Kampaň pre košickú neonatológiu spojila Slovákov. Ako to vníma jedna z iniciátoriek?

Pravdepodobne už mnohí z vás zaregistrovali kampaň na donio.sk na podporu Oddelenia neonatologickej intenzívnej medicíny v Košiciach. Okamžite sa zdvihla vlna solidarity, verejnosť sa zomkla a suma, ktorou Slováci doposiaľ prispeli, naozaj príjemne vyráža dych aj samotným zakladateľom zbierky. Kampaň však ešte potrvá pár dní a okrem pôvodne plánovanej výmeny okien by sa toho mohlo napokon vynoviť oveľa viac. Prečítajte si o naozaj katastrofálnej situácii na oddelení predčasniatok a pomôžte. Pýtali sme sa najpovolanejšej osoby – primárky oddelenia a zakladateľky neziskovej organizácie Malenka MUDr. Vandy Chovanovej.

Vráťme sa na začiatok. Čo bolo tým prelomovým momentom, keď už ste si uvedomili, že sa v takýchto podmienkach nedá ďalej fungovať? Že musíte vziať veci do vlastných rúk a niečo s tým urobiť?

Zbierku som primárne neiniciovala ja. Napísala mi mail pre mňa neznáma žena z Bratislavy, teraz už moja kamarátka, Milena Bobeková, že videla situáciu nášho oddelenia v médiách a že poďme urobiť zbierku, že mi s tým pomôže. Ja dlhodobo upozorňujem na neúnosnosť situácie u nás, takže keď sa mi niekto sám ponúka s takouto pomocou, samozrejme, že nemôžem povedať nie. A určite ani nechcem. Takže som si povedala, že ideme do toho.

Čiže to bol v istom zmysle osud alebo šťastie? Nejaký nečakaný impulz, ktorý vás naštartoval?

Áno, je to tak, minule som jej hovorila, že mi v mojom živote chýbala. Zrazu mám niekoho, kto mi vie pomôcť vo veciach, v ktorých neviem chodiť, a zároveň sme si veľmi sadli aj po osobnej stránke.

A aké ste mali očakávania? Kampaň má viacero míľnikov, ktoré postupne dosahujete, no čomu ste reálne verili, že sa podarí vyzbierať?

Najdôležitejšie bolo zrekonštruovať izby hospitalizovaných mamičiek. Ja som veľký skeptik. Čakala som maximálne tak 30- tisíc, čo bola moja úplne asi najodvážnejšia predstava, keď to všetko dobre pôjde.

Takže teraz už iba oslavujete.

Áno, je to veľmi príjemné. Každé ráno, len čo otvorím jedno oko, hneď pozerám, ako zbierka postúpila. Bola som aj pár dní na dovolenke a asi každých 5 minút som ju refreshovala. (Smiech.)

Je veľmi sympatické, že sa verejnosť naozaj akoby až zomkla a rozhodla sa pomáhať. Deti a mamičky sú síce vždy vďačná oblasť, no reakcie sú naozaj nad očakávania. Možno to so Slovákmi nie je až také zlé…

Áno, ale darcov je teraz len okolo 7-tisíc, nie sú to milióny. Takže sa aj v tomto musíme držať pri zemi. Treba povedať, že naozaj to chápe len ten, kto si tým prešiel. Prevažná väčšina ľudí také malinké bábätko v živote nevidela a ani netuší, že tieto detičky môžu mať vážne zdravotné problémy. Nespinkajú si len tak spokojne v inkubátoroch, kým si ich rodičia odnesú domov, ale potrebujú obrovskú komplexnú starostlivosť a podporu. V tejto situácii sa môže ocitnúť každá žena. Ako povedala moja ďalšia spoluorganizátorka kampane, Zuzka Marianková, toto nie je interhotel, ktorý si vyberiete z katalógu. Nevyberiete si, že sa vaše dieťa narodí predčasne alebo kriticky choré a nemáte v našej spádovej oblasti inú možnosť, kde takéto dieťa bude hospitalizované. Mamičky našich pacientov sú často v ťažkom psychickom stave – jednak sú krátko po pôrode, jednak majú dieťa, o ktoré sa boja, či prežije, aké bude a nakoľko narodenie predčasného dieťatka ovplyvní ich rodinný život. Pritom každé tri hodiny od nich očakávame, že budú pre svoje bábätko odsávať materské mlieko. Sú len ako také stroje a do toho sa ocitnú v podmienkach, v ktorých sa nedá ani trochu pohodlne existovať. Nemajú si kde poplakať, nemajú si kde zavolať blízkych, nemajú tam absolútne žiadne súkromie. Osem žien po pôrode má k dispozícii len jednu toaletu a jednu sprchu. Zo zbierky, ktorú robíme, by sme im chceli ich prostredie aspoň trochu zhumanizovať.

Čo bolo podľa vás také najneúnosnejšie? Najextrémnejšie?

Podľa mňa práve izba matiek, kde trávia naše mamy týždne až mesiace. Každá z nich má k dispozícii jednu posteľ, jeden nočný stolík a jednu úzku skriňu. A to niekedy aj na tri mesiace. Lebo bábätká sa majú v podstate dobre, my sa o nich staráme. Snažíme sa, aby naša starostlivosť bola maximálne odborná, ale aj láskavá a opatrujúca. Problém je s mamičkami, často v takýchto podmienkach nechcú byť a volia iné riešenia.

A my sa ich ani nesnažíme nútiť, lebo chápeme celú situáciu. Nehrotíme to. Riešia to potom tak, že dochádzajú z domu na náývštevy, poklokankujú, odsajú mlieko, alebo sú tu na tzv. denný rooming in. Celý deň sú so svojím dieťaťkom a poobede odchádzajú domov. Dieťatko to však cíti a  potrebuje, aby mama pri ňom bola viac, aby tam proste bola. Podmienky pre mamičky skrátka musia byť lepšie.

Pokračovanie na str. 2.