Nevidiaca novinárka Miška „ zarezáva” v Hospodárskych novinách v oblasti zdravotníctva

Viete si predstaviť byť nevidiaci? Orientovať sa podľa iných zmyslov, byť viac odkázaný na pomoc okolia, mať svoj vlastný svet? Ako by asi vyzeral váš život? Zrejme by ste to zvládli a vyrovnali sa s tým, no ani by ste nesnívali o tom stať sa novinárom. Lenže Miška Mihoková sníva vo veľkom a sny sa jej plnia. Okrem toho, že je čerstvou redaktorkou v Hospodárskych novinách, kde má na starosti zdravotníctvo, má tiež vlastný podcast a píše romány.

Michaela Mihoková je meno, o ktorom zrejme ešte budeme veľa počuť. Talentovaná, húževnatá a mimoriadne skromná dievčina prekvapuje svoje okolie schopnosťami, aké má málokto. Jej dar reči je obdivuhodný, vyštudovala masmediálnu komunikáciu a napísala už štyri romány – Poškvrnená, Všetci sme cigáni, Nádej zomiera na jeseň a Nevidím zlo (spolu s K. Ježovičovou). Má vlastný podcast Na káve s Mišel a aktuálne novú prácu v Hospodárskych novinách. Prezradila nám, ako sa jej podarilo získať ju, ako sa jej darí a ako vlastne jej pracovný deň vyzerá.

Ako si sa vlastne k práci v Hospodárskych novinách dostala?  Rozosielala si životopisy? Reagovala si na inzerát? Uviedla si svoj zdravotný hendikep?

Je to celkom zaujímavý príbeh. Bolo to v období, keď som si aktívne hľadala novú prácu, často pozerala inzeráty, a ak som to považovala za vhodné, tak som rozosielala životopisy. Ale nikdy nie do Hospodárskych novín. Áno, videla som aj ich inzerát, ale vždy som pokrútila hlavou, že nie, tam sa nehodím. Nevedela som si predstaviť, že by ma zamestnali. Veď čo by som pre nich asi tak písala?

Začínala som už pomaly strácať nádej, že sa niečo objaví, keďže ma zatiaľ stretávali len sklamania, keď som ako finalistka Roma spirit dostala pozvanie na stretnutie s prezidentkou Zuzanou Čaputovou a ďalšími významnými ľuďmi. Tam mi bol predstavený pán, s ktorým sme sa rozprávali o žurnalistike vo všeobecnosti. Ja som mu rozprávala o tom, kde pracujem, aké články píšem a nejako sa zvrtla reč na to, že si hľadám prácu. A viete, ako to chodí, on poznal niekoho, kto pracuje v Hospodárskych novinách a vedel, že tam hľadajú redaktora. Ja som mu dala číslo, on mi dal svoje s tým, že sa ozve.

Hovorila som si, že sa mi určite nikto neozve. Ako veľmi som sa mýlila! Ešte v ten večer mi volal, a na druhý deň mi telefonovala editorka z Hospodárskych novín. Napísala som článok na skúšku a som tam. 

“Veľa som sa naučila, veľa pochopila a ešte sa len naučím”

Na starosti máš oblasť zdravotníctva. Bola ti pridelená alebo si si ju vybrala sama?

Ale kdeže, ja by som si ju nikdy nevybrala. (Smiech.) Bola mi pridelená, čo mi spočiatku naháňalo hrôzu. Vždy som si samu seba predstavovala pri istých témach, hľadávala som príbehy ľudí, písala o tom, čo zažili, robila rozhovory a zrazu takáto zmena. Ale to je práve na živote pekné, alebo skôr na Bohu, že hoci si myslíte, že niečo nebude dobré, nakoniec vás to prekvapí. Veľa som sa naučila, veľa pochopila a ešte sa len naučím.

Byť redaktorom je veľmi náročná práca, aj keď človek nemá žiadne výraznejšie zdravotné obmedzenia. Ty nie si žiadny nováčik, máš za sebou už pomerne bohatú prax, no aj tak je priam nemožné predstaviť si, ako to zvládaš. Tak ako to zvládaš?

REKLAMA

Túto otázku som dostala už viackrát a, popravde, nikdy presne neviem, ako na to odpovedať. Lebo ja v tom nejaký výrazný rozdiel nevidím. Tak ako každý iný redaktor, aj ja premýšľam o témach a plánujem, o čom budem nasledujúce dni písať a akú formu zvolím. Aj ja, tak ako ktorýkoľvek iný redaktor, zháňam materiály, oslovujem kompetentných ľudí. Aj ja, tak ako každý iný redaktor, potom z informácií, ktoré mám k dispozícii, vytvorím článok. Vždy si to predstavujem tak, že získané informácie sú ingrediencie a výsledný článok je potom koláč, ktorý sa mi podarí upiecť. Verím, že aj v tom sme na tom všetci redaktori rovnako, že keď je text dopísaný, tak je to úžasné, ako sa cesto zamiesilo, ako sa všetko pomiešalo…

Možno jediný rozdiel medzi mnou a inými redaktormi je v tom, že ja používam špeciálne upravené pomôcky pre nevidiacich, teda také, ktoré majú hlasový výstup. Hovorí môj počítač, diktafón, telefón…

Do terénu zrejme logicky nechodievaš, ako teda vyzerá tvoj pracovný deň?

Prepisujem rozhovory, hľadám, píšem, oslovujem ľudí. Asi taká klasika.

“Ale nebyť Boha, ktorý mi každý deň dáva silu, pomáha mi a vedie ma, nič z toho by nebolo možné.”

Čo je pre Teba najnáročnejšie?

Vždy je tam stres, či odborníci, ktorých som na tému oslovila, budú mať čas odpovedať, či všetko stihnem, či to bude dobré. Či sa mi podarí do článku dostať presne to, čo tam byť má. Ale to sú bežné úskalia novinárskej práce.

Už v Hospodárskych novinách pracuješ niekoľko mesiacov – je to výrazne lepšie ako na začiatku?

Určite áno, na začiatku, povedzme prvé dva týždne, som bola zničená. Bola to obrovská zmena, navyše som v tejto oblasti, teda pokiaľ ide o tému zdravotníctva, doteraz nepracovala. Po prvých troch dňoch som si dokonca kládla otázku, či na to mám a či to nemám radšej vzdať. Ale všetci vraveli, že sú to len začiatky, treba sa tým prehrýzť a potom bude dobre. A mali pravdu. Dnes je to neporovnateľné.

Prekvapila si v niečom sama seba? Myslím v tom duchu, že si pochopila, že toho dokážeš oveľa viac, než si si myslela?

Ja som vždy prehlasovala, že nikdy, naozaj nikdy nebudem robiť spravodajstvo. A čo robím teraz? Takže najväčšie prekvapenie bolo, že som to naozaj dokázala. Ďalšie bolo, že keď som nastupovala, pochopila som, že budem musieť pracovať s dátami, so štatistikami, čo mi tiež prišlo nereálne. A dnes je to pre mňa prirodzené. Každý deň je prekvapením, keďže prekonávam samu seba. Ale nebyť Boha, ktorý mi každý deň dáva silu, pomáha mi a vedie ma, nič z toho by nebolo možné. Nie je to moja zásluha, ale len jeho dobrota.

“Ak to vyjde, budúci rok by som rada opäť študovala, tentoraz však psychológiu.”

S čím ti v redakcii najviac vyšli v ústrety?

So všetkým. Mám naozaj skvelých editorov, ktorí sú veľmi chápaví. Už len to, že môžem pracovať z domu a nemusím dochádzať do Bratislavy, je pre mňa obrovská výhoda. Ak sa vyskytne situácia, že môj hlasový program v počítači nespolupracuje s nejakou stránkou a neprečíta mi veci korektne, aj vtedy sú nesmierne ústretoví a majú porozumenie.

Na ktorý článok si doposiaľ najviac hrdá?

To sa ťažko hodnotí. Za každý som vďačná Bohu a teším sa z každého článku, ktorý dopíšem. Možno… prelomový článok pre mňa bol, keď som písala o tom, že boj s rakovinou na Slovensku nie je dostatočný. Vtedy som pocítila, že táto práca má zmysel.

Kto alebo čo Ti najviac pomáha?

Samozrejme, najviac mi pomáha Boh. Bez neho by som bola stratená. Každý talent, každý nádych, všetko, čo mi dáva, je pre mňa darom. A tiež mi dal aj veľa ľudí, ktorí ma povzbudzujú, keď to chcem vzdať, alebo keď mám zlý deň, či už v podobe mojej rodiny alebo priateľov.

Ty si priam neskutočná – máš vlastný podcast, knihy, teraz toto… Čo bude ďalšie?

Ďakujem pekne. (Úsmev.) To sa ešte uvidí, čo bude ďalej, sama som zvedavá. Ale mám toho v pláne veľa. Už dlho mi napríklad leží na srdci jedna vec. Chcela by som, napríklad prostredníctvom ďalšieho podcastu, hovoriť o onkologických ochoreniach. V mojom živote sa totiž rakovina vyskytuje dosť často. Zomreli mi na ňu dve najlepšie kamarátky a teraz ňou trpí mama a ja si myslím, že je dôležité prinášať nádej. Hovoriť o tom, ako to prebieha počas chemoterapie, ako choroba pôsobí na pacienta aj rodinu.

No a teraz mám ešte jeden veľký sen. Ak to vyjde, budúci rok by som rada opäť študovala, tentoraz však psychológiu.

Ak sa chcete dozvedieť viac o Miškinej literárnej tvorbe, čítajte tu.