Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Raz čítala o rôznych fázach dlhodobého vzťahu. Fáza ružových okuliarov, fáza zamilovanosti, fáza vytriezvenia, fáza znechutenia, fáza súladu, fáza priateľstva.

Lesia zdvihla zviazaný balíček tarotových kariet a kľačiac pri kufri, prihodila ho na poskladané oblečenie.

Nevedela prečo jej ten bezvýznamný článok z časopisu práve prišiel na um. Možno preto, že práve jednoznačne prežívam fázu znechutenia, zauvažovala a do kufra zatiaľ putovali chiromantická ruka, podložka na veštenie, kyvadlo a čierna parochňa. Mimovoľne pohladila hladké čierne pramene.

Ale boli vôbec akékoľvek fázy aplikovateľné na bizarný vzťah, ktorý udržiavala s Damiánom?

Jej krásne pestované ruky (Damián trval na tom, aby sa o ne dobre starala, lebo tvrdil, že ľudia zvyknú pri výklade uprene sledovať ruky veštice) zobrali do dlaní dokonale hladkú vešteckú guľu, ktorá obvykle driemala na zlatom podstavci so štyrmi nožičkami.

Gesto pôsobilo takmer posvätne. Zobrala ju do rúk s nehou a v zamyslení si ju nenáhlivo zdvíhala pred oči. No jej pohyby súviseli iba s faktom, že guľa bola ťažká a ľahko by sa jej mohla vyšmyknúť a posiať sa puklinami.

Stretla ho ako mladá, neskúsená a osirená – namiešaná ako dokonalý kokteil pre manipulátora. A on pôsobil ako muž, ktorého slovo je zákon – rozhodný, sebavedomý, vždy s dokonalým plánom.

Lenže ten plán…

Zúžila oči do zdanlivo nekonečného vnútra, lámajúceho medové svetlo v spálni.

…zahŕňal klamstvá, divadielko a obohacovanie sa.

…ten plán zahŕňal manipuláciu s ľudským strachom.

Pohladila studený krištáľ – ani nevedela, prečo to spravila. Hĺbka jeho studenej krásy ju čoraz viac pohlcovala.

A jej fáza znechutenia súvisela s presýtenosťou.

Prsty putovali po vešteckej guli, nedokázala ju pustiť z rúk.

Presýtila sa podvodmi.

Presýtila sa Damiánovým ovládaním.

A teraz ju čaká…

Po vnútorných stenách gule sa odrazu rozprskol mazľavý čierny blen. Z útrob temnôt sa vynoril sugestívny šepot.

…Lesiaaa…

Guľa jej vykĺzla, zľaknutím sa jej telo inštinktívne zaklonilo, až žuchla chrbtom na koberec. V ušiach jej zarezonovalo buchnutie, keď guľa ťažko dopadla, ale koberec ju ochránil pred poškodením. Zostala len tak ležať na chrbte. Ruky rozhodené, trhane dýchajúc upierala vytreštené oči do stropu.

Zalial ju pocit, akoby sa jej dotkla smrť.

Nedokázala si vysvetliť, čo sa práve udialo, ale aj napriek úľaku akýmsi šiestym zmyslom pochopila.

Kráča v ústrety temnote.

A v tichom šepote, ktorý ju do pochmúrnej brány privolával, spoznala hlas ženy v telefóne.

Volala ju k sebe Gabriela Augusta.

Pokračovanie na ďalšej strane