Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

„Gabriela!“ skríkla Lesia. Chcela sa k nej rozbehnúť, no v momente ako urobila krok, ju niečo zadržalo.

Gabriela sa zvíjala na zemi, na svetri mala kropaje krvi meniace sa na veľké krvavé škvrny tiahnuce sa až na podlahu. Držala sa za hlavu, oči pevne zatvorené, akoby ju bolelo aj svetlo obyčajného dňa. V agónii bolesti sa jej krik miešal s hlasným vŕzganím domu. Akoby sám ožil a snažil sa ich zadržať.

„Ja pôjdem!“ vyrazila zo seba Lesia a striasla zo seba neviditeľné opraty, čo sa ju snažili spútať na prahu. A práve vtedy Gabriela oči otvorila.

„Lesia… nie!“ natiahla k nej ruku, no zbadala už len, ako Lesia vbehla do domu a v rovnakej chvíli vykríkla.

Čosi ju schmatlo za nohu, čosi také ľadové, až mala pocit, že sa jej okamžite vytvorila omrzlina. Letela k podlahe, tvrdý náraz jej zasiahol sánku a rozšíril sa do celej hlavy. Mala pocit, že ju na niekoľko sekúnd pohltila absolútna tma.

Keď však znova prišla k sebe, počula Gabrielu kričať svoje meno. Zaprela sa na rukách, pred sebou mala iba jediný cieľ. Rozďavená diera v podlahe, prístup do pekla! Rozbehla sa, sotva sa jej podarilo ohliadnuť sa cez plece. Obrovský netopier, čosi nepredstaviteľne neľudské s blanovitými krídlami, nimi udrelo o podlahu a vyrazilo za ňou. Stihla si všimnúť iba mokvajúcu ranu po treťom oku, viac tú démonickú tvár študovať nemohla ani nemienila. Utekala ako život, čo bola aj pravda, mierila popri rozbitých kyvadlových hodinách rovno do obývačky a za ňou démon mával krídlami až sa steny otriasali.

Na chvíľu sa zdalo, že stráca rovnováhu, pretože podlaha akoby sa zvlnila a prudko ju hodilo o stenu, raz na jednu a raz na druhú stranu. Čosi jej poškriabalo tvár a na líci ucítila niečo teplé. Utrela si to rukou. Bola to krv. Krv ju ale neodradí, cieľ má jasný.

Pred Lesiou sa konečne objavila prepadnutá podlaha. Čím bližšie bola, tým viac sa hlásila o slovo bolesť, ktorá jej hrozila podlomením nôh. Kdesi na okraji chaotických myšlienok si začínala uvedomovať, že jej ľadové pazúry k tomu všetkému rozťali lýtko a zaiste za sebou zanecháva krvavú čiaru.

Ešte zopár krokov. Natiahol sa za ňou. Periférne zbadala smolne čiernu ruku s neprirodzene dlhými tenkými prstami, ale minul, pretože sa jednoducho rozhodla v poslednej chvíli skočiť rovno do diery v podlahe.

S pocitom závratu stratila pôdu pod nohami.

Padala do desivej temnoty.

***

Dopadla do prachu a vyrazilo jej dych.

Chvíľu iba ležala a bolo je jedno, že sa „kúpe“ v špine. Obostrelo ju podozrivé ticho. Lesia zakašľala a konečne sa nadýchla. Potom sa znova rozkašľala od prašného vzduchu, ktorý rozvírila. S námahou sa obrátila na chrbát, jej narazené rebrá protestovali, v lýtku jej šklbalo pichľavou bolesťou a tvár jej celé horela. Vynoril sa nad ňou rozbitý strop, ostré vytŕčajúce laty, ktoré predtým tvorili súvislú podlahu. Hoci sa obávala, že to monštrum skočí za ňou, príšery odrazu nikde nebolo. Len kdesi za okrajom vnímala mihotavé červenkasté svetlo.

Nemala ani tušenia, čo sa deje, ale nemala ani čas svoju situáciu skúmať. S tlmeným zakvílením sa posadila. Rozhliadala sa okolo seba. Gabriela im vravela, kde presne hľadať. Do očí jej udrela navŕšená kôpka čohosi, čo kedysi malo tvar. Netušila, či naozaj ide o to, čo hľadá, ale nedozvie sa to, kým to neskúsi zistiť. Navyše, nič ďalšie ani vzdialene nepripomínalo vec, po ktorú prišla.

Lesia sa pohla a prekvapila ju bolesť, ktorá jej ochromila celé telo. Musela si nielen naraziť rebrá, ale doslova každú kostičku v tele. Zviezla sa na brucho a plazila sa k navŕšenej kope pred sebou. Vedela, že musí starostlivo zobrať každý jeden kúsok, aby ich Gabriela dokázala pospájať.

***

Pokračovanie na ďalšej strane.