So psom naprieč republikou: „Cesta hrdinov SNP bola o ľuďoch aj o sebapoznaní“

Prejsť cestu hrdinov SNP je veľká výzva. Veronika Takacsová a Zuzana Zatrochová sa po mnohých dobrodružstvách vydali na túto trasu naprieč celou republikou. Neboli však samé. Spoločnosť im robila štvornohá parťáčka Aponi. Veronika nám v rozhovore prezradila s akými problémami sa potýkali, ale aj to, čo ich dojalo k slzám. 

Cesta hrdinov SNP je pomerne známa. Ako vám napadlo vydať sa na ňu s tvojím štvornohým parťákom? 

Máme radi výzvy a cestovaním si plníme svoje sny. Spolu sme precestovali už niekoľko krajín ako Peru, Madagaskar, Srí Lanku. Prestopovali sme aj časť Európy. S Aponi sme boli na roadtripoch s cieľom zažiť dobrodružstvá a ani sme netušili, že to najväčšie nás čaká doma, na Slovensku. Cesta hrdinov SNP nás lákala už minulý rok, no nebolo možné to skĺbiť s prácou, predsa je to mesiac “dovolenky”. Myšlienka nás však zaujala a vedeli sme, že sa raz na to spolu všetky tri dáme. Aponi je súčasťou môjho života, naša štvornohá cestovateľská parťáčka, ani ma nenapadlo, že by sme ju nechali doma a pripravili ju o také dobrodružstvo. 

Kedy ste vyštartovali a ako dlho ti to trvalo? 

Vyštartovali sme z Dukly v pondelok 14.06.2021 okolo obeda a na Devín sme dorazili v pondelok 12.07.2021 poobede. Nemali sme ani jeden deň bez šľapania, každý deň sme prešli aspoň nejaké km. Celá cesta nám trvala 29 dní počas ktorých sme prešli vyše 770 km, keďže sme aj párkrát poblúdili a urobili približne jeden a pol milióna krokov s prevýšením viac ako 30 km. 

REKLAMA

REKLAMA

Ktorý moment bol nezabudnuteľný počas tejto cesty?

Každý deň na ceste bol plný zážitkov, rôzneho typu. Rána boli o plánovaní a stanovení denného cieľa, no najkrajšie momenty sme zažili, keď náš time management zlyhal, čo sa stávalo pomerne často. Jeden z tých najsilnejších zážitkov bol asi kilometer pred hradom Devín. Vyberala som si z ľadvinky mobil, aby sme si urobili posledný vstup pred veľkolepým finále a zrazu sme prišli k plotu jednej záhrady, kde bola diera a cez ňu krásny výhľad na Devín. Zazreli sme ho a neudržali emócie. Plač, smiech, dojatie, hrdosť, uvoľnenie…. Celých 29 dní sme túžili po tejto chvíli a náš cieľ nabral zrazu reálne kontúry a bol na dosah. Bol to spontánny a silný moment, plný emócii, počas ktorého nám v hlavách prebleskli krásne zážitky z cesty, ale aj všetko to, čo sme kvôli tejto chvíli museli podstúpiť….a napriek tomu, sme to zvládli a hlavne tam stáli spolu, všetky tri.

A ten menej príjemný moment? 

Jeden z menej príjemných zážitkov bolo stretnutie s malým medveďom. V Nízkych Tatrách sme schádzali po chodníku z Homôľky a za zákrutou nám zrazu niečo malé, guľaté, ťarbavé šľape oproti. Bol od nás vzdialený približne 2-3 metre. Otočili sme sa na päte, začali kričať, vyťahovali sprej na medvede a dúfali, že jeho mama sa neobjaví. Keby sa po pár minútach nezjavili traja poľskí turisti, asi tam stojíme dodnes. Strašidelné boli tiež prechody nočným lesom v sprievode rôznych neznámych zvukov a Zuzkinho spevu 😀 

Cesta hrdinov SNP skrýva krásne miesta, ktoré miesto počas tejto cesty sa ti najviac páčilo? 

Očarila nás divočina Volovských vrchov, jej krásne panorámy, pokoj… Možno to bolo tým, že to bol náš prvý “väčší” kontakt s prírodou mimo civilizácie. Po týždni, počas ktorého sme často prechádzali asfaltovými pasážami, keďže červená prechádza aj úsekmi obývaných kotlín a miest. Každopádne všetky časti tejto magistrály sú svojim spôsobom zaujímavé a umožnili nám krásy Slovenska spoznať úplne iným pohľadom.

Spávali ste len v útulňach a chatách, alebo aj pod holým nebom? 

Nemali sme veľa skúseností s “kempovaním” v horách, takže napriek tomu, že to boli kilá navyše v našej batožine nechýbal ani stan, aj keď ho veľa SNPčkárov brať neodporúča. Väčšiu časť cesty sme spali v ňom. Tým, že sme každý deň prispôsobovali hlavne našej štvornohej parťáčke APONI, veľakrát sa nám stalo, že sme kvôli horúčavám nedorazili večer k útulňam. Vďaka stanu sme mali istotu, že sa zložíme hocikde, kde večer zaparkujeme a cítili sme sa v ňom “bezpečnejšie” ako pod celtou. No do Tatier sme ho nebrali, aby sme sa odľahčili pred náročnejšími výstupmi. V Tatrách sme spali v útulniach – Andrejcová, Horská chata Čertovica, Ďurková. Počas cesty sme nabrali viac skúseností, odvahy, a posledný týždeň sme sa stanu úplne vzdali a užili si aj “spanie pod širákom”. Zaspávali sme na hrade s krásnou hviezdnou oblohou, spali sme aj na stole alebo na lavici. Vyskúšali sme si teda všetko. 

Nezaberala Aponi príliš veľa miesta v stane? 

V dvojmiestnom stane to s ňou bola riadna sranda. Prvé dni bola taká vyšťavená z nových podnetov, že zaspala ako zarezaná a dosť nahlas nám v stane pochrapkávala.  Dobre sme sa na tom bavili. Inokedy nám priľahla nohy, alebo sa natiahla medzi nás a naplno si to užívala. Keď bolo v stane príliš teplo, dusno, sama sa vypýtala vonku, mala som ju na prepínacom vodítku obviazanú okolo trupu, aby sa nevybrala na nočnú jazdu. 

Koľko kilogramov mali vaše batohy? 

Naše batohy na začiatku vážili cca 15,6 kg každý. Trošku sme to prepískli a prvý deň nám dal poriadne zabrať. Všetko nás bolelo, všetko….pri každom pohybe, dotyku. Večer keď sme zaspávali som si nevedela predstaviť, že ráno vstaneme a pôjdeme ďalej s tým nákladom. Motivácia bola našťastie silnejšia, kilá odjedaním zásob ubúdali a každý deň to bolo lepšie. Začali sme viac kalkulovať nad tým, koľko zásob nám treba a zisťovali čo reálne využívame a čo nie. Prvé veci sme vyložili v Košiciach a počas cesty sme si posielali zásoby granúl, jedla, stan, oblečenie na pošty. Napriek tomu, sme počas celej trasy mali každý deň na chrbtoch minimálne po 13 kg. Na túto váhu si naše telo navyklo a batoh sa stal našou prirodzenou súčasťou.

Ako si pripravovala Aponi na takúto dlhú trasu? 

Posledné dva roky sa s Aponi intenzívne venujeme rôznym aktivitám. V roku 2020 sme sa spolu zúčastnili projektu zameraného na cykloturistiku – Vrchárskej koruny Abov v rámci, ktorého sme na biku spoznávali oblasť Abova a zdolali 20 vrcholov. Zapájame sa do behov Activelife – Spoznaj behom Košice, absolvovali sme pár súťaží v canicrosse a stali sme sa ambasádorkami letnej výzvy Finisher Adventure 2021. Nenecháme si ujsť žiadnu príležitosť stráviť čas v prírode, na horách. Aponi nieje gaučový pes, ani pes, ktorý behá len po záhrade, alebo okolo bloku.

Čo voda a krmivo pre Aponi? Ako si to riešila? 

Veľký pes, veľké starosti 😀 Aponi mala extrémnu spotrebu vody, pri tých teplotách a výkone nič nečakané. Našťastie sme po cestách nachádzali aj zdroje vody, ktoré neboli vhodné pre nás, ale Aponi smäd uhasili. Malé potôčiky, válovy, a prinajhoršom “potešili” aj mláky. Ja som mala 2 litrový Hydrovak a pre ňu som nosila zvlášť fľašu, kde sme jej dávali od 0,5 – 1 l vody, tkz. záchranná. Pri každej možnosti sme si vodu dopĺňali a veľakrát sme sa o ňu aj všetky tri delili. Našťastie sme stretli veľa ľudí, ktorí nám nemali problém vodu doplniť.

S jedlom to bolo už zložitejšie. APONI barfuje*, ide o kŕmenie psa surovou stravou. Denne na svoju váhu zje cca 900 až 1000 g jedla. Bolo mi jasné, že barf je na SNP ceste nereálny, preto sme pred SNPčkou začali postupne meniť stravu na granule. Denná dávka našich granúl predstavovala 380 g, to už bolo krajšie číslo. Jedlo sme mali pri sebe tak na 5-6 dní, po ktorých sme stále museli doplniť zásoby. Buď sme si granule nechali doniesť, alebo sme si ich poslali poštou na nejaké miesto, podľa plánu cesty. 

Vyžaduje si cesta hrdinov SNP aj nejakú psychickú prípravu alebo je to len o dobrej kondičke? 

Veľa v tomto prípade zohráva čas. Ak máte veľa dovolenky/ času nemusíte mať takú super kondičku a denné kilometre si nastavujete podľa toho koľko vládzete. Ak ste však obmedzený časom, musíte vedieť denne podať väčší výkon a na to už je nejaká tá kondička potrebná. Psychická pohoda je aj pri jednom aj druhom spôsobe užití si takejto cesty veľmi dôležitá. Každý deň určitým spôsobom vystupujete zo svojej komfortnej zóny, preto je potrebné sa takto naladiť a akceptovať to. Aj my sme dokázali ísť za svojim cieľom cez bolesť, s mega otlakmi, Zuzka s opuchnutým členkom, ja s boľavými kolenami. Ak je hlava rozhodnutá ísť, telo ju nasleduje.

Aká je výbava, bez ktorej by ste sa neobišli na tejto ceste? Mali ste lieky, lekárničku alebo niečo špeciálne? 

Kvalitné topánky sú základ, my sme si nechali poradiť SNPčkarmi, ktorí odporúčali ľahké bežecké trailové topánky, ktoré majú širší predok, čiže prsty majú kopec miesta. Nie sú síce väčšinou vodeodolné, ale tie, ktoré sme mali my schli fakt rýchlo a v kombinácii s merino ponožkami, mali úplne mäkkučký dopad (dajú sa kúpiť aj nepremokavé ponožky). Netreba zabúdať na to, že nové topánky je potrebné poriadne rozchodiť.. Dôležitý je aj pohodlný batoh, v ňom sme mali hydrovak, ktorý vám umožní piť kedykoľvek, bez zastavovania a skladania batohu, praktické. Ďalej turistické paličky, pršiplášť, karimatka, spacák. Oblečenie sme mali z merino vlny, ktoré fakt vydržalo nesmrdieť viac dní (alebo sme sa už navzájom necítili :D).

Lekárničku sme mali veľkú, lieky pre každý prípad, ale reálne sme každý deň užívali len magnézium, minerály v tabletách, ja aj kolagén na kĺby. Na odporúčanie sme si ju doplnili aj o krém traumaplant, tejpovacie pásky/ obväz, indulonu a náplaste na mozole a otlaky Compeed – tieto veci nás zachránili. Každý večer to v našom stane voňalo síce ako v drogérii, ale účel to splnilo. Mali sme aj varič, ale človek sa zaobíde aj bez neho, už je na každom, aký typ stravy si zvolí. My sme ho v polke cesty vybalili. Na energiu sme mali každý deň v zásobe nejakú proteinovú tyčinku, mix orechov, alebo hroznový cukor. Dobíjanie elektroniky sme riešili powerbankami a Zuzka, hlavná navigátorka používala apku Mapy.cz, vďaka ktorej sme vždy vedeli, kde nájdeme zdroje vody, potravín, altánky, útulne. 

Mala Aponi na túto výpravu pripravenú špeciálnu výbavu? 

Základom je kvalitný postroj vhodný na dlhé trate/ turistiku, v tvare Y. Ja som mala sedák a vodítko s amortizérom. Vďaka sedáku som mala voľné ruky a mohla mať turistické paličky. Vo výbave sme mali aj jedno obyčajné prepínacie vodítko. Ďalej sme jej pribalili topánočky, hlavne na rozhorúčený asfalt, zlý kamenistý terén, alebo v prípade zranenia. Využili sme ich v prvej časti, ktorá sa ťahala často po asfalte. Mali sme aj pršiplášť, ale ten sme použili len raz.

Po konzultácii s veterinárkou sme do lekárničky zakomponovali liek po uštipnutí včelou, alebo osou, keďže ich rada loví, rýchlohojaci krém na rany, manikúrové nožničky a pinzetu. Každý deň dostávala doplnky stravy vo forme kĺbovej výživy na zvýšenú aktivitu/ šport, multivitamíny pre psov a kalciové pamlsky. Mala na sebe aj GPS, vďaka ktorému nás sledovali naši najbližší a v prípade, že by nám niekde odbehla, by sme ju vedeli nájsť. Napriek tomu, že som uvažovala o batohu pre psov okrem GPS som jej to všetko nosila ja. Myslím si, že aj bez neho to bola aj pre ňu výzva a s batohom by to bolo náročnejšie, v teple by sa pod ním parila, bolo by potrebné ho vyvažovať, som rada, že sme doňho nešli.

Zopakovali by ste si túto cestu? 

Určite, už počas cesty sme rozmýšľali, ktorá výzva bude ďalšia 😀 Cesta hrdinov SNP posunula naše limity opäť ďalej. Napriek tomu, že to bolo náročné, bolo to veľké dobrodružstvo a dalo nám to veľa. Spoznali sme samé seba, posilnilo nás to a vnútorne naplnilo.

Čo by si odporučila ľuďom, ktorí sa chcú vydať na cestu hrdinov SNP? 

Ísť, nevzdávať sa, neprepáliť to hneď na začiatku s km a naplno si to užiť…

Keď sme sa rozhodli ísť na túto cestu, predstavovali sme si výlet plný samoty, premýšľania a sebapoznania. Bola to len čiastočná pravda. Naša cesta hrdinov SNP bola aj o ľuďoch, ktorých sme stretli. S niektorými sme prehodili len pár viet, niektorí sa stali našimi priateľmi. Milo nás prekvapila súdržnosť SNPčkárov, ale aj to, že sme, či už na východe, alebo západe mali aj v dnešnej dobe šťastie na ľudí s veľkým srdcom, ktorí boli pripravení nezištne pomáhať. Mnohí z nich nám spríjemnili chvíle na ceste a pomohli v čase najväčšej núdze, začo im budeme navždy vďačné. Veľkú podporu sme mali aj v našej rodine a kamarátoch, ktorí nám veľakrát pomohli so zásobami jedla, čistým oblěcením, so všetkým, čo sme aktuálne potrebovali.

Cesta hrdinov SNP Veroniky, Zuzany a Aponi v číslach:

• 3 ženy
• 8 nôh
• 2 batohy vážiace od 13 – 15,6 kilogramov
• 1 medveď
• 29 dní chodenia
• prejdených vyše 770 kilometrov
• približne 1,5 – milióna krokov
• prevýšenie 30 km
• 15 kg granúl

Príprava, starostlivosť a výbava Aponi pred a počas cesty

Posledné dva roky sa Veronika s Aponi intenzívne venuje rôznym aktivitám (nie je to pes začiatočník)

• 2 mesačná preventívna kĺbova kúra pred začatím SNP
• pred SNP začali Aponi postupne meniť stravu z barfu na granule
• fľaša
• kvalitný postroj vhodný na dlhé trate/ turistiku, v tvare Y
• sedák (doplnok pre Veroniku) a vodítko s amortizérom, obyčajné prepínacie vodítko
• topánočky, hlavne na rozhorúčený asfalt, zlý kamenistý terén
• pršiplášť
• liek po uštipnutí včelou, alebo osou, rýchlohojaci krém na rany
• manikúrové nožničky, pinzeta
• doplnky stravy vo forme kĺbovej výživy na zvýšenú aktivitu/ šport, multivitamíny pre psov a kalciové pamlsky
• GPS
• prevencia torzie (prevrátenia žalúdka) – prvá ráno jedla Aponi, aby bola minimálne hodinu, dve pred pohybovou aktivitou v pokoji. Pred večerou si taktiež musela oddýchnuť a až tak dostala jesť
• postupné zvyšovanie kŕmnej dávky pre nadštandardný výdaj kalórii
• hry, kde si vedela Aponi zabaviť hlavu a tak lepšie vypnúť a oddýchnuť si

Ak vás tento príbeh netradičnej cesty hrdinov SNP inšpiroval, určite si pozrite Foto denník na sociálnej sieti Facebook a Instagram. Pre viac príbehov, ktoré na tejto vyše 700 kilometrovej ceste zažili si určite prečítajte Blog z Cesty hrdinov. 

Pre ďalšie zaujímavé čítanie a inšpirácie si prezrite našu rubriku Lifestyle.