Viktor sa na posteli prilepil chrbtom o stenu, hlavu si udrel o rám olejomaľby. Žena sa k nemu zmyselne sunula po perine, zohnutá sa vlnila, vrkoče rozihrané a pery pootvorené. Rozžiarené oči ho pozorovali ako počarované.
A keď mu ruku položila na stehno, ako obratom sa mu vrátila spomienka na prvú noc, ktorú v izbe strávil.
Ženská bytosť na neho pôsobila, akoby si nedokázala pomôcť. Roztrasený spisovateľ v kockovaných nohaviciach ju priťahoval ako magnet.
Vrkoče sa jej ako hadie telá natiahli rovno jeho smerom a hebko mu ovinuli zápästia.
Musel síce uznať, že je prekrásna a vyžaruje z nej čosi až živočíšne femínne, ale keďže po ňom chniapali jej vlasy, nedokázal inak, ako striasť sa odporom.
Žena sa na neho odrazu lačne vrhla, ústa otvorené, zjavne v snahe prisať sa mu na pery, no Viktor sa spamätal a zovrel jej ramená.
„Niééé!“ vykríkol z plných pľúc.
Mierne sa odtiahla.
Zelené svetlo dvakrát zmizlo, keď zažmurkala, akoby jeho zjavnému nezáujmu nedokázala uveriť.
A potom prešla badateľnou zmenou. Vycerila zuby a neľudsky mu zasipela do tváre ako nejaká mačacia šelma. Zrozumiteľný znak nepriateľstva.
„Máš pravdu, v urážaní žien budem čoskoro svetová jednotka,“ neodpustil si ani napriek nenormálnej chvíli poznámku.
A vtedy sa mu okno pri posteli rozletelo a bytosť sa zaprela a vyskočila, až s ním nadskočil matrac, a zmizla.
Viktor, totálne dezorientovaný, keďže v jednom okamihu sa im takmer dotýkali tváre a jeho ovievala vôňa mokrej trávy a v druhom jej nebolo, mimovoľne vyletel a vyklonil sa z okna. Obraz, ktorý sa mu naskytol, mu skoro vyrazil vzduch z pľúc.
Do lesa, smerom od domu, kráčal zástup žien v skoro až folklórnych ľanových šatách. Práve sa k nim pripojila aj tá s roztancovanými vrkočmi.
A medzi nimi zreteľne spozoroval jednu divožienku s dlhočiznými vlasmi farby pšenice, ako kráča spolu s nimi.
„Gabriela!“ vykríkol do noci, až sa jeho hlas niesol nad korunami stromov, ale žiadna z nich, a Gabriela už vôbec nie, nezareagovala. „Gabriela! Stoj!“
Náhlivo si obul topánky, zo stoličky strhol sveter a s dupotom vyletel z izby. Jedny z dverí sa otvorili. Na prahu stála Lesia.
„Čo sa deje?“
Ale Viktor už uháňal dole schodmi.
***
Až Viktorov krik Damiána vytrhol z poblúznenia. Hoci sa mu už dobíjala do nohavíc, hluk ho prinavrátil k rozumu a konečne mu došlo, že na ňom bude čochvíľa rajtovať bytosť z iného sveta. Napokon predsa len začal vnímať, že vyzerá iba polo-ľudsky. Aj keď čosi v ňom stále bojovalo a snažilo sa ho prinútiť zahodiť zmysel pre realitu a poddať sa jej, sám seba donútil odsotiť ju.
Tvár sa jej skrivila zlosťou a chvíľu nebola natoľko nádherná, čo mu umožnilo vymaniť sa spod nej. Skoro spadol. Sekundu videl, ako sa podlaha približuje, do očí sa mu nahrnuli ryšavkasté vlasy, ale v poslednej chvíli to vykryl, odrazil sa rukami a postavil sa. Zvrtol sa k posteli.
Odrazu zostala prázdna.
Druhý rýchly pohľad smeroval k oknu. Bolo roztvorené dokorán, rám sa ešte chvel.
A na parapete ležala zoschnutá čierna ruža.
***
Viktor rozrazil zadné dvere. Ako zmyslov zbavený sa rozbehol rovno do noci, v ústrety všetkým tajomstvám hlbokého lesa rozprestierajúceho sa za Gabrieliným domom.
Andrea Bercik
[…] kapitola […]