Február v Štátnej filharmónii Košice pokračuje 2. online koncertom v komornom duchu: HAYDN – RICHTER – STAMIC. Odznie vo štvrtok 18. 2. o 19:00 na facebookových stránkach a v TV TelKE. Dirigent a sólista, významný český hudobník Vojtěch Spurný, povedie orchester ŠfK od čembala.
Ako dirigent a interpret sa Vojtěch Spurný pohybuje v poriadne širokom žánrovom rozpätí. Je šéfom opery Slezského divadla Opava, ale dirigoval prakticky väčšinu českých hudobných telies. Uvádzal napríklad Purcelovu operu Dido a Aeneas či Euridice od Jacopa Periho až po Rossiniho Barbiera zo Sevilly. K tomu všetkému je multiinštrumentalista – hráva na čembale, flaute i štvrťtónovom klavíri.
Ktorá hudobná oblasť je vám z vášho pestrého portfólia osobne najbližšia?
Vždy sa zameriam na tú hudbu (obdobie, skladbu), čo aktuálne robím, na sto percent. Pre mňa je hudba komplexná záležitosť a som rád, že si ju môžem vychutnávať v komplexnej mnohostrannosti. Je mi jedno, či to bude Gershwinov muzikál, alebo ako teraz stará hudba s čembalom, či Mahler, Dvořák, alebo opera. Všetko je to rovnako veľký zážitok, aj keď každý je trochu iný.
Študovali ste u renomovaných odborníkov na dobovú interpretačnú prax Helmuta Rillinga či Kennetha Gilberta. Prirástli vám niektoré dobové nástroje k srdcu viac?
Rolu v tom hrá povedzme aj osobný vkus a v mojom prípade aj osobné vzťahy a priateľstvá. Hrám na všetky druhy klávesových historických nástrojov (i na štvrťtónový klavír) a doma ich mám niekoľko. Konkrétne tri čembalá, klavichord, moderné pianíno a historický klavír z druhej polovice 19. storočia. Siedmy nástroj (kladívkový klavír) je na ceste. Kvôli nemu sa už musíme za mesiac sťahovať do väčšieho. Čiže najviac zrastený a zžitý som s tými nástrojmi, čo mám doma a najlepšie sa mi na nich hrá. Stali sa nielen súčasťou mojej domácnosti, ale aj mňa.
Poučená interpretácia mala pred pár desiatkami rokov silné zázemie v podobe mien ako Gustav Leonhardt, Ton Koopman či Jordi Savall, ktorí dokázali strhnúť množstvo poslucháčov. Akým smerom sa dnes podľa vás uberá poučená interpretácia vo svete a v Česku? Má svoje verné publikum aj u nás?
Treba povedať, že dnes je rad hudobníkov, čo nie sú špecialisti na historicky poučenú interpretáciu (ani ja sa k ním tak úplne nepočítam), ale snažia sa každú skladbu interpretovať čo najlepšie podľa zásad tej doby, v ktorej bola napísaná – povedzme filologicky presne. A to je rozhodujúce. Baroková hudba a stará hudba vôbec má početné publikum a festivaly venujúce sa výlučne starej hudbe sú v obľube. Zásadný posun je v tom, že zatiaľ čo v 70. a 80. rokoch hudobníci, ktorí patrili do tábora historicky poučených interpretov, tvorili akúsi protiváhu voči oficiálnemu hudobnému establišmentu a dokonca občas pôsobili ako „hudobní teroristi“, sú dnes už súčasťou tohto širokého spektra. To, čo pred 50 rokmi bolo nemysliteľné, aby si moderný symfonický orchester pozval niekoho, kto s nimi naštuduje program historicky poučene, je dnes skutočnosťou.
Tieto dve interpretačné sféry sa prelínajú a nie je náhoda, že je čím ďalej, tým viac hudobníkov, čo si zahrajú na husle klasické aj barokové, že sú klaviristi a organisti hrajúci aj na čembalo alebo klavichord a dirigenti, ktorí sú doma v modernom repertoári ako Šostakovič, Mahler či Britten, a zároveň sú schopní urobiť historicky informovane aj barokovú hudbu. Je to zdravý vývoj, pretože hudba je iba jedna a človek by sa jej mal venovať tak, aby vystihol zakaždým jej podstatu.
Ako by ste charakterizovali Koncert pre čembalo e mol od Františka Xavera Richtera, v ktorom sa predstavíte v košickom Dome umenia ako sólista a zároveň dirigent?
Richter vytvára most medzi dvomi epochami a na koncerte je to vidieť. V niektorých častiach má ľahko barokizujúce prvky a inde je už vysoko klasický. Naviac, Richter, keď písal skladby v molových tóninách, ocital sa veľmi blízko toho, čo C. Ph. E. Bach nazýva „citovým štýlom“ a čo sa niekedy, nie veľmi presne, charakterizuje ako „Sturm und Drang“. Je to hudobný štýl, ktorý má zvýraznenú expresivitu, sú tam vášnivé melodické a rytmické gestá, poznáme ho aj z raných Haydnových symfónií. A to je to, čo koncert robí príťažlivým. Takisto je založený na veľkých kontrastoch, pretože zatiaľ, čo obe krajné časti sú v tomtom vzrušenom štýle, prostredná veta je takmer idylické vianočné pastorále – akoby tam zablúdila z celkom iného slohu. Vzťah sólového nástroja a ansámblu je vyvážený veľmi dobre, pretože sólový nástroj samozrejme dominuje, ale orchester do toho vstupuje krátkymi medzihrami, ktoré sú veľmi výrazné a sú vynikajúcim spôsobom inštrumentované.
Na koncerte zaznejú aj dve Scherzandá od Josepha Haydna. Celkovo ich napísal šesť a tvoria akési miniatúrne symfónie. Dajú sa v týchto raných dielach už objaviť typické znaky Haydnovho sofistikovaného hudobného jazyka, ako sú skvelá formová vyváženosť, invenčnosť a humor, ktoré poznáme z jeho neskorších diel?
Scherzandá boli napísané okolo roku 1760, pretože neskôr v 60. rokoch sa objavili v Breitkopfovom katalógu, kde boli ponúkané na predaj, čo znamená, že už vtedy museli byť veľmi obľúbené. Vieme tiež o mnohých opisoch v roznych európskych archívoch. Tajomstvo úspechu vidím v tom, že na jednej strane je to veľmi stručná a jednoduchá hudba a na druhej strane invenčne veľmi svieža, inšpirovaná, takže je to zrozumiteľné i úplnému laikovi, no i znalci majú potešenie, keď to počujú. Tých Scherzand je šesť, ale ani jedno nie je rovnaké. Navyše, Haydn ako skladateľ mal obrovský zmysel pre humor.
Uvediem príklad: frázu začne istým spôsobom, ale skončí úplne inak, k všeobecnému potešeniu publika. Melódia sa zrazu nečakane zlomí, alebo sa nahodí motorický rytmus a zaraz zastane. Inokedy skladba začne veľmi potichu a nečakane sa ozve prudké fortissimo (to poznáme z jednej Haydnovej symfónie). Sú to také jemné hudobné „vtípky“, verbálne sa to dosť ťažko opisuje, ale skladbu to veľmi oživí a Haydn toto vie.
Pridajte komentár