Psychologička a sociologička Olívia Rosalie Guráňová: „Sebaláska nie je len pocit, ale séria malých každodenných rozhodnutí”

Na stretnutí Akčných žien v Košiciach zaujala prítomné dámy aj krehko pôsobiaca mladá žena, ktorá bez zábran hovorila o intimite, zmyselnosti a vedomých rituáloch, ktoré v každej žene dokážu prebudiť bohyňu. Olívia Guráňová zastupujúca značku About her nám v rozhovore prezradila okrem iného aj to, čo ju motivuje prebúdzať v ženách potlačenú sexualitu aj prečo sa podľa nej muži neurazia, keď ich označí za jednoduchých.

Podľa vás je každá žena bohyňa. Ako sa tak cítiť, ak sa tak skrátka necítime?

Myslím si, že pocit „bohyne“ nie je niečo, čo musí žena cítiť stále. Je to skôr stav, ku ktorému sa vieme vracať. Väčšina žien dnes funguje v režime výkonu – práca, domácnosť, materstvo, očakávania spoločnosti. V takom tempe sa veľmi ľahko odpojíme od vlastného tela aj od svojej ženskosti.

Paradoxne práve telo je miesto, kde sa ten pocit sily znovu rodí. Keď žena začne svoje telo vedome vnímať, dotýkať sa ho s rešpektom a starostlivosťou – aj tých častí, ktorým bežne nevenujeme pozornosť – postupne sa mení aj to, ako sa cíti.

Pravidelný dotyk, malé rituály starostlivosti o telo či intímne zdravie dokážu ženám veľmi prirodzene vrátiť pocit ženskosti, sebavedomia aj spojenia so sebou.

Vo veľkej miere to súvisí so sebaláskou, ktorá je v ostatnom období toľko prepieraná. Je možné začať sa mať rada, ak to žene nie je prirodzené?

Áno. Sebaláska nie je len pocit, ale najmä séria malých každodenných rozhodnutí.

Mnohé ženy si myslia, že sa musia najprv začať milovať, aby sa o seba mohli starať. V praxi to však často funguje opačne. Keď žena začne svojmu telu venovať pozornosť – oddych, starostlivosť, malé rituály – postupne sa mení aj jej vnútorný vzťah k sebe.

Môže to byť napríklad vedomý dotyk, chvíľa pre seba, starostlivosť o intímne zdravie alebo tréning panvového dna počas dňa. Práve tieto malé momenty dokážu postupne vytvoriť nový vzťah k vlastnému telu.

Nakoľko máme možno zlý vzťah k sebe zakódovaný v mysli vďaka výchove?

Veľmi výrazne. Ako psychologička aj sociologička vidím, že veľa presvedčení vzniká už v detstve. Dievčatá sa často učia byť skromné, tiché, nevyčnievať a príliš nehovoriť o svojich potrebách – najmä o tých intímnych.

Potom v dospelosti očakávame, že žena bude sebavedomá, bude poznať svoje telo a vedieť komunikovať svoje potreby. Lenže nikto ju to nikdy neučil.

REKLAMA

Dobrá správa je, že tieto vzorce nie sú definitívne. Nový vzťah k sebe sa dá vytvoriť v každom veku.

Máte nejaký manuál – systém rituálov, ktorý by ženu krok po kroku sprevádzal k tomu, aby sa naozaj stala bohyňou?

Ja používam skôr slovo rituál než manuál. Rituál je niečo vedomé a osobné.

Môže to byť práca so ženským cyklom, chvíľa starostlivosti o telo, bylinkový kúpeľ, dychové cvičenie alebo napríklad tréning panvového dna počas dňa.

Keď žena pravidelne venuje pozornosť svojmu telu, začne ho vnímať úplne inak. Zrazu si viac uvedomuje svoju energiu, citlivosť aj potešenie.

Dnes je krásne, že veľa takýchto rituálov si žena môže vytvoriť aj doma – napríklad cez prírodnú intímnu starostlivosť alebo pomôcky, ktoré jej pomáhajú lepšie vnímať vlastné telo.

Vy ste vyštudovaná sociologička aj psychologička, takže viete aj z odborného hľadiska zhodnotiť, ako na tom my ženy sme – možno percentuálne koľko percent z nás dokáže využívať svoju silu a energiu?

Ak sa pozrieme na výskumy sebadôvery, ukazuje sa, že mnoho žien o sebe stále pochybuje viac než muži, hoci ich schopnosti sú často rovnako vysoké.

Zaujímavé sú aj dáta o intimite. Napríklad ženy, ktoré majú sex približne raz týždenne, uvádzajú až okolo 85 % spokojnosť so svojím životom, zatiaľ čo pri frekvencii menej než raz za mesiac je to približne 17 %.

Zároveň približne 30 % mladých ľudí vo veku 18 až 25 rokov uvádza, že nemali sex viac ako rok – a to je veková skupina, ktorá sa považuje za najaktívnejšiu.

Pre mňa je to signál, že sa ako spoločnosť čoraz viac odpojujeme od vlastného tela aj od intimity. A práve tam je veľký priestor na zmenu.

Pomerne kriticky sa vyjadrujete na adresu mužov. Vraj sú jednoduchší a ide im v podstate len o jedno. Naozaj si to myslíte?

Myslím si, že veta „muži sú jednoduchší“ je veľmi často pochopená úplne inak, než bola myslená.

Keď som to povedala počas jednej z mojich prednášok, zámerne som sa spýtala jedného pána v publiku, či by ho to urazilo. Povedal, že vôbec.

A práve to je zaujímavé. Žena sa často urazí, keď ju niekto nazve jednoduchou, ale muž túto vlastnosť skôr berie ako výhodu. Neznamená to pre neho menej hodnoty, skôr menej zbytočných drám v živote.

Muži a ženy jednoducho fungujú odlišne. Muž má často priamočiarejší spôsob uvažovania a konania, zatiaľ čo ženský vnútorný svet je oveľa komplexnejší.

A práve tu vzniká veľa nedorozumení. Ženy niekedy očakávajú, že muž bude rozumieť ich vnútornému svetu tak, ako mu rozumejú ony samy. Preto ženy povzbudzujem k tomu, aby od mužov neočakávali presne to isté, čo prinášajú do vzťahu ony. Ženy prinášajú do vzťahu citlivosť, empatiu a hlboké prežívanie. Muži zase často prinášajú stabilitu, bezpečie a rovnováhu. Keď sa tieto rozdiely začnú vnímať ako dopĺňanie, vzťahy fungujú oveľa pokojnejšie.

Má teda podľa vás vôbec zmysel upierať svoje snahy na budovanie dlhodobého vzťahu s mužom?

Určite áno. Myslím si, že kvalitné partnerstvo je jedna z najkrajších vecí v živote.

Ale funguje najlepšie vtedy, keď dvaja ľudia neprichádzajú zo strachu alebo závislosti, ale zo svojej vlastnej sily. Keď žena pozná svoju hodnotu, partnerstvo sa stáva voľbou, nie nutnosťou.

Považujete sa za radikálnu feministku?

Úprimne, dnes je slovo feminizmus pomerne široké a niekedy až abstraktné. Ak sa ma pýtate, či verím v ženskú dominanciu, v to, že muži môžu za všetku opresiu sveta a že je potrebné bojovne kričať do sveta ženské práva, tak asi nie.

Ak sa ma však pýtate, či verím v to, že svet dokáže prijať ženu v jej plnej sile – ženu, ktorá je silná, zmyselná, inteligentná, uspokojená a zároveň láskavá – tak určite áno. Taká žena nemusí s nikým súperiť. Vie, kto je. Vie, čo prináša do sveta svojou kreativitou, komunikáciou a otvoreným srdcom. Stojí hrdo po boku svojho partnera a zároveň dokáže viesť svoje deti aj komunitu. A práve také ženy chcem podporovať a sprevádzať. A úprimne – aj ja sa snažím každý deň takouto ženou o trochu viac stať.

Kedy ste pocítili, že Vašou profesijnou cestou bude práve sprevádzať ženy na ceste k uvedomeniu si svojej hodnoty a možno otvoreniu vzťahu k sexualite?

Bolo to skôr prirodzené pokračovanie toho, čo som robila dlhé roky. Osem rokov som viedla jogové štúdio, kde som pracovala najmä so ženami. Postupne som ich sprevádzala nielen cez pohyb, ale aj ako koučka a masérka.

Pokračovanie na str. 2.