Mágia Vianoc podľa etnografky: príbehy, rituály a zvyky našich predkov

Slováci si Vianoce nevedeli predstaviť bez tajomných zvykov, veštení, obiet pre predkov či porekadiel, ktoré mali ovplyvniť celý nasledujúci rok. Prečo nesmeli na Štedrý deň vynášať smeti? Ako sa hádzali orechy do kútov a čo prezradilo prekrojené jabĺčko? A čo je to vlastne „vianočný had“? Pozrite sa s nami s etnografkou Východoslovenského múzea Ľudmilou Mitrovou do sveta sviatočných tradícií, v ktorom sa mieša mágia, zbožnosť aj humor predošlých generácií.

Advent je začiatok kresťanského liturgického roka a zároveň predstavuje aj obdobie 4 týždňov pred Vianocami, ktoré symbolizujú čas 4 tisícročí – od symbolického stvorenia sveta až po narodenie Krista.

„Zaviedol ho pápež Gregor I. V tomto ročnom období kedysi pretrvávali aj rôzne predslnovratné zábavy, ktoré boli v Európe veľmi obľúbené, no postupne sa zakazovali. Aj preto bývala posledná zábava pred Vianocami tradične na Katarínu.

V ľudovej kultúre je toto obdobie späté s predstavou magickej sily nového začiatku a s takzvanými stridžími dňami, počas ktorých môžeme v dobrom aj zlom ovplyvniť svoju budúcnosť. Ľudia si čas vypĺňali ochrannými obyčajmi, ľúbostným veštením, čarami či vinšovaním. Napríklad na východnom Slovensku počas ranného adventného zvonenia zatvárali dvere na hospodárstvach, aby sa bosorky nemohli dostať k ľuďom či domácim zvieratám a škodiť im,“ približuje Ľ. Mitrová.

Adventný veniec – pomôcka pre netrpezlivé detičky

Pôvod adventného venca nie je presne zdokumentovaný, no jeho náznaky nachádzame už v predkresťanských tradíciách, kde symbolizoval večný cyklus ročných období. Zelené vetvičky vytvárajúce kruh boli zároveň chápané ako symbol večného života. Predpokladá sa, že veniec sa používal už v stredoveku.

„Vytvorenie prvého moderného adventného venca pripisujeme Johannovi Hinrichovi Wichernovi, evanjelickému pastorovi. Založil útulok pre chudobných ľudí a opustené deti, ktorý nazval Drsný dom (Rauhes Haus). Obyvatelia tam nielen žili, ale učili sa aj rôznym remeslám. Traduje sa, že Wichern vytvoril adventný veniec ako odpoveď na večnú otázku detí: „Kedy budú Vianoce?“ Veniec mal pôvodne 24 sviečok – devätnásť tenkých pre všedné dni a štyri hrubšie, symbolizujúce adventné nedele.“

REKLAMA

Adventný veniec vznikol v mestskom prostredí a na vidiek sa rozšíril v priebehu 20. storočia. Adventným sviečkam sa tradične pripisujú rôzne posolstvá – prvá symbolizuje mier, druhá pripomína vieru, tretia predstavuje lásku a štvrtá nehynúcu nádej.

Množstvo tradičných obradov má agrárny charakter

Kalendárny deň 24. december je venovaný Adamovi a Eve a zároveň je predvečerom sviatku Božieho narodenia, ktorý sa nazýva aj Kračún alebo sv. Vília. Vianočné obdobie trvá od Kračúna až do prvej nedele po sviatku Zjavenia Pána, ľudovo známom ako sviatok Troch kráľov.

Toto sviatočné obdobie je podľa slov etnografky pretkané mnohými obradmi, pričom tie najstaršie siahajú až do solárneho kultu a súvisia so zimným slnovratom. Ďalšie prvky majú pôvod v pohanských zvykoch, rímskych saturnáliách a napokon aj v kresťanstve.

Pred úpravou kalendára pripadal 24. december na dnešný Silvester, a preto sú mnohé zvyky orientované na novoročné agrárne obrady, keďže väčšina ľudí bola kedysi roľníkmi.

“Nie všetky národy v Európe mali pevne stanovený Nový rok na 1. január. U Rimanov sa začínal 1. marca a podľa neho sa zachovalo počítanie a názvy mesiacov dodnes. Sviatky sa presunom z juliánskeho na gregoriánsky kalendár posunuli a menili. Napr. dátum Nového roka sa posúval od 25. decembra až po Veľkú Noc. Takéto presúvanie sa odrazilo aj v novoročnom zvykosloví, na ktoré sa pripravovalo od konca novembra, a prebiehalo od 25. decembra do do 6 januára. A preto sa mnoho novoročných zvykov agrárno-prosperitného charakteru na nasledujúci rok, keďže väčšina ľudí bola kedysi roľníkmi, opakuje počas celého tohto obdobia. A niektoré obrady z jarného novoročia sa presúvali do zimného. V Uhorsku od 15. storočia bol určený nový rok na 1. januára.”

K najznámejším tradíciám patrilo prekrajovanie jabĺčka pri štedrovečernom stole ako veštba zdravia na nasledujúci rok. Jabĺčko sa mohlo prekrajovať vertikálne aj horizontálne – hviezdička znamenala dobré znamenie, kríž alebo červivosť naopak predpovedali slabšie zdravie.

„Obľúbeným zvykom bolo aj hádzanie orechov do kútov izby, ktoré vykonával gazda. Hádzali sa za chrbát – najskôr do krížneho kúta, potom do ľavého a napokon do pravého. Pôvodne šlo o obetu dušiam predkov, aby neboli hladné a smutné počas celého roka. Tento zvyk sa najdlhšie udržal na severovýchode Slovenska, kde gazda pri hádzaní hovoril: „Dedo i babo, poďte s nami jesť.“ Neskôr sa pôvodný význam vytratil a zvyk sa spájal najmä s predstavou zabezpečenia prosperity.

Veľmi známe je aj kreslenie medového kríža malíčkom na čelo detí – niekde aj všetkých členov rodiny – aby boli zdraví a dobrí. K tradičným zvykom patrilo aj umiestnenie reťaze s kladkou pod štedrovečerný stôl, aby rodina držala spolu tak pevne, ako držala samotná reťaz,“ vymenúva Ľ. Mitrová.

Medovníky sa piekli v kláštoroch

Medovníky sa pôvodne pripravovali v kláštoroch. V mužských boli viac korenené a v ženských viac zdobené.

„Medovníky sa používali aj ako liek a pri ich jedení sa odriekali uzdravovacie slovné formulky. Neskôr mali medovníčky súvis s meštianskou vrstvou, lebo korenie bolo drahé a mešťania si ho mohli dovoliť. Postupne zľudoveli a stali sa symbolom trhov a jarmokov… („jarmok bol slabý, ani medovnikár neprišiel“) A dnes vnímame medovníky ako neoddeliteľnú súčasť Vianoc.”

Prvé medovníky sa odtláčali do prepracovaných drevených foriem a ďalej sa už nezdobili. Neskôr sa ich výroba stala aj skupinovou aktivitou, napríklad v školách. Podobne sa pripravovali aj oblátky – učiteľ ich piekol so žiakmi, ktorí priniesli suroviny: múku, cukor, mlieko, a tam, kde boli bohatší, aj smotanu. Potom ich roznášali po dedine.