktoré mi začalo vyjadrovať úctu, rešpekt, a priazeň. To, čo som vlastne nikdy predtým nemal.
Okrem tlaku na lavičke si si celkom obľúbil aj súťaž Strongman, na ktorej si bol tiež veľmi úspešný. Čo podľa teba nesmie chýbať žiadnemu strongmanovi, okrem sily?
Neodvážim sa vyjadriť názor na to, aké má mať vlastnosti strongman. No ak mám posúdiť svoj postoj, tak je to určite disciplína a tvrdý tréning. No hlavne sa musí zbaviť strachu. To je pre strongmana tá najhoršia emócia. Veľmi silná a poddajná. Keď sa raz dostane do duše, naleptá všetko dookola.

Počas kariéry sa ti stalo niečo, čo ti otočilo život o 180 stupňov. Mal si úraz, nie však s činkami…
Bola to veľmi bolestná skúsenosť fyzicky a hlavne psychicky. Odtrhol som si stehenný sval v celom rozsahu, dokonca dvakrát. Paradoxom je, že sa mi to stalo na bežiacom páse. Vyhrával som disciplíny v ťahaní kamióna a odrovnal ma nejaký obyčajný pás. Ale asi to tak malo byť. Už som to preháňal. Bol som ochotný pre úspech predať dušu diablovi. Takto spätne si uvedomujem, že to bola akási brzda, aby som prehodnotil svoj život. Bol som 9 mesiacov imobilný a pre mňa to znamenalo väzenie vo svojom tele. Povedal by som to tak: aj keď som nevedel chodiť, posunul som sa vpred.
To muselo bolieť. Vrátil si sa po úraze ešte k športu či súťaženiu?
Áno vrátil, dokonca úspešne. Vyhral som ďalší titul majstra Slovenska, prvýkrát v kategórii mužov. A z majstrovstiev Európy v Poľsku som priniesol pre Slovensko bronz. Som rád za takýto „comeback“. Hlavne za to vďačím mojim sponzorom, ktorí ma ani v tejto ťažkej situácii neopustili. Chcel by som sa touto cestou poďakovať nášmu starostovi Františkovi Bodnárovi a jeho bratovi Ľudovítovi Bodnárovi za ich pomoc. Bez nich by som bol v podstate stratený.
V súčasnosti je fitness životným štýlom, nerozmýšľal si nad dráhou osobného trénera? Resp. nerozmýšľal si, že svojím príbehom motivuješ mladých ľudí a privedieš ich k silovému trojboju?
V podstate sa to už deje. Ak za mnou niekto príde, rád pomôžem. Aj v súčasnosti trénujem zopár ľudí. Chodia ku mne muži aj ženy. Paradoxom je, že väčšinou nejde o ľudí so záujmom o powerlifting. Ale o formovanie postavy.
Tréningy a príprava na súťaže ti musela zobrať všetok voľný čas. Ťahalo ťa to aj nejakým iným smerom alebo sa tvoj život točil len okolo športu?
Stále ma bavila hudba, písanie, poľovníctvo, príroda, vzdelávanie. Ale primárna časť sa skutočne točila okolo súťaženia. Ako som spomínal, vďaka sponzorom som sa mohol a môžem venovať výlučne športu. Umelecké vyžitie beriem ako relax. Ja proste musím vždy na niečom pracovať. Bez cieľa som stratený a nevidím zmysel života. Bez neho by som bol s istotou notorik. Ak dosiahnem nejaký cieľ, musím si nájsť ďalší…


















Pridajte komentár