Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

„Ale snažím sa vám povedať čosi iné!“ Lesia sa znova hlásila o slovo a nevyzerala, že bude možné umlčať ju. „Tak ako Viktor, aj ja som si uvedomila, že sa vo mne začínajú prebúdzať isté schopnosti. Odkedy som prišla sem, akoby sa vo mne prebúdzala moja dosiaľ netušená podstata! Vyzerá to tak, že vo mne vždy driemala sila ozajstného média!“

Gabriela nepriateľsky prevrátila oči.

„Naozaj! Klamala by som vám aj po tom všetkom? Pozrite sa!“ Ako šialená si niekoľkokrát prešla prstami cez vlasy. „Už žiadna parochňa! Žiadne masky! Som to iba ja, skutočná Lesia Lubia… no dobre teda! Lesia Lubianová! A čosi, čo je nad moje chápanie, možno osud, možno prastaré božstvá, ma priviedli rovno sem! Viktor nahliada za posmrtný závoj a ja vidím minulé krivdy! Ak sa naučíme svoje nové schopnosti ovládať a ak spojíme sily…“

„No to je teda krása!“ Gabriela bez varovania vybuchla ako rozbuška, až Lesia preventívne cúvla. „Vy ste zrazu skutočné médium, on krotiteľ duchov a teraz spojíte svoje sily a stanete sa hotovými spasiteľmi! A čo ja…?! Kde som v tej vašej čarovnej rovnici ja? Čím vlastne som, aj na to máte odpoveď?!“

Keď skončila, funela ako po prekážkovom behu. Viktor aj Lesia na ňu zaskočene hľadeli. Viktorovi došlo, že ju jej vlastné zmeny a neschopnosť vyznať sa v nich vnútorne čoraz viac zožierajú. A asi jej bude už len horšie, keď sa konečne nepohne z miesta.

„Možno si…“ neisto začal.

„Dosť! Ticho! Len žiadne – možno si hento, možno tamto!“ Zdvihla proti nemu otvorenú dlaň. „Ešte raz sa ku mne dostane nejaká neoverená teória a prisahám, že si začnem trhať vlasy a vrieskať!“

„Ďalšia konverzácia, ktorú sme prepálili, že?“ povzdychol si Viktor.

„Keby som bola počítač, mám prepálené obvody, máš pravdu,“ zničene podotkla, našťastie jej hlas už klesal. „Som hotová.“

„Asi začnem počítať, koľkokrát si mi dnes dala za pravdu,“ prehodil.

„A jedného dňa to použiješ proti mne, je tak?“

„Môžeš sa spoľahnúť, že si na svoju príležitosť trpezlivo počkám.“

„Verím, že vetu Ja som ti to vravel si jedného dňa budem musieť vypočuť.“

Smutne sa pousmial. „Navrhujem pre dnešok to zabaliť a pokúsiť sa trochu si pospať,“ podotkol nezvykle mäkkým hlasom.

Lesia si zatiaľ uvedomovala, že vyzerajú, akoby na ňu zabudli. Prekvapene zdvihla obočie, keď jej došlo, že medzi týmito dvoma sa niečo deje!

V ďalšom okamihu im pod nohami zapraskali podlahy, akoby cez obývačku, či priamo cez nich, prešlo čosi obrovské a neviditeľné. Všetci traja sa zháčili a vystrašene sa pozreli k nohám. V jednom okamihu to prítomné bolo a v ďalšom už nie.

Gabriela zacúvala k pohovke. Opatrne na ňu dosadla a nohy vytiahla hore. Z operadla stiahla deku. Prekvapenému Viktorovi došlo, že mu ju podáva.

„Dnes hore nejdem,“ ticho vysvetlila a on pochopil.

Strach ju dostal do kolien. Nedokázala byť sama.

Prijal deku a prešiel k damaškovému kreslu pri okne so svietnikom. Gabriela si ľahla na bok. Lesiu odrazu úplne ignorovala. Viktor si sadol a pozakrýval sa. Hneď sa mu videlo, že sa v tvrdom kresle rozhodne doružova nevyspí, ale to by sa dnes nevyspal ani v kráľovskej posteli. Venoval ešte pohľad Lesii, potom Gabriele, ktorá už zanovito zatvorila oči, a následne znova Lesii. Bez slov jej naznačil, že ozaj nevie, čo s ňou.

Lesia sa stiahla ku knižnici. Po všetkom, čo si povedali (a vykričali) sa do nej tiež zahryzla hrôza, nenápadná, ale driemajúca kdesi tesne pod povrchom, taká, pri ktorej tŕpnu zuby a každý pohyb poznamenáva vnútorný nepokoj, v područí ktorej tiež nebola schopná vyjsť hore do izby bez elektriny a zostať v tme sama ako prst. Utiahla sa však od nich čo najďalej, na polstrovanú lavicu. Nateraz prijala svoju pozíciu vyvrheľa.

Do rána sa striedavo budili a upadali do ostražitého spánku, ktorý bol rovnako neuspokojivý, ako keby ostali hore. Podlaha v obývačke občas zaprašťala, až sa im ježili vlasy na zátylku. Praskot pôsobil, akoby sa objavoval z najhlbších útrob domu. Nad hlavami im zasa chodili ľahké ľudské kroky. Možno tam tancovali všetky mŕtve duše, ktoré sem Viktor nevedomky pritiahol ako svetlo nočné motýle.

A všetko sa dialo takmer do úplného rána, keď už lejak utíchol a cez okná sa dnu vkrádali nesmelé lúče svitania.