Milan Kolcun: “Podozrievam mnohých Košičanov, že sa mi stávajú rodinou.”

Milana Kolcuna pozná každý. Minimálne každý Košičan, no stále viac je obľúbený aj u cezpoľných. Mnohí z nás ho poznajú bližšie vďaka potulkám, talkshow Bez šepkára, knihám, štúdiu španielčiny či počúvaniu rozhlasu. Málokto však vníma túto výnimočnú osobnosť mesta do hĺbky. Vedeli ste, že má električkový kurz, brigádoval v hydinárňach, pochvaľuje si vynález spovede a občas si nevie rady so smútkom? Tušili ste, že na zlepšenie nálady mu pomáha beh, trápia ho myšlienky na smrť a nadovšetko si cení slobodu v práci? Opýtali sme sa ho aj na život osamote, na nepriateľov, sebalásku či zmeny, ktoré by bolo podľa neho super v Košiciach nastoliť.

Málokto tuší, že máš električkový kurz, teda môžeš spokojne šoférovať električku. Aké pohnútky ťa k tomu, prosím ťa, viedli?

Odmalička som sa hrával na šoféra električiek. Okrem iných hier, samozrejme. Potom som mal frajerku, ktorá jazdila na električkách, a tak tento záujem vo mne ožil. Spravil som si kurz, a následne som nikdy nejazdil. Ale aspoň som si uvedomil, aká je to zodpovedná a náročná práca.

A ktorú trasu by si si v Košiciach vybral, ak by si jazdil?

Jednoznačne dvojku. Prechádza totiž najspektakulárnejšou trasou, ktorá vás posunie v čase aj o storočie. Spočiatku, v smere od veteriny, na impozantnej Komenského ulici, kopíruje historickú prvú linku z roku 1891.

Z monotónnej rovnej jazdy vás na Námestí Maratónu mieru v sedadle vyruší jemné hegnutie doľava, ktoré vás takto koketne upozorní na nádheru Historickej účelovej budovy Východoslovenského múzea a samotnej budovy múzea oproti, medzi ktoré sa váš vozeň práve dostal. Vzápätí vás pošalí krátkym výhľadom na Hlavnú. Na Hviezdoslavovej ulici vám dá čas (v trvaní jednej červenej na semafore), aby ste sa detailnejšie nadchli jemne secesnou Staromestskou radnicou s hodinami (napravo). Potom chvíľu škripotavo kurizuje bývalej jazdiarni – Športovej hale, ba sa okolo nej aj točí. Keď to starou halou ani nehne, ohrdnutá električka si to švihá po Kuzmányho ulici, občas však spomaľujúc ponúka krátke vyzývavé výhľady smerom do centra či na budovu s najväčšou poštovou dvoranou na Slovensku. Zabočí s odstupom od policajtov sídliacich v dvojbudove na Kuzmányho – Moyzesovej a na ďalšom semafore servíruje ako na dlani Dom umenia. Pred finále ponúkne ohromujúci pohľad na Dóm sv. Alžbety, ktorý kvôli tomu akoby jej prišiel v ústrety. Aupark, najmä svojím towerom, oživí vo vás domnienku, že Košice sú veľkomesto. Železničná stanica – to je konečná, no pre mnohých len začiatok inej cesty.

Potôčik na Hlavnej, koňka, cyklistika

Predstav si, že si starosta. Alebo lepšie – primátor. A hor sa riešiť problémy Košíc. Do čoho by si sa pustil predovšetkým?

Pri dnešnej miere hundrošstva a hejtovania si to radšej fakt len predstavím. Keby som bol primátorom, zredukoval by som mestské časti a dal na verejnú diskusiu, či ich aj celkom nezrušiť.

Dokončil by som potôčik na Hlavnej ulici, ktorý kedysi vytváral na Hlavnej ulici ostrov s parkami. Tak ako voľakedy, keď tento Čermeľský potôčik obmýval všetky parky v jeho strede. Tiež by som obnovil potôčik na Moyzesovej ulici, ako to zamýšľal Rudolf Schuster. Priviedol by som aj viac vody do Mestského parku, aby už ku koreňom stromov nemuseli dávať vaky s vodou. 

Vrátil by som na Hlavnú ulicu najstarší verejný dopravný prostriedok (z roku 1891) – koňku.

Rozšíril by som pešiu zónu o časť ulíc Mäsiarska a Kováčska. Rezidentom týchto ulíc by sa zvýšila atraktivita bývania, len oni by mali prístup.

A podporoval by som čo najviac cyklistiku.

Premýšľa o pochodoch švihnutej chôdze

Zaviedol by si aj niečo menej očakávané?

Zaviedol by som pochody predvádzajúcich alternatívnu chôdzu čo najhumornejším štýlom. Ľudia si robia srandu zo seba a tiež sa tak vzdáva hold britskej humoristickej skupine Monty Python, ktorá na tomto spôsobe vykračovania (silly walk) postavila svoju scénku o Ministerstve švihnutej chôdze (1970).

Sprievody švihnutej chôdze sa naozaj konajú po celom svete, no začali s tým v Brne v roku 2012. Menovite Adam Jandora – námestník odboru ľavej nohy Ministerstva švihnutej chôdze a Dan Mašek – tajomník vládneho výboru pre zošvihnutie chôdze národa. Tretí ročník pochodu v Brne si všimla aj BBC a prostredníctvom nej aj Monty Python. Keďže Brniaci už v tom vedia chodiť, boli poverení, aby pomáhali na diaľku organizovať pochody aj v iných krajinách. Medzinárodný deň švihnutej chôdze si už pripomínajú v Austrálii, Nórsku, Nemecku, ale aj vo Vsetíne či Mladej Boleslavi. V roku 2022 zainteresovaných povzbudil aj vedecký výskum Arizonskej univerzity potvrdzujúci, že neefektívna chôdza je zdravšia než obyčajná.

REKLAMA

V Košiciach je divotvorná chôdza zatiaľ spätá iba s vyvrcholením piatkovej noci za podpory podporných prostriedkov. Oficiálne pochody švihnutej chôdze však neorganizuje nikto. Boli by sme prví na Slovensku. Dovtedy to máme najbližšie do Brna.

Brigádoval v samoobsluhe i v hydinárňach

Ty pracuješ v podstate výlučne len hlavou. Bol si niekedy v živote nútený robiť niečo manuálne?

Len asi na stredoškolských a vysokoškolských brigádach. Chodili sme na zemiaky aj na chmeľ, do lesných škôlok, do hydinární. Najradšej som však brigádoval v samoobsluhách. Ale vlastne i teraz, keď mi prídu knihy z tlačiarne, s kamarátom ich prenášame sami. Vďaka tomu poznám váhu literatúry.

O akom povolaní by si sníval, ak by ťa vonkoncom nič neobmedzovalo a mohol by si byť kozmonaut, neurochirurg alebo pokojne aj hľadač mušlí?

V oblasti povolania už nesnívam, keďže sen sa mi splnil. Chcel som mať vlastnú talkshow BEZ ŠEPKÁRA a mám ju už 11 rokov.

Aj potulky robievam rád. Vždy keď sa blížim k hlúčiku ľudí, ktorí ma čakajú, pomyslím si: A teraz je na mne, ako im spravím túto prehliadku, ako ich zabavím, ako ich poučím, ako ich udivím…

Mám rád slobodu. Tá mi dáva rozlet. Do talkshow si môžem zavolať kohokoľvek a zhovárať sa s ním o čomkoľvek. S Petrom Bérešom v rámci nej pripravujeme aj scénky, drobné stand-upy…

A na potulkách si môžem zrealizovať akúkoľvek tému o Košiciach si vymyslím… To isté platí o písaní kníh. Práve píšem Košice na každý deň, už druhý diel, pretože do jednotky sa mi nezmestili stovky zaujímavostí. Radosť mám aj z toho, že si môžem zaglosovať raz za polrok s osobnosťami, ktorým nechýba humor, v rámci môjho formátu GlosatorsKE.

V čase smútku pomáha psychologička, priatelia, beh i spoveď

Ako zvládaš chvíle, keď ti je smutno, prípadne ak sa cítiš osamotene?

Takých chvíľ je dosť, odkedy mi zomreli rodičia. Som bez súrodencov, neženatý… Ale netreba ma ľutovať, vystačím si so sebaľútosťou.

A čo mi pomáha? Chodievam aj k psychologičke. Mám skvelých priateľov, priateľky. Ak potrebujem okamžité vylepšenie nálady, idem si zabehať. Najviac som však  rád, že aj počas a napriek smútku dokážem spraviť potulku alebo talkshow, takže radosť z toho, že som to zvládol, mi pomôže zabudnúť na samotu. Na istý čas.

Najlepšou a kedykoľvek prítomnou možnosťou vylepšenia stavu je však pre mňa Boh a všetko, čo s ním súvisí. Som veľký fanúšik stredovekého vynálezu, ktorým je ušná spoveď.  Ak sa berie ľudsky vážne a spirituálne, je to to najlepšie, čo sa človeku na zemi môže stať. Nový začiatok, ktorý je daný očistou a odpustením. Inak, v Košiciach je veľa skvelých spovedníkov a veľa možností zájsť na spoveď takmer hocikedy, čo je perfektný duchovný servis.

Je ťažké, ak nie nemožné predstaviť si hriechy Milana Kolcuna. Predstavujem si niečo v duchu poplietol som si počas potulky roky, prípadne neodzdravil som na Hlavnej ulici všetkých, čo mi mávali…

Áno a okrem toho som minule ešte aj zle popároval ponožky. A tiež som si šprtal v nose… Ale tak vážne. Sú aj vážnejšie hriechy, napríklad často sa mi zdá, že mám rezervy v prejavovaní lásky k ľuďom. Možno to aj maskujem, ale tie rezervy mám. Nie som k nim dosť trpezlivý a podobne. A ešte aj iné, ale tak na to je spovedné tajomstvo, aby odzneli tam, kde majú, a naložilo sa s nimi tak, ako sa má.

Vianoce už nikdy nebudú ako predtým

Pomáhajú Ti terapie? V súčasnosti je skvelé, že sa ľudia otvárajú a viac hovoria o svojich problémoch a o tom, že museli vyhľadať pomoc. Bránil si sa návšteve psychologičky, alebo si skrátka hneď vedel, že je to pre Teba tá správna cesta?

Nebránil som sa. Pomohlo aj to, že sa poznáme ešte z vysokej školy. Mám pocit, že kto ma pozná dlhšie, lepšie mi pomôže.

Aký si mal vzťah s rodičmi? Za čo si im najviac vďačný a aké spoločné chvíle Ti najviac chýbajú?

V súvislosti s nimi si spomínam najmä na Vianoce, ktoré odvtedy už nikdy nebudú také ako boli.

Kto je Tvoj najbližší človek, na ktorého sa môžeš kedykoľvek  spoľahnúť?

Je ich viacero, ale podozrievam mnoho Košičanov, že sa mi stávajú rodinou.

Spomínal si beh ako formu zaručeného zlepšenia nálady. Kde ťa môžeme stretnúť v pokluse?

Behávam v centre, najmä na Moyzesovej v parku. Má to tam aj tú výhodu, že vzdialenosť sa ráta veľmi prirodzene, keďže park má dĺžku 1 kilometer.

Často mení nálady

A čo stand-upy – keďže ich už riešiš takpovediac v menšom, neuvažoval si, že by si stvoril aj takýto svoj projekt a predstavil sa ako standupista?

Možno časom aj na to dôjde. U mňa je život plný prekvapení a spontánností. Teraz nedávno ma prekvapil Pavol Petrík, že zhudobnil moje básne.

Mám pocit, že Teba má vlastne každý rád. Máš vôbec nejakých nepriateľov? Vieš sa hnevať?

Nepriatelia sa nájdu. Vymiznú, až keď vymizne závisť. Hnevať sa viem, aj keď sa nechcem. Vraj treba aj vyventilovať agresiu, ale to nie je môj štýl. Veľmi často už myslievam na to, že ak sa človek správa nepriateľsky, bolo mu predtým ublížené.

Ako to potom vyzerá, keď má Milan Kolcun zlú náladu?

Mne sa nálada tak rýchlo mení, že niekedy ani neviem zaregistrovať, čo je toho spúšťačom. Vtedy vidím mnoho vecí pesimisticky, myslím na budúcnosť, ktorá sa mi javí ako neblahá, myslím na smrť. Mnohí to poznajú. Hlavné je, že i tak dokážem fungovať.

Aktuálne je veľmi na pretrase téma sebalásky. Ľudia sa vedome učia prijať sami seba, akí sú a mať sa radi aj s nedostatkami. Ako si na tom v tejto oblasti?

Ja sa mám rád až príliš. Ale o hriechoch sme sa už bavili.

Až na drobnosti ako rezervy v prejavovaní lásky iným... Ako na tom mieniš zapracovať?

Proaktívne a hlavne zvesela.