Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Viktorovi klesla sánka. Ženy sa na neho zadívali a zatajili dych, inštinktívne očakávajúc búrlivú reakciu. Miestnosť prežiaril elektrický biely blesk s úderom napovedajúcim, že na Gabrielinom pozemku možno ráno nájdu rozseknutý strom a vo chvíli ťaživého ticha, čo nasledovalo, znela iba ozvena Lesiinho posledného slova. … Mŕtvy… Desivý výraz podčiarkol burácajúco sa tiahnuci hrom. Otriasol domom pomaly, akoby s postupom Viktorovho uvedomenia si reality, od podlahy až po stropné trámy. A Viktor, nehybný ako donedávna Mavky na dvore, skĺzol iba očami na kôpku popola a potom pozrel späť na zrkadlo.

Pochopil.

Oči sa mu rozširovali nastupujúcim úľakom, spodná pera, zrazu zbavená farby, sa mu začínala chvieť.

„Vypustil diabolské mocnosti,“ dodala Lesia.

Zadrkotali mu zuby o seba.

„A-a-akože de-démona?“ drkotal zubami ďalej, až to bolo počuť.

Gabriela pozorne sledovala jeho premenu, ktorá jej paradoxne pomáhala prísť k sebe. S opatrnosťou, akoby ho mohla vyplašiť ako myšku, sa zdvíhala z podlahy.

„Lesia!“ sykla po nej, sledujúc blednúceho Viktora. „Ešte ste sa nenaučili, že na neho treba ísť pomaly?“

„Mr-mr-mŕtvy…?!“ dostával zo seba Viktor a hruď sa mu prudko zdvíhala.

Gabriela k nemu krok po kroku pristupovala, až kým neprišla celkom k nemu. Práve vtedy sa vymrštila a rýchlosťou dravca ho oboma rukami zovrela nad lakťom. Ale Viktor už panikáril.

„Mŕtvy?! A vypustil diabolské mocnosti?! Čo ste tu, vy traja, stvárali?! Spackali ste nejaký rituál?! Akože mŕtvy?!“ chrlil zo seba, pohľad prilepený na bezútešnej kôpke popola, ktorá vraj bývala dospelým, aj keď mierne pomäteným chlapom. „Preliezol cez zrkadlo? Cez zrkadlo?! Takže ty v mojom dome rozbiješ všetko, čo odráža svetlo a na vlastné zrkadlo zabudneš?! A mimochodom – MŔTVY?!“

„Viktor, pššš,“ jemne skúsila Gabriela, ale ani ju nezaregistroval.

„Pôjdeme všetci do väzenia?! Mám po kariére! Moje dobré meno, moje úspechy… všetko sa práve obrátilo v prach a popol ako Damián! Bulvár ma povláči bahnom!“

Nevnímal Gabrielu, ani keď mu netrpezlivo šklbala rukou, až sa celý rozknísal.

„Spamätaj sa, Viktor, lebo prisahám, vlepím ti takú, že razom prídeš k rozumu!“ zakričala mu do tváre. „Damián sa obrátil v popol! Čo si myslíš, kto by nám to asi tak prišil?! Nie je telo, nie je zločin.“

Viktor konečne strelil pohľadom aj po nej.

„Telo…“ roztrasene vydýchol, akoby sa pokúšal nanovo zistiť význam slova.

Prestala ním knísať, ale nepustila ho.

„Presne tak, nie je žiadne telo.“

„Inak by sme… by sme sa museli zbaviť tela… dôkazov…“ dýchavične rozprával, v zatiaľ márnom pokuse znova zapojiť rozum. Snažil sa ukotviť sa pohľadom do jej očí.

„Ale dôkazy neexistujú. Zločin neexistuje,“ uisťovala ho.

„Ne-neexistuje…“

„Žiadne kopanie plytkých hrobov ako v tvojich knihách.“ Nechty mu zadrapila do pokožky, aby ho prebrala. „Sme v pohode.“
V rámci možností , dodala v duchu. Keď uvážim, že sem vliezol démon a na dom mi aj naďalej striehnu rusalky, ktoré ma chcú uniesť medzi seba.

„Sme v pohode,“ udýchane zopakoval.

„V pohode.“

„V pohode,“ pritakal.

Pozerala mu do očí, nenechala ho opäť sa stratiť v beznádeji, nenechala ho padnúť, tiež ho neopustila. Pohľad jej opätoval. Konečne sa prestával neovládateľne chvieť.

„Ale máme ďalší problém!“ precedila medzi zubami a zazrela na Lesiu. „Mal si pravdu, obaja sú to podvodníci!“

Viktor sprvu nechápal, o čom to hovorí. Ešte zo dva razy sa musel zhlboka nadýchnuť a vydýchnuť, kým paniku definitívne nedostal pod kontrolu a nepospájal si súvislosti.

Aha, takže o to ide! Veľavážený pán múdry sa nechal zabiť čímsi, čo sám vypustil. Lesia má odrazu hrdzavé kadere. Hniezdo s čiernymi slepačími vajcami „nič neznamená“. Madam „mocná vedma“ iba mávla rukou.

Tvár mu zahalil úplne iný druh šoku.

„Mal som pravdu?“ iba hlesol. Prvýkrát sa zo svojho správneho úsudku vôbec netešil.

„Môžem to vysvetliť!“ nešťastne sa ozvala Lesia.

„Čo chcete vysvetliť?!“ zúrivo ju zarazila Gabriela. „Že ste celú záležitosť iba skomplikovali a všetko iba pre peniaze?! Že ste zo mňa spravili totálnu hlupaňu?! Dúfam, že ste sa s Damiánom dobre pobavili na mojom strachu a naivite!“

„Nie, nikdy by som sa nezabávala na vašich obavách! Nie, je to celé úplne inak!“ zopäla ruky, akoby ju prosila, aj keď podvedome tušila, že v istom zmysle Gabriela udrela na pravú strunu. Spolu s Viktorom sledovali, ako sa jej bezchybná maska veštice triešti na márne kúsky. „Chcela som s celou fraškou už dávno skončiť…“

„Ale očividne ešte nebol správny čas!“ chladne jej skočil do reči Viktor.

Lesiina lož mu „pomohla“ úplne sa spamätať.

„Bodaj by nie, keď som vám bola ochotná zaplatiť celý majetok, aby ste mi pomohli!“ skríkla Gabriela, až jej od zlosti vystúpila žila na krku.

Cítila sa taká zradená a pošliapaná, že by sa najradšej prepadla od hanby, aj keď chápala, že nie ona by sa tu mala hanbiť. Škrelo ju, že predovšetkým Lesii celým srdcom dôverovala.

Lesia sa odvážila pomaly priblížiť k nim.

„Prosím, darujte mi aspoň minútku, aby ste si ma vypočuli. Viac nežiadam. Fakt, že som sem zavítala, vôbec nie je náhoda. Osud zariadil, aby…“

„Preč!“ Gabriela pustila Viktorovu ruku a dupla si, až podlaha zaprašťala. „Preč z môjho domu, vy klamárka!“ Roztrasený ukazovák jej mieril k dverám. „Preč a okamžite! Dosť bolo výmyslov! Už nemám síl…“ zlomil sa jej hlas a nečakane sa Viktorovi vrhla do náručia.

Viktor ju objal bez najmenšieho zaváhania, sám nahnevaný a zároveň aj naďalej mierne zmätený zo všetkého, čo sa udialo. Gabriela neplakala, iba si tvár vtlačila do jeho mokrého kabáta a aspoň na malú chvíľu sa v jeho náručí ukryla pred celým svetom a jeho krivdami.

Viktor pozrel na Lesiu a trhol hlavou kdesi k stropu. Naznačil jej, aby zmizla do hosťovskej izby. Bol presvedčený, že Gabriela by ju v skutočnosti nebola schopná vyhnať uprostred noci do zúriacej búrky, ale práve teraz jej musela zmiznúť z očí, inak by sa situácia neupokojila.

Lesia sa rozbehla cez miestnosť. Až teraz sa rozvzlykala nielen nad Damiánom, ale aj nad svojím mizerným životom a tak trochu aj vinou pre svoj trpko vydobytý pocit slobody… veď za sebou zanechávala ostatky muža, ktorý ju ovládal. Vybehla po schodoch. Odháňala zdrvujúce myšlienky. Gabriela jej bola od začiatku sympatická, čítala jej v očiach dôveru, a ako sa jej odvďačila?! Rozumela jej hnevu, zaslúžila si ho. Celé roky sa obávala okamihu, kedy bude musieť čeliť všetkému, čo kedy spôsobila, a teraz nastal! Musí si to vypiť do poslednej kvapky.

Rozbehla sa k izbe, keď sa zrazu na čomsi šmykla. Takmer spadla, ale prv si stihla kľaknúť. Stúpla na akýsi papier. Opakom ruky si zotrela slzy. Zodvihla ho. Slová na ňom jej najprv nedávali žiaden zmysel. Poťahovala nosom. Čítala ich znova a znova. Obrátila papier a našla ďalší zdroj informácií.

A potom pochopila!

Vystrela sa ako vystrelená. Cítila sa horšie ako zle a bolo jej jasné, že ju nik viac nemá chuť vidieť. Ale svoj objav si predsa nemôže nechať iba pre seba! Zvrtla sa a s papierom v ruke letela späť dole.

***

Pokračovanie na ďalšej strane.