Karol Petróczi: “Bol som istým spôsobom husľami posadnutý.”

Filharmónia je jeho domovom a stretnúť ho tu môžete takmer každý deň, hoci slávi budúci rok krásne jubileum (80). Priam z neho srší láska k hudbe a umeniu. Celý život zasvätil husliam a dirigentskej taktovke, z jeho študentov sú dnes jeho priatelia. Hoci priznáva, že skutočný evidentný talent nikdy nestretol, učenie si užíval. Aj keď svoje husle zbožňuje, neoprašuje ich doma, ale posunul ich ďalej, aby “žili”. Karol Petróczi vyučoval v Japonsku, hral pre thajského kráľa a mohol pôsobiť kdekoľvek na svete. On si však vybral Košice a ostal im verný. Rozprávať sa s ním je pôžitok, možno bude pre vás pôžitkom prečítať si aj nasledujúce riadky.

Štátna filharmónia Košice je pre vás ani nie tak druhým domovom, ale skôr prvým domovom, keďže ste tu pôsobili aktívne 40 rokov, čo je naozaj výnimočné. Ako to vnímate vy? Kde ste vy chodievali domov? Tu alebo do svojho bytu?

Teraz už konečne poznám aj svoj byt. (Úsmev.) Inak som trávil čas v podstate od rána do večera tu vo filharmónii. Jednak som tu hral vyše 40 rokov, jednak som vypomáhal v dramaturgii, tu som aj učieval – keď som učil na konzervatóriu, tak žiaci chodili za mnou. Takže od rána do večera a niekedy až do noci, keď bol koncert a nejaké spoločenské povinnosti po ňom, som bol tu. Takže v podstate toto je môj pravý domov. Nemôžem si to však písať do životopisu. (Úsmev.)

Aké to potom bolo rozlúčiť sa? Vy tu síce stále ste ako „čestný“ zamestnanec a aj ste ešte zaskakovali istý čas v orchestri, ale predsa. Ešte stále hrávate?

Nie, už nie. 80 rokov je už predsa len doba, keď človek potrebuje viac na sebe fyzicky pracovať a cvičiť. Okrem toho, orchester sa značne omladil a je potrebné, aby tí starší, ktorí ho dostali na dnešnú vysokú umeleckú úroveň, poskytli priestor mladým umelcom, pre ktorých je hra v orchestri naplnením životnej cesty.

“Som spokojný s tým, ako si spomínam na staré časy.”

Je skvelé, že ste si uvedomili, kedy je čas odísť. Nie každý to dokáže.

Ja som bol s priebehom svojho života, aj umeleckého, spokojný. A mal som v živote satisfakciu za vynaložené úsilie – či už na koncertnom pódiu ako sólista, ako koncertný majster, ako profesor, ktorý vychoval žiakov, čo sa dnes pohybujú vo svete. Čiže musím povedať, že som spokojný s tým, ako si spomínam na staré časy – od študentských až po dnešok. Šťastím je, že do dnešného dňa môžem ako relikt navštevovať Dom umenia a niekedy, keď je záujem, poradiť, keď sa niečo poradiť dá.

Na ktoré obdobie spomínate najradšej?

Určite to bolo obdobie mladosti, lebo človek je plný energie. Avšak jednej chyby sa pravdepodobne dopustí každý, a to, že si to vtedy ťažko uvedomuje. Čas beží, zo dňa na deň, z hodiny na hodinu človeka čakajú nové výzvy a utápa sa v tom, že musí tieto výzvy riešiť – nevyžíva sa v nich. Keď som mal naraz aj dva zbory – lebo 30 rokov som pôsobil u učiteľov (Košický spevácky zbor učiteľov – pozn. red.), 15 rokov v Collegium Technicum, aj v zbore sv. Cecílie nejaký čas… boli to obdobia, ktoré leteli. Človek nasadol na ten závan povinností a krásnych výziev a ani si to neuvedomil. Z dnešného pohľadu to bolo krásne, ale vtedy to bolo…

Práca?

No práca… z istého pohľadu áno. Ale umenie nie je práca. Umenie… človek musí byť vďačný výšinám, že dostal dar, že sa vôbec v umení smie pohybovať. Lebo v umení by mal pôsobiť niekto, kto dokáže spolupracovať a predávať kumšt iným. A hudba? Človek musí s poslucháčom komunikovať, musí cítiť, či je ten poslucháč naozaj naňho ako na interpreta napojený. Je to istým spôsobom mágia, ktorú možno len ťažko opísať. Výsledkom práce sochára je socha, maliara maľba, ale hudobník ako umelec končí vždy posledným tónom. Všetko lieta pod kupolou. Nedá sa ani diskutovať, či to bolo alebo nebolo dobré. Človek má vždy tendenciu prepadnúť tomu, že sa spytuje sám seba, či naozaj v tú chvíľu bol v takom stave, aby mohol poslucháčovi, ktorý je cieľ – lebo nie je cieľ zahrať, cieľ je odovzdať – tlmočiť partitúru, ktorú zase človeku daroval iný génius a odovzdať krásno.

A vy ste na seba boli počas aktívnej kariéry kritický?

Pre mňa to bolo prirodzené. Niekedy som však naozaj mal pocit, že áno, podarilo sa mi hovoriť s vnímavým poslucháčom. So zborom som bol raz v Amerike a po jednom koncerte istý milý čovek, ktorý nemal nič spoločné s hudbou, prišiel a opýtal sa, že čo sa stalo, že mu chodili po chrbte zimomriavky. A ja hovorím – stalo sa niečo medzi nami, oblohou a neviem čím a kým. Ťažko definovať. Keby sa to dalo, tak to človek urobí aj druhýkrát. Ale druhýkrát už sa nikdy nenaskytne rovnaká príležitosť. Príležitosť je vždy iná a človek sa dostane do toho víru, do toho kumulu umeleckého vetra, ani si to neuvedomí. Musí za to zaplatiť tým, že urobí všetko preto, všetok čas, ktorý je možné, venuje tomu, aby bol pripravený. Aby mal pripravený hrací aparát, ktorý ho musí poslúchať. Treba tiež mať v živote trošku šťastia na ľudí, s ktorými človek spolupracuje a ktorí mu pomôžu ten hrací aparát postaviť a ovládať ho. Hrací aparát, to sú ruky. A nielen ruky, ale hlava a celé telo – od postoja, ako sa postavím na pódium, ako ho ovládnem… Nástroj je potom už len prostriedok. Ale samozrejme, je tiež nevyhnutné vlastniť nástroj, ktorému dôverujete a ktorý vás nesklame.

“Husle sú zázrak, ktorý sa nedá vysvetliť.”

Buduje sa vzťah k nástroju ťažko? Aby ste sa s ním zžili, je to dlhodobý proces?

Je to dlhodobý proces. Ale človek musí mať prvý dojem z toho nástroja ten, že áno, toto je niečo, s čím ja budem súžiť celý svoj umelecký život. Ja som si nechal aj postaviť nástroj, lebo som prepadol obdivu k takému zázraku, akým sú husle. Istým spôsobom je to zázrak, pretože nemožno vysvetliť, prečo jedny hrajú tak a druhé tak. Vždy som mal predstavu mať krásne husle a keď som sa vrátil z angažmán v Egypte – dovtedy som nemal peniaze – tak ako prvé som zavolal svojmu priateľovi Karlovi Vávrovi, že by som chcel mať husle Homolka. To bol nástrojár konca 18. a začiatku 19. storočia. A on mi o 2 týždne volal, áno, je tu jeden krásny Homolka. A keď som ho chytil do ruky – to je ako keď prebehne človekom iskra a už ho to nepustí. Potom som si nechal postaviť ešte husle aj u pána Vávru. Stále som hral na krásne staré nástroje a dnes na ne hrá môj excelentný žiak Igor Karčko a koncertný majster Maroš Potokár. Ten hrá na husle Pilař, ktoré som si nechal postaviť u majstra Pilařa. Bol som istým spôsobom posadnutý. Ani nie tak hľadaním dokonalých huslí, ale skôr tým, že vidím kus dreva a z toho o trištvrte roka či o rok budú nádherné husle.

Raz ste vo všeobecnosti povedali, že sa zbožňujete obklopovať krásnymi vecami. Čiže nielen husle, ale i iné umelecké diela sú vám blízke…

Áno. No nie som fanatik umenia ako takého. Musí sa mi to páčiť. Umenie 20. storočia ma v plnom rozsahu neoslovuje. Uznávam, že má svoje miesto vo vývoji ľudstva a možno mnohým ľuďom aj niečo hovorí, ale čo mne na prvý pohľad nič nepovie, tak… Mohol som mať obrazy a iné umelecké predmety, ale nikdy som do toho nešiel. Stačil mi pohľad na husle – ten som mal každý deň. A obdivoval som ich od hlavy počnúc až po spodnú dosku – ako umenie.

Teraz teda na tých husliach hrajú iní, vaši pokračovatelia. Nebolo vám ľúto odovzdať im ich? Alebo sa na to pozeráte tak, že nástroj musí žiť.

Pozrite sa, ja som k týmto veciam nemal nikdy vlastnícky vzťah v tom zmysle, že nech pôjdu so mnou do hrobu. Človek je vlastníkom len svojho odkazu. Som rád, že moje husle spĺňajú predstavu môjho bývalého žiaka Maroša Potokára o krásnom tóne. A rovnako aj moje husle Pilař. Nech hrajú, nech tešia toho, kto na ne hrá a nech pomáhajú.

“Pedagóg musí žiaka obchádzať ako lekár.”

Dlhé roky ste pôsobili ako pedagóg a mňa zaujalo, že pri študentoch treba prihliadať nielen na talent, ale i na ich psychiku a fyzično. Stalo sa vám, že niekto napríklad mal výrazný talent, ale inú oblasť nemal dostatočne vyvinutú a nebolo to možné dobehnúť?

Nestretol som sa s týmto prípadom, lebo musím povedať, že som nestretol evidentný talent. Talent je, že žiak chytí nástroj do ruky, človek mu sem-tam poradí a ten talent len koriguje. Aj talent sa totiž môže dopustiť chýb a nevkusu. Kým som neabsolvoval pobyty v Prahe u profesorky Hlouňovej, dovtedy som si vlastne ani nikoho nevypočul. Ako koncertnému majstrovi mi chceli priniesť ukázať rôzne deti, ale ja som sa bránil. Nevedel som, čo by som im poradil. Až keď mi profesorka Hlouňová odporučila, že by som mal učiť, tak som sa do toho pustil. Vtedy som už vedel, čo s hracím aparátom, pretože toto je dôležité. Nie vykladať krásne báchorky. Človek nemôže povedať – zahraj červený alebo bledomodrý tón. Človek musí študentovi dať do ruky profesiu. A naučiť jeho hlavu. Naučiť ho, že otvorí noty a v hlave sa mu premietne, čo tým chce povedať. Pedagóg musí žiaka obchádzať ako lekár, lebo stačí, že je nejaká svalová skupina napnutá a už ho to celý život bude obmedzovať, hoci o tom vôbec nevie. Áno, veľkým snažením sa dá všeličo možné prekonať, ale to, že je tam snaha a nie je to prirodzené, to je počuť.

Okrem toho, keď to má byť splnenie niekoho životného sna, tak mu v tom pedagóg musí pomôcť. Zaujímavé je, že som nikdy neučil malé deti. Nevedel som si k nim nájsť intelektuálny vzťah. Až neskôr, keď som už dokázal komunikovať s 13-14 ročnými deťmi, to pre mňa bolo prijateľné. A obvykle predtým, než prišli na konzervatórium, som ich učil len používanie hracieho aparátu, čo bol často dlhodobý proces. A často bez nástroja. Aby si malý hráč uvedomil niektoré veci – napríklad keď mu visia ruky a nepohne nimi, aby si našiel ukazovák – v hlave. Dá sa to. Je to otázka koncentrácie, žiadne šalamúnstvo. A potom to prejde do podvedomej sféry. A človek už potom nepremýšľa pri každom ťahu, čo má urobiť.

Čo pre vás bolo pri študentoch satisfakciou, že to má zmysel? Keďže ste evidentný talent nestretli?

Hlavne musí žiak sám vedieť, že niečo zahral pekne. Študent nemôže čítať noty, ale musí vidieť, čo mu chce autor povedať. Mňa toto uspokojovalo. A mal som šťastie na intelektuálne zdatných zverencov.

Chce to však denno-denne s tým žiakom súžiť. Mne sa stalo, že prišli rodičia 11-ročného chlapca, že s ním majú problém, lebo sa chce obliekať ako ja, nosiť topánky ako ja a všetko chce ako ja. Keď sa človek dostane tak veľmi blízko k svetu mladého človeka… chtiac-nechtiac ho ovplyvní.

V podstate všetci moji žiaci pôsobia v umení, čiže hrajú. U nás i vo svetových orchestroch.

Boli ste niekedy nútený povedať rodičom alebo priamo študentovi, že na to nemá?

Ja nemusím študentovi vykladať, že nemá na to, aby hral v Londýne. Po škole príde iný svet – svet konkurzov, kde sa nik nebude pýtať, aký má diplom a u koho študoval, ale musí prísť za plentu a ukázať, ako hrá. A väčšina mojich žiakov naozaj hrá. A tí, ktorí učia, učia výborne. Je takmer jedno, kde sa človeku splní jeho malý sen. Či je to v komornom orchestri, symfonickom orchestri…

“Jedna jediná krásna nota pre mňa bola satisfakciou.”

A aký bol váš sen? Vy ste mohli pôsobiť kdekoľvek vo svete a vždy ste sa vrátili. Prečo?

Ja mám tiež svoj limit, svoje mantinely, svoj plot, v ktorom som sa celý život v spokojnosti pohyboval. Hral som v zahraničných orchestroch, absolvoval som veľa sólových recitálov, koncertov s orchestrom, v rôznych krajinách. Ja som žil vo svete, ktorý ma nevedome napĺňal. Jedna jediná krásna nota pre mňa bola satisfakciou. A na jednotlivých postoch som sa snažil odovzdať, čo sa dalo. Bez investície to však nejde. A snažil som sa od každého učiť. Od každého dirigenta, ktorý stál pred dirigentským pultom i od sólistov – aj od tých najhorších, ako to nerobiť. A postupne boli mojimi radcami moji študenti – rozbehli sa po svete, boli mladí, rozmýšľali ináč.

Stali sa z niektorých študentov vaši priatelia?

S istotou môžem tvrdiť, že sú to všetko moji priatelia. Sme v kontakte a hoci sú vo svete, keď sa na chvíľu vrátia, akoby sme sa rozišli len včera.

Sú ľudia, ktorí sa pohybujú vo svete umenia lepší? Duchovne plnší? Bežný človek môže mať taký dojem.

Pozrite, nevyvracajme si to. (Úsmev.) Ja som presvedčený, že je to tak, ale dozvieme sa to až v nebi. Uvidíme, koľkí sa tam zídeme.

PROFIL

Karol Petróczi sa narodil 5. marca 1944 v Lučenci.

Je to významný huslista, koncertný majster, hudobný pedagóg a zbormajster.

Absolvoval štúdium huslí a dirigovania na konzervatóriu v Košiciach, neskôr formou konzultácií u prof. Márie Hlouňovej v Prahe.

Od roku 1964 pôsobil ako koncertný majster viacerých orchestrov: Košický rozhlasový orchester, Cairo Symphony, Camerata Helvetica a od založenia Štátnej filharmónie v Košiciach bol 40 rokov prvým koncertným majstrom. Ako huslista absolvoval množstvo koncertov v Európe a Afrike. Jeho výrazné pedagogické úspechy ho radia medzi špičkových profesorov husľovej hry na Slovensku. Významné je jeho pôsobenie v oblasti zborového dirigovania.

Vyučoval v Japonsku, hral pre thajského kráľa, ako muzikant precestoval svet.

Bol dirigentom miešaného speváckeho zboru Collegium Technicum od roku 1997. Uviedol s ním rad významných romantických omší. Tridsať rokov viedol Košický spevácky zbor učiteľov, ktorý založil tradíciu Vianočných koncertov. So Zborom sv. Cecílie na pódiu Štátnej filharmónie Košice naštudoval šesť veľkých omší Josepha Haydna. So zbormi získal významné medzinárodné ocenenia na európskych súťažiach.