Jeho osoba je neodmysliteľne spätá s Literárnou spoločnosťou Pravé orechové. Založil ju s priateľmi ešte v roku 1999 a doposiaľ v rámci nej vyšlo vyše 40 titulov doma i v zahraničí. Novinárčinu opustil po tom, čo ako vraví, prestal byť zvedavý a otravovali ho manipulatívni politici i rýchlokvasené celebrity. Začal sa rozprávať s najstaršími ľuďmi v obciach a zapisovať príbehy, ktoré sú podľa jeho slov dedičstvom, z ktorého sa dá veľa naučiť. Prečítajte si rozhovor, v rámci ktorého nám Slavomír Szabó priblížil, ako proces získavania príbehov vyzerá, čoho sa musí s kolegami vyvarovať, ale i to, na čom aktuálne pracuje a čo ho napĺňa.
Začnime pekne od začiatku. Ako ste vôbec dospeli k tomu, že literatúru budete nielen vášnivo čítať, ale sa ňou budete aj živiť?
Je pravda, že som ako malý čítal nesmierne veľa. Dnes chodím na mnohé podujatia v knižniciach o propagácii čítania a musím povedať, že vlastne ani nemám pocit, že by sa čítalo menej. Rovnako ani iní autori, s ktorými sa o tom bavím. Veď v našej generácii tiež nečítal ani zďaleka každý.
Literatúra mi skrátka už ako malému chlapcovi učarovala. A pokiaľ ide o písanie, tak, samozrejme, že keď človek číta, zvyčajne sa identifikuje s nejakou literárnou postavou a potom si skúša aj niečo sám napísať. Nebol som výnimkou, len škoda, že sa to nezachovalo.
Kedy a ako sa však z koníčka stalo živobytie?
Po Nežnej revolúcii sme boli všetci veľmi nadšení, a keďže som ešte za socializmu mal rôzne príspevky v neoficiálnych tlačovinách, ponúkli mi, či nechcem skúsiť novinárčinu a začať pracovať v košických Mestských novinách – ešte za čias primátora Kopnického. Povedal som, že to skúsim a na prvú reportáž som bol ako redaktor vyslaný do terénu na neoficiálnu nudapláž pri jazere v Kechneci. (Smiech.) Samozrejme, nemal som ani diktafón, takže som si všetko zapisoval. A pretože tiež roky fotografujem, tak som aj fotil.
Pridajte komentár