Andrea Bercik„Vidíte? Už teraz vie viac ako my.“
„Ale čerta starého vie!“ odsekol Viktor a treskol s pohárom o drez, až z neho vyšplechla voda. „To je ten dôvod, prečo ste mi nechceli povedať odkiaľ na ňu máte číslo? Našli ste ju v cirkuse?“
Gabriela mu nervózne naznačila, aby sa stíšil.
„Isteže nie, len…“ freneticky preberala koráliky ruženca. „Dozvedela som sa o nej od kláštorných sestier, ktoré mi dali ruženec. Zbavila ich nepokojnej sestry Barbory, ktorej šúchavé kroky sa ozývali po chodbách aj mesiace po jej smrti. A ja ani netuším, aký máte vzťah k cirkvi, no bolo mi jasné, že médium, kláštor a duch sestry, môže byť pre vás nestráviteľná kombinácia…“
„Mám právo byť informovaný!“ vyhlásil ako nejaký právnik. „A k cirkvi mám rozporuplný postoj, ak to chcete vedieť.“
Založila si ruky v bok.
„Vlastne nechcem.“
Urazene zovrel pery a chytil pohár.
„Tak sa teda poďme zapojiť do teátra vašej novej najlepšej kamošky. Môžem hrať s vami.“
Na tvári sa mu objavil neprirodzene široký úsmev, ktorý už dobre poznala.
„Vaša verejná tvár,“ znechutene pochopila. „Okamžite ju zahoďte, pochovajte hlboko do zeme a už v živote ju nepoužite!“
Viktor opäť skysol ako jogurt po záruke.
S pohárom v ruke vykročil k dverám, Gabriela hneď za ním.
tlačová správa
Štátna filharmónia Košice
[…] kapitola […]