Záchranár zabudnutej histórie Slavomír Szabó: Mám rád, keď ma rozprávači príbehov rozosmejú

Jeho osoba je neodmysliteľne spätá s Literárnou spoločnosťou Pravé orechové. Založil ju s priateľmi ešte v roku 1999 a doposiaľ v rámci nej vyšlo vyše 40 titulov doma i v zahraničí. Novinárčinu opustil po tom, čo ako vraví, prestal byť zvedavý a otravovali ho manipulatívni politici i rýchlokvasené celebrity. Začal sa rozprávať s najstaršími ľuďmi v obciach a zapisovať príbehy, ktoré sú podľa jeho slov dedičstvom, z ktorého sa dá veľa naučiť. Prečítajte si rozhovor, v rámci ktorého nám Slavomír Szabó priblížil, ako proces získavania príbehov vyzerá, čoho sa musí s kolegami vyvarovať, ale i to, na čom aktuálne pracuje a čo ho napĺňa.

Začnime pekne od začiatku. Ako ste vôbec dospeli k tomu, že literatúru budete nielen vášnivo čítať, ale sa ňou budete aj živiť?

Je pravda, že som ako malý čítal nesmierne veľa. Dnes chodím na mnohé podujatia v knižniciach o propagácii čítania a musím povedať, že vlastne ani nemám pocit, že by sa čítalo menej. Rovnako ani iní autori, s ktorými sa o tom bavím. Veď v našej generácii tiež nečítal ani zďaleka každý.

Literatúra mi skrátka už ako malému chlapcovi učarovala. A pokiaľ ide o písanie, tak, samozrejme, že keď človek číta, zvyčajne sa identifikuje s nejakou literárnou postavou a potom si skúša aj niečo sám napísať. Nebol som výnimkou, len škoda, že sa to nezachovalo.

Kedy a ako sa však z koníčka stalo živobytie?

Po Nežnej revolúcii sme boli všetci veľmi nadšení, a keďže som ešte za socializmu mal rôzne príspevky v neoficiálnych tlačovinách, ponúkli mi, či nechcem skúsiť novinárčinu a začať pracovať v košických Mestských novinách – ešte za čias primátora Kopnického. Povedal som, že to skúsim a na prvú reportáž som bol ako redaktor vyslaný do terénu na neoficiálnu nudapláž pri jazere v Kechneci. (Smiech.) Samozrejme, nemal som ani diktafón, takže som si všetko zapisoval. A pretože tiež roky fotografujem, tak som aj fotil.

Aj ste sa prispôsobili respondentom? Myslím absenciou oblečenia.

Presne tak. Nebol som oblečený, lebo som chcel predovšetkým splynúť s davom. Možno aj preto sa so mnou ľudia bavili a inak by ma hnali preč. V pohode sa mi dali aj decentne odfotiť. V redakcii to následne vyšlo na prvej strane ako titulný článok a ja som začal pracovať ako novinár. Prešiel som si potom rôznymi periodikami a vyštudoval som žurnalistiku pod Univerzitou Komenského v rámci celoživotného vzdelávania. A keď som mal štyridsať rokov, bol zo mňa šéfredaktor v tom čase veľmi navštevovaného internetového portálu Cassovia.sk.

Ako vám vôbec niečo takéto napadlo?

Mal som už plné zuby všetkých tých kvázi celebrít a hlavne politikov. Aj tak vždy povedali len to, čo chceli a často sa pokúšali o manipuláciu. Mal som za sebou už aj viacero podnetov na prokuratúru za údajné trestné činy, čo v tých časoch bývalo v žurnalistike úplne bežné a dotyční to robili, aby vás umlčali a zastrašili. Samozrejme, zo všetkých právnych sporov som vyšiel víťazne. No týchto ľudí som začal mať dosť a navyše som zistil, že prestávam byť zvedavý. A keď už človek niečo robí len z rutiny, tak by to mal zmeniť. Tiež som mal pocit, že všetko, čo som chcel žurnalisticky podchytiť, som už podchytil. Za 16 rokov som zažil mnoho volieb a keďže majú Košice 22 mestských častí, aj množstvo starostov, ktorí toho narozprávajú, hoci človek dobre vie, že je to v skutočnosti celkom inak. Nehovoriac o ľuďoch, ktorí si pripadajú ako Bohovia a od novinárov chcú, aby im robili PR a nehľadali pravdu. Z toho som bol už naozaj unavený.

Tak som sa začal zaujímať o úplne obyčajných ľudí. S priateľmi som v roku 1999 založil Literárnu spoločnosť Pravé orechové ako neformálnu skupinu a v roku 2001 ako občianske združenie.

Jednoducho ste sa vzali, išli do nejakej obce, klopali ľuďom a pýtali si od nich zaujímavé príbehy? Je dosť náročné predstaviť si to…

Približne takto. Ale ak do jednej dediny chodíte dlho a opakovane, časom sa zblížite s ľuďmi, ktorí sú ochotní rozprávať. Načúvali sme príbehom z prvej Československej republiky, z druhej svetovej vojny, z odtrhnutia časti Slovenska v prospech Horthyho Maďarska. Aj príbehom z obdobia prezidenta Tisa. A tie sa hromadili a hromadili a začali sme ich literárne spracovávať do poviedok.

A následne do kníh, ktorých už máte neúrekom. Koľko ich vlastne je?

Pokiaľ ide o Pravé orechové, vyšlo nám vyše 40 kníh, z ktorých viaceré boli preložené do cudzích jazykov. Napríklad nám vyšlo 5 kníh v češtine, dve v maďarčine, jedna na Ukrajine i v Nórsku, máme tiež knihy v angličtine… Je to dobré aj z toho dôvodu, že človek musí z niečoho aj vyžiť.

Teraz, po 25 rokoch tejto práce, už zápasím s iným problémom. Na stretnutie príde človek sotva o 12 rokov starší a rozpráva príbeh z obdobia, ktoré som už aj ja zažil. Vzniká tak otázka, čo s tým a čo ďalej. Písať príbehy z obdobia, ktoré mám v pamäti aj ja? Niečo máme premyslené, neprezradím čo, ale bude to, myslím si, vcelku zaujímavé a bude sa to takisto týkať výskumu orálnej histórie.

Pokračovanie na str. 2.

Stránky: 1 2 3 4