Záchranár zabudnutej histórie Slavomír Szabó: Mám rád, keď ma rozprávači príbehov rozosmejú

Musíte byť teda aj dobrým psychológom, aby ste odhalili výmysel, prípadne inšpirovali k spomínaniu. Nepochybujem, že sa vám občas ľudia aj rozplačú.

Stáva sa to naozaj často. Najmä v súvislosti s 2. svetovou vojnou a so znásilňovaním, žiaľ, najmä zo strany osloboditeľov. Dievčatá sa schovávali, zháňali od starých báb oblečenie, bravčovú masť a uhoľný prach, prípadne popol. Masť zmiešali s popolom a natreli sa, aby vyzerali, že sú staré a choré.

Dokáže vás ešte nejaký príbeh prekvapiť?

Mám rád, keď vznikne nejaký príbeh, ktorý sa nepodobá na iné, a ktorý ma napríklad rozosmeje. Jeden taký mi porozprával dedko, a veľmi veselo sa pri tom zabával. Príbeh o tom, ako sa 21. august 1968 stal jeho najšťastnejším dňom v živote.

Medzi deťmi bola veľmi obľúbená mrazená jablková dreň, ktorú začali v obchodoch v 60. rokoch predávať a stála nejakých 80 halierov. No rodina malého chlapca bola veľmi šetrná a doma mu peniaze nedali. Babka mu odporučila, nech si nastrúha a pocukruje jabĺčka a vo vedre to spustí do studne ochladiť. Všetci spolužiaci si kupovali mrazenú jablkovú dreň a on sa cítil ako menejcenný. Darmo plakal, nič nepomohlo. V jedno ráno otec všetkých pobudil, lebo v rádiu hlásili, že vojská Varšavskej zmluvy prekročili hranice a obsadzujú Československo. Babka poučená z vojny kričala na syna, nech beží do obchodu a kúpi všetko, čo majú. Otec sa vrátil s dvoma veľkými škatuľami jablkovej drene, lebo nič iné už v obchode neostalo. A tak to bol chlapcov najšťastnejší deň. Objaviť takýto príbeh je naozaj radosť.

Predpokladám, že úspech v získaní zaujímavých príbehov sa nedostaví vždy.

Kedy ako… Nesmieme na rozprávačov tlačiť, lebo sa zaseknú. Začíname väčšinou tým, že ľuďom rozprávame príbehy my. Kde sa čo stalo v inej dedine a podobne. Ako som povedal, navrhujeme aj 60 rôznych tém. Občas ich poprosíme, či nám neprinesú nejaké staré fotky. Aj to zvyčajne pomôže, pretože k mnohým ľuďom z fotiek sa viažu rôzne príbehy.

REKLAMA

Sú typy ľudí, ktorí rozprávajú vtedy, keď sú dvaja a jeden druhého hecuje. Alebo sú takí, čo v skupine nepovedia nič, celý čas mlčia, ale keď sa spýtame, či sa môžeme s nimi ešte stretnúť, že ich navštívime vo dvojici, tak súhlasia. No a na takom stretnutí potom chrlia príbeh za príbehom. Vždy však dodajú – ale nieže prezradíte, že to viete odo mňa. (Smiech.) To sú príbehy, ktoré sa zvyčajne týkajú udavačov vo vojne či za čias komunistov, povojnových krívd, osobnej pomsty medzi rodinami v obci a podobne.

Musíte mať zrejme ľudí rád.

Ono by sa to celkom nedalo robiť, ak by som ich nemal rád. Ale zase nie som nejaký patologický milovník. Ľudia sú rôzni. Niektorí by sa vám rozdali, no sú aj takí, čo si prostredníctvom vás chcú vybaviť staré pomsty, potom ľudia, ktorí v sebe nosia množstvo záporných emócií, na všetko len nadávajú a sú priam toxickí. Je dobré získať si ich dôveru, ale zachovať si aj určitý odstup.

Pracujete aj s deťmi a mládežou, často chodievate do knižníc na besedy, robievate workshopy, kurzy kreatívneho písania. Baví vás to?

Sú 3 kategórie detí, s ktorými pracujem. Deti na prvom stupni, kde sa im ponúkam za zábavného sprievodcu v objavovaní sveta. Potom od piatej triedy vyššie na základnej škole sú deti, s ktorými sa dá krásne pracovať, ale iba ak k nim pristupujete ako k partnerom. A potom stredná škola, keď už je záujem študentov vyhranený a mojou úlohou je trafiť sa do ich záujmov.

Rozhodne nepreferujem štandardné besedy. Skôr mám rád spoločné kolektívne hry s textom. Využívam čítanie s porozumením, prisudzovanie vlastností jednotlivým postavám, rozvoj intuície – prerušované čítanie poviedok, hľadanie predpokladov, ako sa ktorá literárna postava v dejovom konflikte zachová a prečo. A rád a často využívam aj súťaže medzi skupinami žiakov. Vytvorím skupiny, ktoré medzi sebou súťažia. To pomáha najmä u starších žiakov pri upriamení pozornosti na súťažnú tému. Celkovo ma stretnutia s deťmi nabíjajú energiou.

Vám vyšlo aj viacero rozprávkových kníh, však?

Áno, zatiaľ sedem. Buď sú to rozprávkovou formou prepísané staršie historické príbehy, ktoré som získal výskumom orálnej histórie v jednotlivých obciach alebo sú to rozprávky, ktoré som zozbieral napríklad aj na Ukrajine či v Nórsku, a ktoré doposiaľ neboli publikované.

A čo knižky z iného súdka?

Pokiaľ ide o literatúru faktu, tak mi vyšlo doposiaľ 5 kníh. Jedna z nich sa týka urbanistického rozvoja Košíc, čo bolo nekonečné štúdium. Nedávno zasa 3 knihy o Košickom samosprávnom kraji –  Poklady kraja, Kultúrne dedičstvo a Prírodné bohatstvo, ktoré sú akoby popularizáciou histórie. Je to 96 príbehov o konkrétnych miestach a každý príbeh sa odohráva v inom prostredí a čase. Robil som na tom dva roky.

Vyžaduje si to veľa štúdia.

Mám okolo seba ľudí, ktorí sú veľmi vzdelaní. Opravia ma, navedú, povedia mi, kde mám čo hľadať, alebo mi rovno pošlú oskenované materiály. Ja osobne pri literatúre faktu nerobím výskum, ja sa venujem popularizácii. A stále tvrdím, že počas čítania každej jednej kapitoly sa človek musí aj zabaviť. Okrem dokumentárnej časti vnášam do textov aj stránku emotívnu, aby sa čitateľ mohol zasmiať, aj keď to nie je napríklad jeho obľúbená téma.

Mám pocit, že Vy neustále niečo vymýšľate.

No mám ešte ďalšiu vec – nazývam to príbehové bedekre. Napísal som trojzväzkové dielo o Slovenskom krase. Okrem všeobecných informácií je tam vždy spomenuté niečo, k čomu môže turista prísť a na čo môže siahnuť. Je to kríž, skala, most, konkrétny strom… Nasleduje poviedka, ktorá sa viaže práve k tomu, na čo turista siaha. Takto akoby vznikalo až intímne puto a ozvalo sa mi už dosť veľa čitateľov, ktorí sa naozaj reálne vybrali na výlety po stopách týchto mojich príbehov. Jednotlivé predmety, stavby či prírodné výtvory tak pre nich získali nový rozmer.

Pokračovanie na str. 4.