Lesná škôlka je pre deti rajom. Stále však bojuje s predsudkami

Páčilo by sa vám, ak by vaše dieťatko navštevovalo lesnú škôlku? Ak by sa v nej vzdelávalo v záhrade či lese, teepee a jurte, pozorovalo by chrobáčiky, zbieralo kvietky, budovalo si vzťah k prírode? Jedna podobná sa nachádza v obci Poľov a nesie názov Rozmarín. O jej samotnom chode sme sa rozprávali s jej zakladateľkou Luciou Hužvárovou, ale i s jednou z mamičiek, ktorá v nej má svoju dcérku.

V podstate ide o klub, ktorého zázemie tvorí zastrešená maringotka určená na odpočinok a zimné obedy, zastrešená dielnička na kreatívne aktivity a zvyšok zázrakov sa už odohráva výlučne vonku.

“Letné dni trávime v čerešňovej aleji. Každý deň navštevujeme les, ktorý je od klubu vzdialený 10 minút chôdze. Cestou tam a späť občas stretneme pasúce sa kozy, ovečky či sliepky na úteku. Neďaleko Rozmarína sa nachádza jazdecký areál a výbehy plné koníkov,” píše sa na webstránke škôlky. Nás, prirodzene, zaujímalo viac, preto sme oslovili zakladateľku a riaditeľku lesného klubu Rozmarín Luciu Hužvárovú.

Prečo ste sa vlastne pustili do podobnej aktivity ako založiť si lesnú škôlku – predsa len to má mnoho úskalí…

V Brne, kde som spoznala svet lesných škôlok, som žila 12 rokov. Keď prišiel covid, začala som čoraz viac premýšľať nad návratom domov. Nevedela som si však predstaviť to, že by som už nepracovala v lesnej škôlke. Tak som pred návratom kúpila maringotku a založila občianske združenie. 

Poľov, kde sa Rozmarín nachádza, je miestom, kde som vyrastala. Starí rodičia chovali kravy, svine, sliepky a zajace. Častom som s nimi chodila pásť kravy a spoznávala tak rôzne lúčne chodníčky. Dedko bol lesník. Borovicový les, ktorý míňame s deťmi každý deň, vraj vysadil on. Detstvo som strávila viac v lese ako na ihrisku. 

Vďaka vzdelávaniu v ALMŠ (Asociace lesních mateřských školek – pozn. red.) a skúsenostiam, ktoré som nadobudla ako sprievodkyňa či koordinátorka v lesných škôlkach, som vedela, čo všetko k založeniu potrebujem. ADLK (Asociácia detských lesných klubov – pozn. red.) ma v tom veľmi usmernila a od začiatku založenia Rozmarínu sme jej súčasťou. 

“Niekedy mám pocit, že v našom kraji je rozšírená choroba ´nedá sa, to nevieme, to nepôjde´.”

Bolo, resp. je niečo, čo vás odrádzalo/odrádza? Čo vám vyslovene kladie polená pod nohy?

Túžba založiť lesnú škôlku bola väčšia ako strach z toho, či to pôjde. Na začiatku ma neodradilo nič. Vesmír mi bol naklonený! Mala som a mám podporu v rodine, priateľoch a známych. Pravdou je, že bez bezúročnej pôžičky, ktorú som dostala od rodinnej známej, by Rozmarín nebol. 

Čo ma vie demotivovať, je prístup niektorých ľudí na konkrétnych miestach, ktorí si nerobia prácu, ako majú. Niekedy mám pocit, že v našom kraji je rozšírená choroba “nedá sa, to nevieme, to nepôjde”. Našťastie, Rozmarín od začiatku priťahuje úžasných ľudí, a to je najdôležitejšie. 

Je náročné budovať komunitu rodičov, ktorí zmýšľajú podobne?

To určite nie je, no to ešte nie je naša situácia. V Brne som zažila situáciu, kedy rodičia, sprievodcovia a deti prešli z jednej škôlky, ktorá sa zrušila, do druhej – niektoré rodiny dali vedeniu bezúročnú pôžičku dva milióny a v priebehu dvoch mesiacov vznikla zo starej stodoly funkčná dvojposchodová budova pre dve skupiny detí. 

V zmluve s rodičmi máme uvedené povinné brigády, otázkou je, koľko rodín by na ne skutočne chodilo, keby povinné neboli. Myslím, že každou ďalšou brigádou sa to však zlepšuje a vieme si ich aj užiť. Je super, keď prídu aj starí rodičia a známi. 

Myslím, že najkomunitnejší zážitok máme pri organizácii festivalu. Záhrada bola naša, na každom stanovisku bola nejaká rodinka, dokonca aj starí rodičia. Či už šlo o maľovanie na tvár, čapovanie piva, prípravu čajov či kávy, predaj dobrôt či guláša. Jeden otecko zabezpečil toitoiku, druhý zvuk, jedna mamka ušila ozdoby, druhá moderovala festival. Proste krása! Píšte si termín 25. mája 2024 a dôjdite na druhý ročník rodinného festivalu v Rozmaríne!

“Občas sa ľudia pýtajú, či v lesnej škôlke sadíme stromčeky.”

Stretávate sa občas s predsudkami?

Niekedy sa ľudia pýtajú, či v lesnej škôlke sadíme stromčeky. (Smiech.) Myslím, že ľudia, ktorí nevedia, ako vzdelávanie detičiek v lesnej škôlke prebieha, môžu mať predstavu, že deti len pobehujú po lese a nerobia nič iné. 

Mrzí ma, že na Slovensku lesné kluby nemajú podporu štátu. V Česku som bola zvyknutá na spoluprácu školstva s lesnými škôlkami – napríklad praxe a exkurzie mladých študentov a študentiek z pedagogickým vzdelaním v lesných škôlkach. Dokonca sú lesné škôlky, ktoré spĺňajú isté štandardy, štátom podporované. 

Čo je na takejto škôlke z vášho pohľadu, aj ako mamy, najviac super?

Z pohľadu zakladateľky ako aj z pohľadu mamy je pre mňa najlepšie to, že deti sú vo vzťahu so sprievodcami vo vzájomnej dôvere, v úcte a v rešpekte. To, že sú deti celoročne vonku, je samozrejme výsadou každej lesnej škôlky a teda aj tej našej. 

Rodičia sa spolupodieľajú na chode škôlky a môžu sa  k mnohým veciam vyjadriť. Viem, že v mnohých škôlkach rodič predá a preberá dieťa medzi dverami, u nás to funguje úplne inak. Rodič má možnosť zažiť si jeden celý deň s dieťaťom v škôlke. Pred samotným nástupom do škôlky môžu deti s rodičmi navštevovať krúžok Semienko, vďaka ktorému prebieha adaptácia – spoznávanie prostredia, rituálov, sprievodcov a detí. Cenné je tiež to, že na 12 detí sú vždy dvaja dospelí. V škôlke sa pracuje s rizikami a tiež s ich prínosom. Deti vedieme k tomu, aby dokázali svoje potreby pomenovať a rešpektovať ako u seba, tak aj u druhých. Autentickosť a láskavý prístup s jasnými hranicami je pre našu prácu veľmi dôležitý. V Rozmaríne sme vo vzťahovom trojuholníku (dieťa – rodič – sprievodca). 

“Snívame o jurte a permakultúrnej záhrade”

Aké máte so škôlkou sny?

Momentálne prebieha kampaň na financovanie jurty, ktorú sme sa s rodičmi rozhodli zakúpiť. Vzhľadom k tomu, že v maringotke je to tesné a kapacita je obmedzená na 12 detí, potrebujeme jurtu, kde ich bude môcť byť viac. 

Od septembra 2024 by sme radi otvorili brány aj domoškolákom, ktorí by mohli využívať priestory jurty aj maringotky. Vzhľadom k tomu, že medzi rodičmi je mnoho zaujímavých a šikovných ľudí, by sme radi dali priestor aj im. Jurta by sa mohla využívať na rôzne workshopy, prednášky či iné akcie pre našu komunitu a tiež širšiu verejnosť – cez výrobu adventných vencov, farbenie prírodnými pigmentmi, výrobu prírodnej kozmetiky, masáže, muzikoterapiu, jogu, tematické stretávania sa. Plánujeme tiež permakultúrnu záhradu.

Možno máte ako rodičia obavy, že vaše dieťa nebude mať dostatočný komfort, prípadne že jeho vedomosti budú jednostranné. V lesnom klube má dcérku pani Gabriela Krestián Kuchárová, ktorej sme sa tiež opýtali na viacero postrehov.

V čom ako mamička vnímate najväčší prínos tejto škôlky?

Že dcérka trávi veľkú časť dňa vonku a v prírode. Úplne prirodzene si k nej vytvára vzťah. Pamätám si, že keď sme niekam šli, tak dcérka po dlhšej chôdze začala vymýšľať, že už nevládze a chce ísť na ruky. Keď začala chodiť do lesnej škôlky, tak to prestalo a má oveľa lepšiu výdrž aj kondičku. A celý Rozmarín má neuveriteľnú atmosféru a veľmi individuálny prístup. Dvaja sprievodcovia sprevádzajú maximálne 12 detí, deň začínajú ranným kruhom okolo ohniska, potom sa vyberú do lesa a zažívajú tam dobrodružstvá, ktoré vie vyčariť len príroda.

“Zaskočil ma manažment obliekania.”

Bolo niečo, čo vás možno na začiatku prekvapilo – zaskočilo?

Zaskočil ma manažment obliekania. (Smiech.) Keďže deti trávia vonku veľa času a za každého počasia, musia mať dobré oblečenie a musia mať v zázemí náhradné sady. Dôležité je aj vrstvenie a ešte stále mávam dilemy, ako ju obliecť. Rovnako je potrebné povedať, že Rozmarín funguje komunitne, čo niekoho na začiatku môže zaskočiť. To znamená, že rodičia sa podieľajú na jeho chode – zveľaďujú ho cez spoločné brigády, upratujú, chodia na slávnosti a spoločne organizujú aktivity pre komunitu, ale aj verejnosť. Naša dcérka preto vníma svoju „škôlku” ako našu – rodinnú, s ktorou všetci rastieme.

Rozhodovali ste sa pri samotnom výbere škôlky dlhšie, alebo to bola jasná a jednoznačná voľba?

Koncept lesných škôlok vo svete som poznala a veľmi sa mi páčil, no v našom okolí nič také nefungovalo. Keď mala dcérka dva a pol roka, začal tu vznikať Rozmarín a my sme najprv navštevovali jeho klub pre rodičov a deti s názvom Semienko. Tam sme spoznávali Luciu Hužvárovú, zisťovali, ako celý koncept funguje. Lenže keď mala dcérka tri roky, Rozmarín fungoval len tri dni v týždni a my sme pre prácu potrebovali klasickú 5-dňovú dochádzku. Tak sme dcérku dali do škôlky v Košiciach. Rozmarín však pomerne rýchlo prešiel na týždňovú dochádzku a my sme to hneď využili a dcérku sme preložili. Dcérka si to vlastne vybrala sama – zažila Semienko aj škôlku v Košiciach a stále hovorila, že by chcela chodiť do tej škôlky v lese.

Vnímate na svojom dieťatku výrazný posun vo vzťahu k prírode? 

Áno. Vnímam najmä to, ako veľmi má rada miesta, ktoré v lese a po ceste pravidelne navštevujú. Tieto miesta si so sprievodcami pomenovali ako Spadnutá čerešňa, Spadnutý strom, Krtkov domček či Jonteho domček (to je podľa spolužiaka)… K čerešni je to kratšia trasa, k Jonteho domčeku dlhšia – aspoň takto nám to stále opisuje. Do lesa chodia cez lúku okolo výbehov s koňmi na jednej strane a na druhej strane sú poľovské domy, kde na dvore vidia husi, sliepky a iné zvieratá. V škôlke si vyrábajú hračky a predmety z prírodných materiálov, ktoré našli v lese, často to kombinujú s predmetmi ako staré gombíky, vlna a podobne a tie výtvory sú krásne. Na dvore si vytvorili záhradu, kde cez sezónu pestujú zeleninu, v lete oddychujú pod ovocnými stromami, čiže vzťah k prírode si budujú prirodzene každodennými aktivitami.

“Odkedy dcérka navštevuje Rozmarín, je otužilejšia.”

Mali ste spočiatku z niečoho obavy?

Dcérka nastúpila rovno do zimy, čiže sme sa obávali, či bude zvládať byť tak dlho von v chladnom počasí. Odporúča sa, aby dieťa začalo v septembri a postupne si zvykalo na chladnejšie podmienky. No nakoniec to nebol žiaden problém, zimy už nie sú také, ako bývali kedysi a vnímam aj to, že dcérka je otužilejšia odkedy navštevuje Rozmarín. Rovnako sme si na začiatku neboli istí, čo a ako sa deti v lesných škôlkach učia, ale sprievodcovia kopírujú rovnaké vzdelávacie a pracovné postupy ako klasické materské školy, akurát to prispôsobujú obdobiu. Keď sa učia o semiačkach a rastlinkách, tak v čase, keď semiačka a rast rastlín sledujú priamo v prírode. Počas hubovej sezóny zbierajú huby, učia sa, ktoré sú jedlé, ako rastú a podobne. Veľmi veľa spievajú, kreslia, maľujú. Doma sme dcérku nevedeli naučiť správny úchop ceruzky a v Rozmaríne sa to naučila veľmi rýchlo.

Zmenila škôlka aj vaše nazeranie ako rodiča na prírodu? 

S manželom máme celkovo veľmi pozitívny vzťah k prírode, vnímame všetky environmentálne výzvy, snažíme sa správať zodpovedne, čiže to nazeranie u nás nebolo potrebné nejako meniť. Skôr považujem za veľký benefit, že v dobe technológií a internetu trávi naše dieťa hodiny vonku s kamarátmi. Veríme, že si tak môže vytvoriť pozitívny návyk, ktorý ho možno ovplyvní aj v budúcnosti – keď sa bude rozhodovať, koľko času strávi za počítačom a koľko na prechádzke či túre v horách. Určite to celé neovplyvní lesný klub, ale môže byť skvelým základom, na ktorom sa bude tento návyk jednoduchšie budovať.