Aj Viktorova hosťovská izba bola zariadená neutrálne, ako všetky izby okrem obývačky. Jediný spestrujúci prvok stál na bielej komode. Bol ním zarámovaný citát z Forresta Gumpa: Život je ako bonboniéra. Nikdy nevieš, čo dostaneš.
Gabriela sa nad ním pousmiala. Bolo to také milé a ľudské, že si bola viac než istá, že ho tam nedal „Studená koža Viktor“, ale jeho interiérová dizajnérka.
Vypla svetlo a obrátila sa k posteli. Zároveň čosi periférne zachytila a keď zdvihla pohľad k oknu, na okamih sa jej zazdalo, že jej oči žiaria ako dva podsvietené akvamaríny.
Cítila, ako jej končatiny tuhnú náhlym stresom, keď sa pohla. Ruka jej automaticky siahla do vrecka po posvätený ruženec, ktorý si nezabudla pribaliť. S krátiacim sa dychom sa pomaly presúvala k oknu a preberala prstami koráliky, uprene pozorujúc svoj odraz, aj keď sa zase zdal byť v poriadku. Prišla celkom blízko, až jej sklo zahmlil roztrasený dych.
„Začína ma klamať moja unavená myseľ,“ potrebovala si nahlas povedať a úľava, čo ju zaliala, bola taká mocná, až jej podlomila kolená.
Klesla na koberec. Zhlboka voľne dýchala a ani si neuvedomovala, že si ruženec obtáča o zápästie, akoby sa stal jej obranou voči všetkému zlému. Zároveň jej dochádzalo, aká je otrasne vyčerpaná – psychicky aj fyzicky. Oči sa jej samy od seba zatvárali. Sklonila sa, až si čelo oprela o koberec.
Iba na chvíľočku, malátne si pomyslela. Iba si vydýchnem a presuniem sa do postele.
***
Ráno sa prebudila ležiac na koberci a takmer ju šokovalo, že na ňu počas noci nič nezaútočilo.
Pred oči si zdvihla ruku omotanú ružencom. Váhavé ranné lúče pohládzali koráliky. Nebola si istá, čo stojí za naozaj pokojnou nocou, predsa však pocítila príval neskrývanej vďačnosti.
Pokračovanie na ďalšej strane
Andrea Bercik
[…] kapitola […]