Záchranár zabudnutej histórie Slavomír Szabó: Mám rád, keď ma rozprávači príbehov rozosmejú

Keďže je celá vaša tvorba založená na úzkom kontakte s ľuďmi, ako ste to riešili napríklad počas covidu?

Starí ľudia sú najzraniteľnejšia skupina, v tom čase by na mňa pozerali ako na úplného blázna, ak by som im zaklopal na dvere. Pracoval som vtedy doma na spomínaných knihách pre Košický samosprávny kraj.

Aké ďalšie koníčky máte?

Jedným z mojich koníčkov je lucídne snívanie. Je to akési vedomé snívanie, keď si nielenže uvedomujete, že snívate, ale dokážete sen aj ovplyvňovať, a to spôsobom, ktorý počas bdenia nie je možný.

Práve teraz riešim výzvu vydavateľa – napísať chlapčenský román venovaný najmenej čítajúcej skupine, a to chlapcom vo veku 13-15 rokov. A to je naozaj výzva. Už to mám takmer hotové, čaká ma len autorské redigovanie textov. A práve hlavnou témou tohto románu sú lucídne sny.  

Očividne sa teda nenudíte.

Mám hromadu nápadov, mám aj nejaké ponuky, a to je dobré. Nie je nič horšie, ako keď musíte svoju prácu každému predstavovať ako úplný nováčik, aby ste vôbec vzbudili záujem. To je pre autora priam až ponižujúce… Čiže ja sa môžem zo života tešiť.

A nemali ste niekedy kdesi hlboko v sebe túžbu napísať nejaký bestseller? Niečo, čo by Vás preslávilo?

Je to môj vnútorný boj, pretože som bol roky zaškatuľkovaný. Mnohí ma prezentovali ako zberateľa povestí, aj keď to vôbec nie je pravda, pretože u mňa dominovali skutočné historické príbehy a povesť sa vyskytla len z času načas.

Mám nápad, ktorý v sebe nosím už dlhé roky a postupne dozrieva.  Možno sa do toho pustím, ale až vtedy, ak by som mal možnosť robiť výskum orálnej histórie len medzi ľuďmi, ktorí sú mladší ako ja. (Úsmev.)

Takže si to ešte rozmyslím, ale ja o svojich plánoch do budúcnosti nikdy nehovorím. Navyše je tu otázka, čo je to bestseller, pretože úspešnosť knihy v našich podmienkach v značnej miere závisí od toho, koľko sa investuje do reklamy.

Musíme si uvedomiť aj to, že náš trh je malý a aj počet výtlačkov z konkrétneho titulu nízky, s čím priamo úmerne súvisí jednotková cena. Napríklad takí Poliaci ako 38 miliónový národ sú na tom výrazne lepšie.

Čo by z Vášho pohľadu knižnému trhu aktuálne najviac pomohlo?

Situáciu na našom knižnom trhu nevnímam ako tragickú. Myslím si, že tu máme niekoľko veľmi dobrých vydavateľstiev. Veľmi by však pomohla propagácia slovenskej literatúry tak, aby vychádzala v prekladoch aj v zahraničí a trh sa rozšíril. Pretože keď mi vyšla ešte pred vojenským konfliktom vyšla knižka na pomerne chudobnej Ukrajine, ešte aj tam som mal vyšší honorár ako tu.

Nemôžeme v rámci rozhovoru obísť ani Vašu vášeň pre fotolovectvo. Taký koníček Vám musí zaberať neuveriteľne veľa času…

No jasné, ale počas toho si všetko pekne premyslím, čo a ako napíšem. Keby som bol doma pred televízorom, tak to tak skvelo nepôjde. Takto si pekne chodím do prírody a fotografujem zvieratá. Hľadám skryté zvieracie chodníčky. Samozrejme, fotiť treba vtedy, keď je takzvané mäkké svetlo – najlepšie je po východe slnka alebo pred jeho západom. A keď si nájdem cestičku, tak potom v lese prespím asi 200-300 metrov od toho miesta, kde chcem fotiť, pretože zviera aj les vedia, kde spíte. Zobudím sa asi hodinku pred svitaním, prídem na vyhliadnuté miesto, usadím sa a počkám, kým vyjde na lúku napríklad črieda danielov.

Foto v galérii: archív S. S.

Fotolovectvo je rozhodne lepšie ako lovectvo, lebo keď je lovec úspešný, tak zviera zabije a keď je fotolovec úspešný, tak zviera zveční. A je to tiež o splnených snoch. Stretnúť v lese rysa, pozorovať líšky, diviaky, jelene, ale aj drobné vtáctvo je priam dokonalý relax na duši. Po takom víkende sa mi aj lepšie píše.