Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

,,Za to môže on!“ zvolala Gabriela, až Viktor nadskočil, akoby po ňom šľahli neviditeľným bičom. ,,On tú bytosť… to niečo… k nám pozval!“ Mierila naňho prstom a on sa teraz nevedel rozhodnúť, kam má sústrediť svoju pozornosť. Na chlapa, ktorý sa hrabe v jeho súkromnej knižnici? Alebo na ženu, ktorá sa hrabe v jeho súkromnom živote? Nakoniec si predsa len musel vybrať.

,,Och áno, áno, ja som strojcom všetkého toho nešťastia, ak nie nešťastia na celej zemi!“ zvolal teatrálne, samozrejme, s výrazným sarkazmom v podtóne.

Položil prázdny pohár na stolík, ktorý mal zladený s kreslom, vstal a akože nenútene sa prešiel miestnosťou, no jeho jasným cieľom bol Damián. Pristúpil k nemu a veľmi nepekne mu vytrhol jeden zo svojich archívnych zvitkov z ruky a opatrne ho odložil na bezpečné miesto. Pritom naňho tak škaredo zazrel, že ak náhodou raňajkoval mlieko, tak mu jednoznačne skyslo v žalúdku. Hádam mu dal jasne najavo, že si nepraje, aby sa dotýkal čohokoľvek v jeho dome.

REKLAMA

REKLAMA

,,Áno, áno, tá kniha, spomínam si,“ odpovedal Damián s prihlúplym úškľabkom a koledoval si o to, aby ho Viktor vyhodil za golier z domu. Namiesto toho mu jediným gestom ruky naznačil, aby sa usadil na svoje miesto.

,,Takže?“ nadhodil ten až príliš povznesený muž, keď sa usádzal na gauč. Vzal si svoju šálku čaju a spôsobne ho pomiešal. ,,O čom teda sú tie vaše povestné Nočné besy?“

Viktorovi sa v hlave opäť premietali rôzne vražedné verzie, no potlačil to hlboko v sebe. Nemal ani najmenšiu chuť komunikovať s týmto tu. No vedel, že nemá na výber – museli sa v prvom rade dostať k tejto otázke. A aj keď nebola súkromná, pretože k jeho knihám mal prístup prakticky ktokoľvek, kto mal minimálne na vstup do knižnice, Damiánovi Hermanovi tak veľmi nedôveroval, že sprvu rozprával skoro cez zovreté pery.

,,Je to… detektívka… s výrazne hororovými prvkami,“ neochotne sa rozrozprával a mimovoľne sa prechádzal s rukami za chrbtom okolo svojej knižnice. ,,V malom meste začnú miznúť deti. A tie, čo opäť nachádzajú, sú zvláštne apatické a odmietajú vypovedať o tom, čo sa im stalo. Dvojica vyšetrovateľov, muž a žena…“

,,No a sme pri tom, muž a žena“! prskla Gabriela. ,,A potom, že prečo som do toho zamiešaná aj ja!“ rozhodila rukami, čím dala jasne najavo, čo si o tom myslí.

,,Mohla to byť predsa hocijaká žena! Nikde som nenapísal, že vyšetrovateľka je šialená reštaurátorka s extrémne výbušnou povahou a lanom namiesto vlasov!“ ohradil sa Viktor, ale napokon sa zhlboka zenovo nadýchol a pokračoval. ,,Skrátka. Dvojica vyšetrovateľov sa pustí do pátrania po zločincovi alebo organizovanej skupine, ktorá by deti mohla unášať…“

,,A kde ich nachádzajú?“ ozval sa Damián a pohladil si tenké hrdzavé fúziky.

,,Prosím?“

,,Tie deti, keď sa vrátia. Kde ich nachádzajú?“

Pán je detailista, opovržlivo si pomyslel Viktor, ale poslušne odpovedal: ,,V slepých uličkách, všade možne po meste.“

,,Dobre, pokračujte.“

,,Takže, čím viac sa v tom vyšetrovatelia začínajú vŕtať – snažia sa zo starších detí dostať aspoň čosi konkrétne, pokúšajú sa zostavovať časovú os ich posledných dní, zbierajú podozrivých a tak ďalej – tým viac sa okolo nich začínajú diať nevysvetliteľné veci. Ich byty sa stávajú centrom neviditeľných mocností, ktoré im podrážajú nohy, škrtia ich, hádžu po nich obrazy a tak rôzne… Počujú šepot, neznáme hlasy, kroky, fotografie ich rodinných príslušníkov majú rozrezané ústa, akoby sa im škľabili… no…“ očervenel, keďže to naozaj vyznelo, akoby bola všetko iba jeho vina.

,,Veď sa spýtajte Gabriely. Vyzerá to, akoby sa ich životný priestor stal čímsi posadnutý. O tom vám tu celý ten čas predsa hovorila, no nie? Celý priestor, kde sa dej odohráva, sa stáva dejiskom rôznych nevysvetliteľných príhod, pričom agresivita neviditeľných bytostí sa stupňuje. Vysvetlenie napokon tkvie v antagonistovi – predstavuje bohatého muža, ktorý uzavrel zmluvu s diablom. Deti dodáva samotnému diablovi a ten sa kŕmi ich detskou nevinnou podstatou. Samozrejme, výmenou za všetku svetskú slávu a bohatstvo. Diabol sa však nedá vyhnať iba tak… takže čím viac boli meritu veci na stope, tým viac im robil peklo zo života.“

,,A ako ho porazili?“

,,Nijako,“ povzdychla si Gabriela, keďže knihu čítala.

,,Boháča síce dostali, keď ho usvedčili z únosov, ale diabol… ten si vzal, čo mu patrí. Prinútil boháča spáchať samovraždu, čím si jeho dušu vzal so sebou do pekla… síce sa stiahol, ale ako väčšina hororov, aj môj končí otvorene,“ teraz už naozaj previnilo priznal Viktor. ,,S pomocou kňaza ho akože vyhnali z milionárskeho sídla – viete, pentagramy, posvätené sviečky, hókusy-pokusy s čítaním Biblie… ale posolstvo knihy je, že zlo nikdy nespí. Naznačil som, že diabol stále číha kdesi v temnote, síce oslabený, ale iba čaká na nového ľudského otroka, ktorý ho vykŕmi a on opäť zosilnie.“

,,Ako vás toto mohlo napadnúť?“ hútal Damián, pričom skočil Lesii do reči. Už- už otvárala ústa, že k tomu niečo povie, no predbehol ju. ,,Kde beriete inšpiráciu? Lebo v kostole to evidentne nebolo.“

,,Nie, nebolo,“ precedil Viktor pomedzi zuby a musel sa trikrát nadýchnuť, kým odpovedal na otázku, lebo na jazyk sa mu sypali úplne iné slová, než by bolo v tejto chvíli vhodné.

,,Tak potom…?“

,,Vo svojej tvorbe idem na veci pocitovo, intuitívne, píšem to, čo mi v daný moment napadne. Konkrétne tento námet mi napadol v spánku.“

,,Akože niečo sa vám snívalo… a šup… dám to na papier?“ zasmial sa Damián nepríjemným piskľavým smiechom.

,,Áno, niečo také.“ Viktor už toho mal akurát tak dosť a ak nechcel sedieť za vraždu alebo dodať diablovi jednu dušu osobne, tak musel okamžite opustiť miestnosť. Zvrtol sa na päte a vypochodoval z obývačky. Toto už bolo nad jeho sily. Potrebuje ďalšiu fľašu vína, ale ihneď! Hneď po tom, čo nájde svoju elektronickú cigaretu, ktorú mu Gabriela určite niekam schovala. Tá šialená ženská je schopná všetkého.

Pokračovanie na ďalšej strane.