Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Naša trojica sa vyberie na rozhodujúcu misiu. Zvládnu však rozdelení uniknúť zlu a nájsť sochu a črepiny, ktoré môžu pomôcť naveky poraziť démona?

28. kapitola

Pôsobilo na neho zvláštne opäť sa ocitnúť doma. V prvom okamihu sa cítil, akoby sa nič nezmenilo. Akoby tá horúčkovitá nočná mora, ktorú sprevádzali lesné žienky obklopujúce vidiecky dom a divoké úteky klaustrofobickými katakombami, bola iba snom kohosi iného a on sa práve vrátil po otravne dlhej besede. Dom bol očividne prázdny a šírilo sa z neho také ticho, až mu to prišlo neprirodzené. Akoby sa po tom všetkom aj hmyz či vrabce vyhýbali jeho dvoru. Miešali sa v ňom stopy strachu, zla a nedôvery, no dobre vedel, že nemá na výber. Neprišiel sem iba stáť na prahu.

No len čo odomkol a spravil prvý krok do predsiene, pričom pod topánkou mu zaprašťali črepiny z jeho zrkadiel, udalosti sa mu s omračujúcim náporom okamžite prinavrátili a udreli do neho silou tornáda. Viktorovi sa až zakrútila hlava, zachytil sa dverí a privrel oči.

Tu je. Viktor Kvintuss. Privolávač. A jeho život už nikdy nebude taký, ako predtým.

Už nikdy nebudeš tým, kým si bol, Privolávač, temnota ťa zaživa zožerie, budeš sám seba kanibalom…

Viktorovi sa v hlave rozoznel démonický hlas. Vedel, že sa mu neustále dokáže vtierať do podvedomia. Tuho zatvoril oči a vytlačil ten šedý mrak z mysle.

Dokážem to! pomyslel si, ochromený entitou, ktorá sa mu snažila zadrapiť do mozgu… ale postupne… postupne ju vytláčal.

Dokážem to! pomyslel si znova. S Gabrielou po boku, dokážem všetko! Ona je mojím strážnym anjelom a ty nado mnou nemáš žiadnu moc!

REKLAMA

A zrazu bol voľný. Aspoň nateraz. Zhlboka sa nadýchol a vošiel hlbšie do domu.

Zocelil sa, upol sa na spomienku ustupujúcich tieňov, ktoré sa pred Gabrielou dali na útek, upol sa na to, ako z neho vyháňala všetko zlo. A veril, že aj on sám to dokáže. Radšej už čo najrýchlejšie prebehol k dverám do suterénu, aby nestratil nakrátko nadobudnutú odvahu, nespomalil, ani keď sa dostal pod dom a napokon v žiare matného svetla vchádzal do vínnej pivnice.

Teraz, keď vošiel pod studenú klenbu vinotéky, hľadel na sošku, ktorú zakaždým prehliadal ako čosi, čo je jej bežnou súčasťou, načisto novými očami.

Mor tua vita mea.

Ľutoval, že si nápis na spodnej časti nenechal od Gabriely preložiť.

Až teraz sa konečne zastavil a celý spomalil, keď k umeleckému dielu váhavo zdvíhal ruky. Na pohľad asi vyzeral, akoby k nemu prechovával posvätnú úctu, ale nič také v ňom rozhodne neklíčilo. Jeho prsty sa sochy takmer odmietali dotknúť, pretože ho z nej zalievala číro číra bázeň. Nechcelo ho to!

Viktor na sochu hľadel a jej príšerný vzhľad sa mu vypaľoval na sietnicu. Zrazu nerozumel, ako ju tu doteraz mohol vôbec tolerovať. Do otvorenej vinotéky sa ledva predralo svetlo. Arkády, pod ktorými sa vynímali police s lesknúcimi sa fľašami, sa strácali v sivočiernych odtieňoch, zvieracia hlava z tmavého kameňa ho hypnotizovala svojou škaredosťou. Vnímal, ako sa jeho ruky približujú, už-už sa jej bude musieť dotknúť, hoci sa v ňom náhle všetko priečilo.

Privolávač… tancuješ na tenkom ľade…

Viktor potriasol hlavou, odmietal to počúvať. Ale myseľ, navyknutú fantazírovať, mu zaplavili živé predstavy toho, ako sa zviera s telom dieťaťa nečakane pohne a jeho zahnuté ostré zuby mu skrz naskrz prederavia dlaň. Prsty sa mu rozochveli. Boli už len centimeter od drsného povrchu sošky. Dotyku sa nevyhne. Nech to mám už čo najskôr za sebou! zrazu si vzdorovito pomyslel a rýchlo sa natiahol.

V tom okamihu sa mu tesne za chrbtom čosi vymrštilo a na plece mu dopadla čiasi ruka. Viktor z plných pľúc vykríkol. V hrôze si uvedomil prsty zarývajúce sa mu do pleca. Čosi hladké a zároveň mokré sa mu obtrelo o šiju. Ako hnijúce mäso.

Strhol sa a s obranne natiahnutou rukou sa obrátil.

„Exite!“ zreval do priestoru. Bolo to to jediné, čo mu v tej chvíli napadlo. Naposledy to fungovalo a ani teraz to nebolo inak.

Čosi poskladané z tieňov sa s ublíženým zasyčaním pripomínajúcim podráždenú mačku stiahlo do tmy. Tma tú vec prekryla ako deka a celú ju pohltila.

Na zátylku sa mu zježili vlasy. Dych sa mu zadŕhal v hrdle. Ale obostrel ho zreteľný pocit, že prítomnosť čohokoľvek cudzieho sa vytratila. S očami upretými na miesto, kde majiteľ rozkladajúcej sa paprče zmizol, zašmátral po soške. Už mu neprišla taká strašná v porovnaní s chniapajúcou mŕtvolou. Pevne ju zovrel a bez obzretia sa rozbehol preč.

Vydýchol si až vonku pred domom. Sochu zvieral v rukách, v dozvukoch údesu jej však nedokázal venovať ani pohľad. Zamieril rovno k autu.

***

Pokračovanie na ďalšej strane.