Záchranár zabudnutej histórie Slavomír Szabó: Mám rád, keď ma rozprávači príbehov rozosmejú

Dnes sú príbehy veľmi populárne, no v čase, keď ste s Literárnou spoločnosťou Pravé orechové začínali, ešte neboli.

My sme na príbeh nazerali ako na dedičstvo, z ktorého sa dá veľa naučiť. Dá sa povedať, že som všetko vsadil na jednu kartu. V štyridsiatke som si povedal, že začnem písať príbehy a budem sa venovať len tomu. Vravel som si – mám úspory, môžem to robiť dva roky. A buď sa chytím, alebo sa vrátim k novinárčine. No a za tie dva roky vznikli prvé knihy a otvárali sa ďalšie perspektívy.

Koľko vás vlastne tvorilo Pravé orechové? S koľkými ľuďmi ste za tie roky spolupracovali?

Ono je to rôzne. Je niekoľko typov ľudí, ktorí boli členmi. Buď to bol niekto, kto skúšal písať a veľmi sa mu nedarilo, tak prišiel za mnou, či sa mu nepozriem na jeho texty. Potom to zvyčajne dopadne tak, že sa chytám za hlavu, lebo lepšie by bolo napísať to odznova, ako prerábať. Postava musí byť jasná, musí byť vyhranená. Dejová zápletka a línia by mohla byť radšej dvojitá. Už nie sme v časoch Honoré de Balzaca, takže opis by mal byť relatívne stručný, ale musí sa vychytiť podstata atmosféry daného prostredia a tak ďalej a tak ďalej. Kým to dotyčnému vysvetlím… ideme radšej spolu počúvať príbehy, lebo aj tu je potrebné vedieť, ako ich získať a ako verifikovať fakty. No a potom už išlo ľahšie vysvetľovať, čo ako a prečo spracovať spôsobom, ktorému bude čitateľ naklonený.

A keď aj boli mnohí spolupracovníci šikovní, po čase ich zlákalo niečo iné a skončilo sa to. Boli aj takí, ktorí si mysleli, že to bude ryža a keď zistili, že nie je, odišli. Celkovo tvorilo postupne Pravé orechové asi 20 ľudí. Momentálne sme traja a chystáme sa na zmenu programu, ktorá trošku ovplyvní charakter združenia, ale stále to bude o zachovávaní histórie a o literárnej tvorbe.

Vy ste podľa mňa vyplnili dieru na trhu, keď ste išli za starostami a nenúkali im klasickú nudnú knižku o obci, ale niečo špeciálne v podobe poviedok viažucich sa k obci od miestnych pamätníkov. Ako ste vôbec prišli na takýto skvelý nápad?

REKLAMA

Ono vždy musí mať človek na pamäti aj početnosť a záujem cieľovej skupiny. Monografiu obce chce každý starosta ako povinnú jazdu, kde spíšete archeologické nálezy, geologické podložie, kedy kto založil dedinu, ako sa rozrastala a kto dostal štátne vyznamenanie za rozvoj jednotného roľníckeho družstva. (Úsmev.) Kniha vznikne ako literatúra faktu a väčšinou ju predstavia na dedinskej slávnosti. Každý obyvateľ obce si vezme po jednom výtlačku, potom o ňu majú záujem miestni rodáci a zvyšné výtlačky starosta rozdá návštevám, no je otázne, či tie knižku aspoň otvoria. Celá cieľová skupina je tu pomerne redukovaná.

Keď si však vezmeme beletriu – knihu príbehov napísaných ako poviedky, tak to má svoju iskru bez ohľadu na to, či sa opísané skutočnosti odohrali v Moldave, v Honolulu alebo Petrohrade. Príbeh je zaujímavý svojou podstatou. Tak sme tomu vymysleli názov poviedkové monografie a vznikli knihy ako Čečejovské poviedky, Valalické poviedky, Fričovské poviedky, Važecké poviedky a mnohé ďalšie.

Ako proces získavania príbehov vlastne funguje?

Chodíme po obciach a vyhľadávame najstarších pamätníkov. Z ich pamäti sa snažíme vypočuť, čo sa tam v minulosti odohralo. Samotné poviedky delíme do dvoch kategórií. Prvé sú tie skutočné, teda príbehy, ktoré si pamätajú z vlastných životov alebo si ich ešte pamätajú z rozprávania svojich rodičov. Je však potrebné povedať, že každý ďalší rozprávač čosi pozmení. Aj preto musíme množstvo faktov verifikovať.

Zrejme nie je núdza ani o “strašidelné” historky.

Sú tu aj príbehy, ktoré nás zaujímajú, ale o ich skutočnosti môžeme pochybovať. Stále sa však tradujú. Každá poriadna dedina mala vlastné strašidlo, nejaké miesto, kam neradno v noci chodiť, aspoň tri bosorky a podobne. Sú to také tie veci, ktoré síce nemajú nič spoločné s reálnou históriou, ale sú súčasťou kultúry danej obce. Príbeh tematicky zaradený do oblasti vidieckej mystiky má svoju hodnotu v tom, že priblíži, čomu boli kedysi ľudia ochotní uveriť.

Samozrejme, aj v skutočných príbehoch sa odráža kultúra obce. Každá dedina mala svoje unikátne zvyky či rituály. Nie sú to teda len príbehy, ktoré by sa mohli napasovať na hociktorú dedinu. Vyvracajú tiež mnohé mýty tradované vo folklóre. Často je tam plno nezmyslov. Vezmime si napríklad kecy o tradičnej rodine. Pritom skutočnosť odkážu odhaliť aj ľudové piesne. „Dám si vyhotoviť tri veliké kyje, s jedným budem ženu biti, a tým druhým deti… a pojdem na zálety…“ Áno, toto bola tradičná rodina.

Alebo „koľečka še obracajú, pšenička še mele, moja milá še vydáva, pujdzem na vešele“. To bola bežná vec, lebo rodičia až do 50. rokov minulého storočia rozhodovali, kto si koho vezme. Máš milú a máte sa radi? Zabudni na to, rodičia jej vybrali iného ženícha! A nejaké to idealizovanie vo folklóre a rôznych dovolávaniach sa na hrdú tradičnú rodinu je zvyčajne absolútny nezmysel. Takisto sa idealizovali aj príbehy z obdobia 2. svetovej vojny, z obdobia gardistov a podobne. Preto musíme aj mnoho faktov verifikovať. Ak je nám jasné, že človek nehovorí, čo sa ako odohralo, ale tak ako si to v optimistickom spomínaní vysníval, tak rozpovedaný príbeh literárne nespracujeme a poviedka z neho nikdy nebude.

Je veľa vecí, z ktorých by sme sa mali poučiť. Mnohí však namiesto toho prichádzajú s tým, ako bolo všetko perfektné, ako sa vtedy dobre žilo, ako si človek človeka vážil. To nie je realita. Je to idealizovanie, a ľudia nerozprávajú o živote, aký bol, ale o živote, aký by chceli, aby bol, a možno tomu časom aj uverili. A to je to, čomu sa snažíme v poviedkach vyhýbať.

Ako vlastne z ľudí dostávate tie naozaj zaujímavé príbehy? Málokto podľa mňa vychrlí rovno niečo, čo chcete počuť.

Asi 70 percent ľudí, s ktorými sa rozprávame, začína tým, ako museli ťažko robiť. Koňa nemali, orali ručne na pluhu ťahanom kravou… Preto máme vypísaných asi 60 tém a postupne ich spomíname. Snažíme sa zistiť, ku ktorej téme rozprávač inklinuje a ak to uhádneme, je to polovica úspechu.

Pokračovanie na str. 3.