Gabriela sa zatiaľ preplazila cez prah, rukami sa zachytávala drevenej podlahy, zatínala do nej nechty a posúvala sa s ich pomocou vpred. Aj napriek tomu, že sa bolesť hlavy stupňovala do závratných rozmerov a mala pocit, že z nej hádam oslepne. Ale nemohla Lesiu nechať v dome samu, navyše zbadala, čo po nej išlo. Nazbierala všetky svoje sily a pevnú vôľu a potácavo sa postavila.
A vtedy ich zbadala. Mavky. Ich obvykle zelené oči sa teraz ligotali ponurou červenou. Stáli v kruhu a medzi nimi…
Gabriela sa pomaly vliekla za nimi, automaticky kládla nohu pred nohu. Čím bližšie k nim však bola, tým viac sa bolesť odplavovala a potok krvi, lejúci sa jej z nosa, ustával, akoby Mavky vytvorili bariéru.
Približovala sa, až sa dostala celkom k nim. Stáli ako sochy, ruky pri bokoch zahalených v bielych sukniach len tak spustené, vrkoče hadiace sa vôkol hláv, oči rozžiarené v chladných tvárach bez výrazu. A medzi nimi čierny víriaci sa oblak, na ktorý sa démon, zatlačený silou jeho obetí, zmenil a víril, neschopný Lesii ublížiť.
Gabriela vedela, že je to len dočasné, cítila jeho takmer hmatateľný vzdor.
Meravo obchádzala kruh Maviek, oči upriamené na malý orkán hrôzy a zla medzi nimi. Už ju nič nebolelo. Nohy ju viedli k prerazenej podlahe v obývačke…
***
Lesia dúfala, že pozbierala všetko. Jednotlivé kúsky si pevne zviazala do plédu, ktorý mala doteraz omotaný okolo bokov. Stále ju bolelo celé telo, ale počas zbierania črepín ho ako tak rozhýbala, len noha, preliata krvou, vyzerala horšie ako zle, no teraz nemala čas ľutovať sa.
Schmatla provizórny batôžtek a so zaťatými zubami sa vyškriabala na nohy. Pozrela sa do diery nad sebou a uvedomila si, že je v koncoch.
Pridajte komentár