Od ,,Prepáčte,“ Gabriela sa silene usmiala a zmätene pozrela za odchádzajúcim Viktorom. Nemohla uveriť, že ju tam necháva samú. Bohato stačilo, že im to musela všetko opisovať celkom sama, zatiaľ čo on sa v rohu tváril akoby… ,,Hneď som späť,“ povedala a vybehla z miestnosti hostiteľovi v pätách.
,,Toto má byť akože čo?“ zasyčala naňho a obzrela sa či ich nemôžu počuť.
,,Nerozumiem,“ odpovedal jej Viktor úplne pokojne, hoci mal sto chutí uškrtiť niekoho holými rukami. No pokračoval ďalej chodbou do kuchyne.
,,Celý ten čas sa tvárite nechutne ignorantsky. Akoby vám vadilo, že sú tu…“
,,Vadí!“ nemienil sa tým tajiť.
,,… akoby ste ich tu nechceli…“ pokračovala.
,,Toooo nechcem.“
,,Ale prišli nám pomôcť,“ naliehala Gabriela ešte nástojčivejšie.
,,Podľa mňa neprišli.“ Viktor si vybral nový pohár na víno. Mal zásadu – nová fľaša, nový pohár. Potrpel si na kvalite.
,,Čože?! O čom to hovoríte?!“ Gabriela sa zamračila, najradšej by mu jednu strelila, ale ovládla sa. Súhlasil s tým a teraz tu bude robiť drahoty?
,,Podľa mňa sú to šarlatáni.“ Ďalej ju ignoroval, pohár na stopke položil na stôl a prešiel okolo nej k dverám do pivnice, kde ju predtým našiel kľačať v dosť zúboženom stave. Ešte teraz mal v živej pamäti ten obraz. Päť eur by jej hodil – ako žobrákovi. Namiesto toho jej dovolil, aby ho mučila.
,,A čo… no…“ koktala a neveriacky naňho hľadela, teda presnejšie na jeho chrbát, keďže kráčal pred ňou. ,,Ako ste na to prišli? Ja to tak nevidím. A Lesia! Po celý čas z nej mám husiu kožu.“ Aj teraz jej nabehla, a to o tom len rozprávala.
Viktor zostupoval dole schodmi do pivnice a ona za ním ako chvostík. Dvakrát začul, ako sa potkla, no periférne zbadal, že to ustála.
,,Naozaj si myslíte, že títo dvaja v živote niekoho spojili s mŕtvymi? Alebo videli niekoho mŕtveho?“ Pretože ja áno, chcelo sa mu zakričať, ešte teraz to spracovával. ,,Dobre, uznávam, ona vyzerá zaujímavo, ale ten… ten…“ nemohol prísť na vhodný prívlastok, ktorým by ho počastoval. Obišiel schodisko z ľavej strany a za ním sa objavili staré drevené dvere z masívu, zasadené v kamennej zárubni. Naozaj vyzerajú veľmi autenticky, prebehlo Gabriele hlavou. Ošúchané, už z diaľky bolo cítiť históriu. Okamžite upútali jej pozornosť. Ako to, že som si ich predtým nevšimla? napadlo jej a trochu sa zarazila. Zastala, keď chytil do ruky kovovú obruč a potisol dvere dopredu. Zatajila dych. Schováva tam mŕtvoly všetkých obetí zo svojich kníh? A ona bude ďalšou? Čakala hnilobný pach, no nič, iba starina.
,,Teraz ma tu zatvoríte a za trest necháte zhniť?“ vyšlo z nej úplne automaticky, predtým, než si to stihla premyslieť, a to s poriadnou dávkou sarkazmu, keď vošla za ním do nízkej tmavej miestnosti s kamennými stenami a policami od zeme až po strop zapratanými vínami. V miestnosti bolo chladno a ona si pohladila ramená, na ktorých jej vyskočili zimomriavky.
,,Za trest? Nieee… skôr za odmenu. Pre mňa.“ Zapálil dve fakle, aké efektné! a miestnosť ožiarilo svetlo.
0 Comment